Michal Lúčanský — Vstal!

Michal Lúčanský — Vstal!

Za zlatej zory rána
ku hrobu náhli Pána
smutná a užialená,
hriešnica Magdaléna;
jej oko slza kalí,
srdce lká v trpkom žiali,
nádeja v duši hasne,
hoc slnce vzchodí jasne
a zo sna všetko budí,
jej bôľno, clivo v hrudi;
veď Pána jej smrť halí,
v hrobe Ho pochovali;
Jeho, čo rany hojil,
svedomia búrne kojil
i tíšil búrne vzdychy
pokorný, dobrý, tichý
bol On, priateľ úbohých. —

Hrob nájde otvorený,
lež kde bol položený
len rúcho biele skvie sa,
hneď v novom žiali chvie sa,
a dvaja posli skvelí
strážia hrob osamelý.
Beda mne, nová rana
ach, vzali môjho Pána!
Pán živý za ňou stojí,
sám ju tíši a kojí;
však nezná Jeho tvári;
„Mária” — žiak hneď zžiari;
„Rabbúni” — k nohám padne,
zaplesá srdce chladné:
už pozná svojho Pána,
vstal, vstal dnes zavčas rána!

Na krídlach viery v plese
duch môj i dnes sa nesie
ta k hrobu Tvojmu, Pane,
mne z neho život vanie.
Viem, spráchnieť musí telo,
no, v hrob svoj ľahnem smelo;
duch pôjde smrti stínom
za Tebou Božím Synom,
ta v nebe k Otcu Tvojmu
a k Bohu Otcu môjmu,
v nádejach kam rád letí,
v neznáme tajné svety —
Ja verím iste, cele,
uzriem Ťa v tomto tele!

Komentovať