„Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.“ Lk 6, 36
Bože, Pána Krista daj nám poslúchať,
a čo nám prikáže, všetko verne konať
zvlášť byť k blížnym vždy milosrdnými
a nevynášať tvrdý súd nad nimi;
tiež odpúšťať všetky previnenia,
ktorými sme v živote utrpeli zranenia;
núdznym pomáhať, biednych pozdvihnúť,
smutných, opustených k sebe privinúť.
K tomu nech sa snaží každý medzi nami,
tak skúsime iste Tvoje požehnanie. Amen.
„Kto sa snaží o spravodlivosť a láskavosť, nájde život, spravodlivosť a česť.“ (Prísl 21, 21.) Tieto slová nás napomínajú, že ten kto sa Božími prikázaniami nechá viesť, nielen že si zabezpečí spokojnosť duše a svedomia, ale bude aj vážený a ctený od svojich blížnych, áno aj od samého Pána Boha odmenený priaznivým vnútorným stavom. K dosiahnutiu toho žiadostivého cieľa a zachovať ho je treba každému z nás ako to hovorí ono slovo Spasiteľovo (Mt 5, 16): „Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ — lebo tie dobré skutky sú Pánom Ježišom nám prikázané, ktoré nám život, spravodlivosť a slávu zabezpečujú a ktoré dobré skutky Duch Boží už v Starom zákone v tých slovách zaznamenal (Zach. 7, 9 — 10.): „Takto hovorí Hospodin zástupov: ‚Na súde spravodlivo súďte a preukazujte si navzájom milosrdenstvo a láskavosť! Vdovy, siroty, cudzincov a chudobných neutláčajte a vo svojich srdciach nezmýšľajte zle jeden o druhom!‘“
Toto Božie slovo stelesňoval Pán Ježiš, keď liečil chorých, učil neučených, sýtil hladných, potešoval zarmútených, kriesil mŕtvych a hriešnych na milosť prijímal; to zvestuje farizejom, ktorí Ho napádajú pri činení tých dobrých milosrdných skutkov. (Mt 9, 13) Že Pán Boh žiada od nás milosrdenstvo a nie obeť, sám ich upozorňoval slovami, zaznačenými v 1. knihe Samuelovej 15, 22., na ktoré by sa aj oni mali rozpomenúť: „Má vari Hospodin takú záľubu v zápaloch a zábitkoch ako v poslušnosti voči hlasu Hospodina? Hľa, poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov.“ A práve preto neprinášal Pán Ježiš obete podľa litery zákona, ale činil milosrdenstvo, až sa sám v obeť toho milosrdenstva za nás položil v potupnej a bolestnej smrti kríža, aby nás vykúpil ako ľud zvláštny, horlivo v nasledovaní konaní dobrých skutkov. Medzi tými dobrými skutkami Pán Kristus mimoriadne vyhľadáva milosrdenstvo, a my sa práve o tom máme poučiť, že v čom sa má zjavovať milosrdenstvo vyžadované od nás Pánom Kristom.
„Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.“ Lk 6, 36
V čom sa má naše milosrdenstvo prejavovať?
1. V zdržiavaní sa posudzovania blížneho;
2. v pohotovosti k odpusteniu utrpených ublížení; a
3. vo vďačnom udeľovaní skutočnej pomoci všetkým, ktorí ju potrebujú.
1,
Milosrdenstvo, od nás Pánom Ježišom požadované sa má prejavovať v zdržovaniu sa posudzovania blížneho. Hlavná a najväčšia odpoveď textu, ktorú požaduje Pán Kristus je obsiahnutá v slovách: „Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.“ Pod „Otcom“ nemohol rozumieť nikoho iného, iba Toho, ktorého On Otcom volať naučil ľudské pokolenie, teda Pána Boha, o ktorom žalmista spieval (103,8—14, 17): „Hospodin milosrdný je a ľútostivý, zhovievavý a bohatý je v milosti. Nebude sa ustavične prieť, nebude sa naveky hnevať. Nenakladá s nami podľa našich hriechov a neodpláca nám podľa našich vín. Veď ako nebo je vysoko nad zemou, tak mocná je Jeho milosť nad tými, čo sa Ho boja. Ako ďaleko je východ od západu, tak vzďaľuje od nás naše prestúpenia. Ako sa zmilováva otec nad synmi, tak sa Hospodin zmilováva nad tými, čo sa Ho boja; Ale milosť Hospodinova je od vekov až na veky nad tými, ktorí sa Ho boja, a Jeho spravodlivosť aj na detných deťoch“ K nasledovaniu nášho milosrdného nebeského Otca v milosrdenstve zoči-voči blížnym nás vyzýva Pán a náš Spasiteľ Ježiš Kristus, aké milosrdenstvo máme prejavovať, môže každý z nás počuť z tých slov: „Nesúďte a nebudete súdení; nepotupujte a nebudete potupení; odpúšťajte a bude aj vám odpustené.“ Nesúďte, nepotupujte, odpúšťajte!
Už za čias Pána Ježiša, tak ako to je aj za našich čias, ktoré prežívame, ľudia veľmi radi vynášajú súdy jedny o druhých. Už aj vtedy musela panovať medzi nimi tá aj za našich čias častokrát očividná ľudská vlastnosť, kde sa nejeden človek pokladá za dokonalého, pritom je plný chýb a rozmanitých nedostatkov, a nazdáva sa, že má právo iných poučovať, iných cvičiť a učiť a nad nich sa povyšovali, ako to činil farizej v chráme, ktorý ani v modlitbe nemohol zabudnúť na nevýslovnú krehkosť samochvály, posudzovanie a potupovanie blížneho, keď sa pred Pánom Bohom za omnoho lepšieho, dokonalejšieho a zaslúžilejšieho Jeho milosti staval, než v pokore a v potrebe srdca ticho sa modliaci publikán. K posudzovaniu a potupovaniu blížneho ľudia dochádza obyčajne vtedy, keď z nášho vnútra vychádzajú z časti neznalosti samých seba, teda zatemnenia srdca, rozumu a ducha, z časti sebeckosťou a zatvrdilosť mysle – k tomu bývame privádzaní a popudzovaní. Zdá sa, že sú vzor múdrosti a príklad v mnohých cnostiach ako môžu mnohým slúžiť, ktorých považujú za previnilcov a prehlasujú tak ako čítame k Rímskym 1, 29—31, že „sú naplnení všetkou nepravosťou, lakomstvom, zlosťou, plní závisti, vraždy, sváru, ľsti, zlomyseľnosti; utŕhači, ohovárači, nenávistníci Boha, pyšní, spupní, chvastaví, výmyselníci zla, neposlušní rodičom, nerozumní, vierolomní, neláskaví a nemilosrdní.“ —
Takým hovorí apoštol (Rim 2, 1.): „Preto nemáš výhovorky, človeče, ktokoľvek súdiš (iného). Veď v čom iného súdiš, odsudzuješ sám seba, lebo veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté.“ A takým znie aj z Ježišových úst tá prísna otázka; „Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, – keď ty sám máš v oku brvno?“
Ohliadnime sa teda najprv na samých seba, každý máme dosť svojich nepravostí a preto majme milosrdenstvo k blížnym a neposudzujme ich, ani nepotupujme, aby sme skrze to sami seba neodsúdili a nepotupili pred svetom, aj pred vlastným svedomím, áno aj pred vševediacim Pánom Bohom.
2,
To milosrdenstvo, požadované Pánom Kristom, sa má prejavovať aj v pohotovosti, v rýchlosti a v pripravenosti odpustenia utrpených ublížení. Slovo Pána Ježiša tak znie k nám: „Odpúšťajte a bude vám odpustené!“ Aj v tej najsvätejší modlitbe nás tak naučil prosiť: „Odpusť nám viny naše, ako i my odpúšťame vinníkom svojim.“ Vysvetlenie na inom mieste (Mk 11, 25 —26.) nám pripomína: „A keď sa chystáte k modlitbám, odpúšťajte, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám odpustil previnenia váš Otec, ktorý je v nebesiach.“ —
Nikdy nevypúšťajme tieto vážne slová z pamäti a zo srdca, aby sme sa, kedykoľvek sa nám buď skrze našich domácich a pokrvných, buď v úrade a vo verejnom spoločenstve z akejkoľvek príčiny stane ublíženie, tými slovami povzbudení sa spravovali. Lebo či by sme podľa tých slov nechceli robiť, skrze to by sme sa v hnevu stali zatvrdilými, v nenávisti neupokojiteľnými a tak by sme sa zbavili ducha Pána Ježiša, hoci by sme sa smeli v duchu a pravde modliť, a keby sme sa aj modlili, Pán Boh by naše slová nevypočul a mnohé naše previnenia by nám neodpustil. Preukazujme teda milosrdenstvo ako k blížnym, tak i k samým sebe skrze máme byť pohotoví k odpusteniu utrpených ublížení, lebo nám tá pohotovosť k zmierlivosti osladí život, a odľahčí našu dušu v hodine posledného lúčenia, či sme milosrdenstvo dokazovali vo vďačnom udeľovaní našej skutočnej pomoci všetkým potrebným. To požaduje od nás Pán Ježíš, hovoriac nám: „Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona; lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“
3,
Vďaka Bohu, že na také milosrdenstvo máme v živote dosť príkladov! Keď nás niekto prosí o pomoc, a máme možnosť pomôcť, ako by sme sa mohli odvrátiť od nášho blížneho a neudelili mu to, o čo nás prosí? Vďaka Bohu, že cit milosrdenstva nevyhynul z ľudských sŕdc. Vieme, že pozemské statky sú nám zverené na ruky len do času, aby sme s nimi múdro šafárili. Ale aj to je známe, že to šafárenie bude len tak kresťanské, ak svojim blížnym ochotne prispejeme na pomoc v čase potreby, ako nás už múdry Sirach napomína: (14, 13—16.): „Rob dobre priateľovi, kým neumrieš, koľko môžeš, podaj a daruj chudobnému! Nepripusť, aby ti unikol radostný deň; a nech ťa neminie dobrá čiastka, ktorú dostaneš. Či nezanecháš iným (ovocie) svojich námah, aby si lósom podelili, čo si (získal) mnohou prácou? Dávaj a ber, buď však spravodlivý voči sebe!“
A tak to samozrejme aj v kresťanskej spoločnosti má byť! Komu Pán Boh zveril statky tohoto sveta, nie preto mu ich zveril, aby pri ňom skupánstvo a lakomstvo ukazoval, ale aby nimi dokazoval milosrdenstvo a lásku voči blížnym, chudobným a dával, ako nás k tomu napomína apoštol Pána (Gal 6, 7 —10.): „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať! Pretože kto rozsieva svojmu telu, z tela bude žať skazu; kto rozsieva Duchu, z Ducha bude žať večný život. V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať. A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery“
Luther hovorí: „Ako je náš Boh Otec milosrdný? Tak že nám dáva všetok majetok, telesný aj duchovný, časný aj večný, zdarma a z čistej dobroty. Lebo keby nám mal dávať z našich a podľa našich zásluh, musel by nám dať jedine pekelný oheň a večné zatratenie. Preto, to čo nám dáva na majetku a cti, deje sa z číreho milosrdenstva. Vidí, že sme zaborený v smrti, zmilúva sa a dáva nám život, vidí, že sme deti pekiel, zmilúva sa, a dáva nám nebo. Vidí, že sme chudobní, nahí a obnažení, hladní a smädní, zmilúva sa, oblieka nás, kŕmi nás, a napája nás a nasycuje nás všetkými dobrodeniami, takže čo máme, duchovné a telesné, dáva nám z milosrdenstva a zosiela na nás a do nás svoje dobré veci. Milosrdenstvo musí byť úprimné, mať otvorené oči a na všetkých sa rovnako pozerať, na priateľa i nepriateľa, ako to robí náš nebeský Otec. A kde nie je toto milosrdenstvo tam nie je ani viera.“
Preto prosme:
Ráč každého poučiť,
nech chce milosrdným byť.
Ku Kristu sa priznávajme,
také milosrdenstvo konajme;
nebudeme ohovárať,
nie blížnych potupovať,
než zo skutočnej bázni Pána
vinníkom svojim odpustíme,
núdznym pomoc udelíme
podľa najlepšej možnosti,
tak keď nás Boh prijme k sebe,
nájdeme v smrti dobe
u Ježiša milosti. Amen.
Pokoj Vám!!
Slovak