„…lebo ešte nikdy predtým ste nešli tou cestou.“ Józua 3,4
Predstavme si zasneženú krajinu; nikde žiadny chodník, žiadna cesta, všetko vôkol ako také biele more; kus roviny ako biela púšť, šíre hory pokryté inovaťou, nepriehľadné vrchy, kopce, zaviate výmole a priepasti — a v tejto snehovej púšti vidíme osamelého Pútnika. Dívate sa za Ním, ako ide a ide, obíde každú skalu, každý výmoľ, každú priepasť; ide rovinou, horami, cez vrchy i doliny, a za Ním v snehu ostávajú stopy — sú to stopy Jeho krvácajúcich nôh. Stopy v belostnom snehu a v lúčoch slnka vyzerajú ako také krvavé, zamrznuté slzy. Po tých priamych, istých stopách poznáš, že Pútnik pozná cieľ svojej cesty, pozná cestu, Jemu to zaviatie neprekáža. Dívaj sa za Ním pozorne a vedz, je to obraz Kristovej cesty týmto svetom. On putoval len raz, nezblúdil, ani sa neuchýlil ani napravo ani naľavo; Jeho cieľ za ktorým išiel bol neveľký pahorok s tromi krížmi — tam smerovala Jeho cesta. A za tým pahorkom hlboká priepasť — pokrytá nocou.
Túto priepasť, priepasť smrti — nemožno obísť, ani žiadny most nie je cez ňu. A tam, do tej priepasti vedú tie krvavé stopy, tam ich pokryla noc a tma; ale na druhom brehu ony zase začínajú, ale už nie sú krvavé, žiaria ohnivým bleskom ako blýskajúce sa diamanty — idú po dúhovej ceste, hviezdnej, po strieborných oblakoch — a končia v široko roztvorenej bráne zo slnečných lúčov, z modrého éteru — v nebeskej bráne. Áno, tam sa končia a strácajú stopy — vo večnom svetle.
Raz — pred dávnymi vekmi — doputoval z Egypta vyslobodený, vykúpený izraelský národ až k jordánskym vodám; doputoval púťou, ktorej podobnú nikdy predtým a nikdy potom ľudia neuskutočnili. Za nimi ležala púšť a 40-ročné blúdenie po nej, za hriechy otcov i za vlastné; pred nimi krásna, zasľúbená zem, zem svätá, Bohom darovaná, slávne dedičstvo Abraháma, Izáka a Jákoba. Už je tu len jedna jediná prekážka: ten rozvodnený Jordán. Obísť ho nemožno, most cez neho nieto. Tu dostal Józua rozkaz od Hospodina, oznamuje ho správcom a tí ľudu: Pôjdete cez Jordán! „Ajhľa, truhla zmluvy Pána celej zeme prechádza pred vami cez Jordán. Keď sa zastavia nohy kňazov, ktorí nesú truhlu Hospodina, Pána celej zeme, v jordánskej vode, vody Jordánu sa pretrhnú a vody zhora tečúce postavia sa ako hrádza.“ (Józua 3, 11, 13.) Ale aby ľud dobre videl tú cestu, po ktorej išla tá truhla zmluvy, musel byť dostatočne ďaleko, nemal hľadieť na zástup, aby nestratil z očí truhlu, lebo hovoria správcovia: len po stope truhly pôjdete. Len tento jediný raz idete tou cestou; nikdy predtým ste nešli a nikdy potom nepôjdete. „…by ste vedeli, ktorou cestou máte ísť, lebo ešte nikdy predtým ste nešli tou cestou.“ Keď chceme pri veľkom pohrebe vidieť truhlu, musíme stáť veľmi ďaleko od zástupu, lebo ináč, keď sa množstvo ľudí vtlačí medzi nás a truhlu, tak sa nám stratí z očí. Tak to bolo aj pred Jordánom; ten ľud nemal hľadieť na zástup, ba ani na kňazov, ktorí truhlu niesli, ale len na truhlu. Poslúchli, hľadeli, a prešli!
No, predstavme si, keby niekto pozoroval zvrchu to putujúce množstvo národa, a že by niekto stál na vysokom kopci; tu by videl ako sa mu stratí spred očí najprv truhla, potom zástup v tej Jordánskej kotline ako v nejakom hrobe; po krátkom čase už by videl zase vychádzať ten zástup z tej kotliny, a tie tisíce a státisíce zastať na druhom brehu. Jordán zostal za nimi, aj tých zložených 12 kameňov na jeho dne (Józua 4, 9), — znázorňujúcich ich minulosť — vody sa nad nimi zavreli. Zostalo tam pochované otroctvo i blúdenie, zvada, pochybovanie, reptanie aj starosti; na druhom brehu stál národ, ľud víťazný, s víťazným Józuom na čele, pred ktorým padli múry Jericha, ktorý premohol 30 kráľov a zaujal krok za krokom svätú zem a rozdelil podľa zasľúbenia. Aj toto je obraz Kristovej cesty na zemi. Prišiel, aby hľadal a spasil; prišiel Spasiteľ, Mesiáš, Vysloboditeľ, prišiel Emanuel — Boh s nami, prišiel ako Baránok; zomrel, zaplatil životom a vyviedol svoj ľud, viedol ho cez púšť, no aj cez Jordán — všetci museli a musia s Ním cez kríž a hrob. A jeden z Jeho vodcov hovorí: „S Kristom som ukrižovaný“ (G 2,19) a „Ak sme s Ním zomreli, s Ním budeme žiť.“ (R 6,8; 2Tim 2,11) A idú húf za húfom, jedno pokolenie za druhým, národ za národom. Áno, húf za húfom sa ukazuje na Sione, až to prišlo po nás. A teraz otázka: Ty, kto toto budeš čítať, si ty už na dobrej ceste? Ideš tým zaviatym svetom — kde duša nevie kade sa pohnúť, aby našla šľapaje, ktoré sa lesknú ako také zamrznuté krvavé slzy — ideš za Kristom? A kde sa nachádzaš dnes? Si ešte na púšti, kde jeden deň sedíš pod palmami, pri prameni, a chváliš Boha, a na druhý deň Mu už zase neveríš, reptáš a plačeš za egyptskými hrncami aj medom? Zákon poznáš, so svätou úctou a bázňou prijímaš Božie prikázania, ale na druhý deň si utvoríš zlaté teľa a tancuješ okolo neho v telesnej rozkoši. Kde si? Na tej púšti, alebo si už pri Jordáne? Ide o to, či ti má byť svet ukrižovaný a ty svetu? Ide o to, že máš do Kristovho hrobu pochovať ten kameň, ktorý ti doposiaľ prekážal; úplne, ale úplne náležať Bohu, byť v Ňom šťastný a bohatý? Ó, ver, žiaden človek nepozná, ako sa ten tvoj kameň volá, ktorý má byť tam pochovaný. Možno je to kameň starosti, pochádzajúci z kameňa nevery? Ó, ten tak tlačí že nemožno, aby srdce ani ústa spievali. Alebo je to kameň telesných žiadostí? Ťahá dolu, dolu do priepasti! — Alebo kameň milovania peňazí, ktorý všetok tvoj duchovný život ako lavína privaľuje? Alebo kameň nezmierlivosti — vzďaľujúci ťa od Krista, povzbavujúci ťa odpustenia a milosti Božej? — Alebo je to kameň pýchy a z nej pochádzajúce citlivosti, ktorá ti celý život strpčuje? — Alebo snáď kameň závisti vysušujúci až po špik kostí a zožierajúci nervy ako hmyz? — Alebo kameň neposlušnosti, vyháňajúci ťa z kráľovstva pokoja? — Ktorý je to z tých kameňov, ktorý teba tlačí, poznáš len ty sám. Tam to malo byť už dávno pochované. Ale mnohí z tých, ktorí sa neskoro po tebe na tú púť vydali — oni už prešli, pochovali kamene, už sú na druhom brehu, a ty sa ešte vždy nemôžeš alebo nechceš s Kristom do hrobu položiť, a tak nemôžeš na druhý breh. — Nezomrel si s Kristom, nepochoval, — a tak si ani nevstal s Kristom, preto ani nechodíš v novote života, nejdeš od víťazstva k víťazstvu. Preto ťa húf za húfom predbiehajú. Duch Svätý naplňuje ich vyprázdnené, očistené srdcia, a oni nie ústami, ale celým životom hlásajú: „Smieť žiť pre Krista, pre Neho mrieť, Ó, to je blaho, nad ktoré niet.“
„Priateľstvo s Kristom,
toto šťastie mám!
Ó, tá blaženosť bez páru;
Jeho svojím nazývam.“
Ó, a ty si nešťastný, alebo aspoň nespokojný; — či to tak má byť aj v tomto roku? — Nie, ach, nie! Nový rok, ešte rok milosti je nám daný, použime ho. Nešli sme ešte tou cestou po ktorej ideme; a pretože už nikdy viac po nej nepôjdeme, len tento raz — nevrátime sa, aby sme chybné kroky opravili — no, tak hľaďme na tie krvavé stopy, na cestu po ktorej Kristus kráčal, na Neho a len na Neho; len tak dôjdeme k cieľu, a aj za nami sa raz zavrú tie slnečné brány večného domova. Ale bez kríža niet koruny. Ak chceš ísť tohto roku od víťazstva k víťazstvu, musíš najprv pochovať to, na čo ťa už toľké časy napomína Duch Svätý, do Jordánu, do toho Kristovho hrobu. Ó, len skús; keď pochováš starosti a začneš Bohu veriť — aká ťarcha padne s tvojich pliec! Nuž tak:
„Pochovaj starosti,
množia len úzkosti, —
neosožia;
na Boha spoliehaj,
pomoc je blízko, znaj, —
pomoc Božia.“
Pokoj Vám!!
Slovak