S povďačným plesaním k Tebe sa túlime
v dôvere oddanej, Otče náš na nebi,
dnes, keď zas času stín schýlil sa k západu,
a slnce našich dní podbehlo k večeru.
My znovu v ústrety príhodám kráčame,
čo v taje uschovals’ pred zrakom človeka,
by v časoch prchavých príšerie osudu
budúcna nepoznal zavčasu bolestne;
z kalicha zúfania nevypil smútku blen,
úsvit si nádeje neskalil ružový;
nezlomil viery štít, nezmaril túžby let,
oporu dôvery, oddania nestratil;
preto si ukryl mu príhody budúcna
i cesty mrákavou priodel temnistou…
V nádeji nádejou kojíš nás deň po dni,
čo dušu unáša v mlhavé vidiny.
A preto k Tebe sa vinieme, ó Bože,
Tys’ náš hrad, príbytok od vekov bezpečný:
let rokov nečítaš, preto že Večný si,
Nezmenný, bez túžby, nádeje prchavej;
kolobeh stvorenstva točíš sám premúdre,
hviezd roje bez počtu vodíš sám vesmírom;
i zory zlatisté z úkrytu vysielaš,
čo k práci budia nás úsmevom úsilnej
a údom znaveným spočinu prinesú,
keď zas tíš večera znesie sa na obzor…
Tak letia naše dni, sťa orli letiaci
na pastvu, zvlaženú rosou, čo v kalichu
kvetiny jemnuškej skveje sa striebristé,
kvetinky, keď zdraví prvý lúč úsmevom
i očká ospalé k nemu hor’ upiera,
že úsvit donáša túžený.
Tak i my k Tebe sa, ó Bože, vinieme,
bys’ žehnal úsiliu našich rúk bohate,
keď skromnú v pôdu si vsejeme v nádeji;
daj požať v hojnosť s plesaním srdečným.
Tiež prijmi vďaky sŕdc pieseň, keď oslavy
poletí k nebesiam čo obeť úprimná,
žes’ vlahy rosnej nám dožičil v hojnosti,
dažďa romonenie posielal príhodné.
Za to Ti potôčky zapejú žblnkotom,
i hory k velebe zašumia hlasite,
lúk vonných kvetiny sklonia sa v zardení,
že rád sa zmiluješ a v láske večný si.
Tak v smelom dúfaní pôjdeme za Tebou
temnými cestami budúcna veselo;
na cestu vezmeme pochodeň nádeje,
útechu oddania, oporu dôvery;
i lásky Tvojej sa chopíme v nadšení,
veď Svojmu dedičstvu požehnáš na veky!
Paríž 1. januára 1925