Vychudlý, bledý — smelým, mužným krokom
v dvoranu skvelú kráča mladý mních!
bez tiene bázne, jasným hľadí okom,
nekruší srdce jeho hrôzy vzdych.
On pravdu má, kamennú tiež vôľu!
I Boh s ním bude! v boj s Ním pôjde spolu:
povaliť ríšu temnôt prekliatych!
Myšlienka jedna dušou jeho tiahne,
opriada myseľ sťa zlatistá niť.
Nie: či lží ruka na život mu siahne —
neuzrie z rána zlatej zory svit:
Mám fakľu pravdy, do výšin ju vztýčim,
zažnem svet, — dumá, — lží hrad čierny zničím;
meč Boží mám a viery svätej štít!
Sám idem — lež slova s bičom v ruke,
za pluhom Božím verný pohonič;
na chrbát trýzniteľom ducha k muke
z ohnivých vlákien pletiem mocný bič!
Nepustím pluh, kým prieloh nezúhorí,
kým bodľač v révu bujnú nepretvorí,
odo brázdy ma neodvedie nič!
S poklonou vstúpil slávnej do dvorany,
oslnila ho pýchy, skvostu žiar;
vzrušenie, šum i šepot z každej strany,
sám cisár hľadí v smelú mnícha tvár.
— On chce dať cirkvi smrtonosnú ranu,
zvrátiť jej pravdu, vekmi budovanú, —
on hradby sväté obrátiť chce v zmar?
„Priznaj! tys’ písal kníh rad zhubných celý,
z nich kypí dusný, smrteľný nám jed?!
Režú srdce sťa žhavé ohňostrely,
priznáš, odvoláš bludy svoje hneď?
Odvetíš krátko! bo plameňov za víchrice
smrť vďačne zbieli tvoje čelo, líce —
sťa onen kacír — môžeš i ty stlieť!
Ó, dieťa bludné! vráť sa k svätej matke,
odpustí ešte tvoju vinu snáď;
hoc zhasí z lásky žitie v tele krátke,
chce Bohu dušu tvoju v slávu dať!
mať podá bludným ruku lásky pravú,
z tela hriešneho pošle večnú v slávu,
tam v kráse raja budú prekvitať!“
„Nemôžem ináč! svedomie tak velí;
ja písal som — znie mnícha smelý hlas —
Ó, by rty moje radšej skameneli,
ak zaprieť mal bych pravdy Božej jas!
Pravda je večnosť, čo sa nepremení —
a na kolenách holých po kameni
ja šiel som trhať pravdy zlatý klas!”
Čo pravda je? Kto jej poznal líce?
Kto počul v duši večnej pravdy šum?
Tá v svete má ciest na tisíce
nekvitne v hlave z múdrych dúm!
Vysoko býva, — je skvost v nebi skrytý, —
po nej človek len v duši túžbu cíti:
nepozná pravdy nikdy ľudský um!
Pravda je ducha nášho Božská sila,
v ňom svieti ako zlatý pruh!
silu tú moc — lož neraz zreťazila,
nemohol vzlietnuť duch — vták v ríše túh
slobodu jeho vy zamkli ste v múry;
rozpína krídla, v okovách sa búri!
„Nemôžem ináč, ja chcem pravdy k zdroju;
rád duch môj letí v posvätný jej háj.
Ja Božiu mám, vy máte pravdu svoju,
mne pravda Jeho nie je klamný boj.
Boh so mnou je, darmo moc — klam zbrojí,
na skale večnej noha moja stojí:
Nemôžem ináč, Boh mi pomáhaj!”
Slovak