(K dobe adventno-vianočnej)
Kým vonku vôkol svet sa mätie strašne,
na jednej strane smútok, súžba, hnet,
na druhej: duše plné zlobnej vášne
a v každom uhle praskajúci svet: —
Ty u dvier stojíš, Pane Jezukriste,
a zase klopeš, klopeš na dvere —
„Aj, stojím, klopem, vojsť chcem” počuť čiste
Tvoj hlas pri každom prsta údere.
Akýže odzyv Tvoje na klopanie?
Či otvoria Ti? a kde? a kto? Pane!
Či otvoria Ti tí hľa ubiedení
a ubolení, súžbou vädnúci?
Oj, o tom žiadnej pochybnosti není,
veď práve k nim Ty, v láske prevrúci,
sa skláňaš milo, im to nesieš v dary
hojivý balzam, lieku blaho dať;
no — neustávaj klopať, akby vari
v tej surme hneď Ťa nepočuli snáď —
Ó, klop a volaj, Spasiteľu Kriste,
tí, verím, Tebe pootvoria iste.
Či otvoria Ti tí, čo vášňou vzbĺkli
a zaliali sa citom pomsty? Snáď…
Veď ukojiť chceš lomoz toten zbrklý
a plamene tie zhubné pozhášať,
umlčať sváry, meč v srp skuvať ale
a mierom, láskou naplniť svet zas —
Ó, klop len, Pane, stále, vytrvale,
a do surmy tej zni Tvoj silný hlas —
až s krotkým slovom otvoria Ti brány:
Vníď, pokoja Ty Knieža — Požehnaný!
Či darmo by si klopal, volal vrele?
Či — huriavkom tým pozahlúšané —
by azda mali zmĺknuť navždy, cele
anjelmi nad Betlémom spievané
tie o pokoji slávne epopeje?
bez stopy zmĺknuť? Nikdy nie, a nie!
Klopanie Tvoje nenadarmo zneje
a nenadarmo Tvoje volanie —
Klop, volaj, Pane — až sa peklo zrúca
a zvládne Tvoja láska všemohúca!
1916
Slovak