Neužitoční služobníci

                                                                   Neužitoční služobníci

Lk 17, 7 – 10:

Keď niekto z vás má sluhu, ktorý orie lebo pasie, a vráti sa z poľa, či mu povie:Poď hneď a sadni si za stôl? (8) Či  mu skôr nepovie: Priprav mi večeru, opáš sa a posluhuj mi, dokiaľ sa nenajem a nenapijem, a potom jedz a pi aj ty? (9) Či vari bude ďakovať tomu sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal? Nemyslím! (10) Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.“ Amen.

     

     Milí bratia  a sestry v Kristu Pánu!

     

      Ešte  niekedy v detstve  mi stará mama  rozprávala poučný a pritom úsmevný príbeh o nevyspytateľnosti ľudskej povahy. Nejaký bohatý muž povolal na krstiny svojho syna celú širokú rodinu. Aby všetci odišli z hostiny naozaj spokojní a videli jeho veľkodušnosť, dal každému hosťovi ako výslužku jednu živú kravu. Napriek tomu sa jeden hosť cítil veľmi  dotknutý a urazený, keď vyhlásil, že on, ako kmotor, mal dostať okrem kravky navyše aj teliatko!

Z Biblie poznáme podobné príbehy urazených a nedocenených ľudí. Takým bol napr. brat onoho márnostratného syna, ktorý sa nechcel zúčastniť oslavy, ktorú usporiadal jeho otec, keď sa mu mladší syn vrátil, keď: „bol mŕtvy a ožil“. Vytýkal otcovi, že jemu podobnú hostinu nevystrojil, hoci ním odvedená práca  na otcových poliach bola nepomerne väčšia! Podobenstvo má otvorený koniec – nevieme, či sa napokon oslavy naisto zúčastnil…

     Nie inak je to aj s ľuďmi povolanými pracovať na vinicu, ktorí sa „zjednali za denár na deň“. Keďže pán vinice vyplatil po denári aj tým, čo pracovali na vinici iba hodinu a oni znášali „bremeno dňa a páľu slnka“, zdala sa im zrazu prisľúbená a dohodnutá odmena neprimeraná. Aj v tomto prípade „zazerali na pána vinice“, pretože bol dobrý a že so svojím  majetkom rozhodol ako sám chcel. (Mt 2O, 1-16)

     V oboch prípadoch ide o svedectvo o Pánu Bohu. Milostivým Otcom, ktorý odpúšťa aj to, čo je v ľudskom živote často neodpustiteľné, je Boh. Podobne svedčí Ježiš o Božej dobrote a milosti voči všetkým povolaným do Jeho služby. Poľom, či vinicou je vždy tento svet. Ale odmenou nie je odmena na tomto svete – ale prijatie do Jeho „domu“ . Prijatie  do nebeského kráľovstva, ktorého kvalitu a hodnotu nemožno ničím vyvážiť, a s ničím porovnať. Ide totiž o večné prebývanie v „silovom poli lásky“ Otca, Syna a Ducha Svätého, ide o „pokoj a radosť v Duchu Svätom“.

     Ak niekto v túto hodnotu a odmenu neverí, ak človek robí Pána Krista luhárom, v tom zmyse, že sľúbil človeku – hriešnikovi niečo, čo nedokáže splniť, dejú sa dve veci. Prvá je tá, že neverou sa môže pripraviť o večné blahoslavenstvo a to je najväčšie nebezpečenstvo a strata. Človek tak ohrozí svoju spásu. Lenže už dnes, tu a teraz sa človek stáva nespokojným, nešťastným, frustrovaným, keď síce prijal pozvanie a povolanie ísť  pracovať, slúžiť, konať a plniť Božiu vôľu, ale cíti sa nedocenený zo strany Pána Boha. Keď si myslí si, že jemu patrí ešte niečo viac ako iným- ako ten kmotor z úvodného príbehu…

    

      Milí bratia  a sestry! Evanjelium dnešnej nedele sa týka predovšetkým a na prvom mieste práve  tzv. praktizujúcich kresťanov. Nás, ktorí pravideľne prichádzame na SLB a zúčastňujme sa aj iných duchovných a iných aktivít v CZ. Áno, aj vy mnohí obetujete tak svoj čas, a súčasne    tak prispievate na potreby cirkvi pravideľnou oferou. Týka sa to nás všetých, ktorí sme prijali nejaký  „úrad“, alebo funkciu v cirkvi. Každého, kto či už „orie“, alebo  „pasie“ na Pánovej vinici, alebo kto akýmkoľvek spôsobom slúži, pomáha, pri príprave bohoslužieb, alebo pri vonkajšom a hospodárskom fungovaní CZ. Kto sa nevyhovára prijať úlohu, poverenie. Ale aj ten najobetavejší, najusilovnejší, najpracovitejší a najštedrejší má  napokon vyznať jednu dôležitú vec: „Neužitoční služobníci sme. Čo sme boli povinní vykonať,  vykonali sme!

     Toto vyznať, nie je, milí bratia a sestry, milí funkcionári a služobníci  cirkvi jednoduché! To je samo o sebe neraz ťažšie, ako akákoľvek práca, akákoľvek obeta, akýkoľvek milodar. Áno, povedať pred ľuďmi, ale  najmä pred živým Pánom Bohom: som neužitočný sluha, je ťažké! Som ten, ktorý je povinný takto a nie inak konať…Ak Pán Boh skrze Ducha Svätého nás povolal, ak nám dal do sŕdc vieru a „očistil si nás za  nádoby“, ktoré  sa majú v Jeho Cirkvi  dokázať ako slúžiace, sme tým skutočne povinní. Dar viery v duši znamená totiž odmenu, ktorú si „zarobiť„ či zadovážiť sami nemôžeme. Znamená  to den „denár“, ktorý je viac, ako si náš rozum vôbec vie dnes predstaviť. Ale je to odmena odložená nie v svetskej „banke“, tu na zemi,  ale v nebi…

Dnes sme len a len povinní. Bez očkávania vlastnej chvály pracovať v Božom povolaní a v Božom poverení. „Opásať sa a posluhovať“- totiž hľadať Božiu česť a slávu na prvom mieste. Milova Pána boha celým srdcom…. Ako na inom mieste hovorí PJK: “Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili nášho Otca, ktorý je v nebesiach“. Chvála patrí len Pánu Bohu samému – nie nám, naproek tomu, že  ľudia majú vidieť naše  dobré skutky. Ak z tej  chvály chceme  „odtrhnúť“ kus aj pre seba, vtedy dokážeme, že v skutočnosti pracujeme  len seba a kvôli časnosti…

     Uvedomujeme si tú veľkú dilemu, o ktorej hovorí Pán Ježiš: „Či  vari bude ďakovať Pán tomu sluhovi, že urobil, čo mu rozkázal“?!  Ak teda niekto o sebe  môže povedať, že je veriacim v Boha a v Ježiša Krista  ako Pána,  nemôže sa  súčasne a zároveň vyhýbať  poslušnosti: žiť tak, ako On hovorí a konať to, čo je Jeho vôľa. Naším poznaním a vyznaním  bez prestania je to jedno: Nežitoční služobníci sme, čo sme boli pivinní vykonať, vykonali sme“.

      

     Možno si teraz niekto povie v sebe: ale ak je to tak, že nemám dnes, v tomto svete a živote nijaké nadpráva, že ako kresťan mám vždy poznávať a plniť vôľu svojho Pána, nebolo by lepšie nebyť kresťanom, nebyť  Kristovým a Božím služobníkom?  (Dr. M.Luther : o úradoch…)

     Treba však povedať, že každý človek, prichádzajúci na svet, každý, kto dostáva dar života, je Bohom obdarovaný a má plniť Jeho vôľu a to tak, že má byť „obrazom Božím“. Človek dostal tento dar, Boží obraz, a ani skutočnosť hriechu, rozbitie a poškodenie tohto obrazu v ľuďoch ich nezbavuje  úlohy a povinnosti byť tým, na čo boli stvorení a určení.

        Rozdiel je ten, že kresťan, ktorý dostal dar viery, to môže robiť slobodne, dobrovoľne  a pokojne. Bez obáv a bez pochybností: čo z toho  mám,  alebo budem mať ? Kresťan vie, čo z toho má už dnes a čo z toho bude mať vo večnom živote…

         Na druhej strane tak, ako v občianskom živote platí, že neznalosť zákona neospravedlňuje,  podobne  to platí pred Pánom Bohom. Všetci sú obdarovaní a všetci ľudia majú úlohu byť obrazom Božím, napriek hriechu a svojmu korupčnému  zameraniu po páde.

     Tou prvou úlohou človeka je byť „človekom“ v plnom a pravom zmysle. A to je, alebo znamená: byť tým, kto má byť a žiť pre Boha, byť s Ním v spoločenstve. Boh stvoril človeka pre seba. Prv, ako bol určený do sločenstva v manželskom a rodinnom vzťahu, bol  človek povolaný byť v spoločenstva so Svätým…Veď len uvážme: Prvým dňom Adama bol „siedmy deň“. To znamená, že skôr, ako začal človek plniť Boží príkaz „obrábať a strážiť raj, „panovať“ nad Bohom stvoreným a človeku zvereným svetom, prv, ako začal „dávať mená“ – totiž vládnuť nad celou prírodou – má byť a žiť  v spoločenstve s Bohom, má svätiť, čiže chváliť Toho, ktorý je Svätý! ( Má byť kňazom).  Ak sa  vám, milí bratia a sestry javí táto úloha tak, že je to aj úloha  každého pokrsteného, pochopili sme skutočne správne. Krstom je tento  úrad a toto povolanie v nás obnovené, reštaurované  a upevnené… 

      Každý človek, má byť ďalej tým, ktorý žije súčasne pre iného človeka, počnúc od toho najbližšieho. Tu sme pri úlohe a hodnote manželstva, ale aj rodiny, vzdelania a výchovy detí. Pri ich vedení a ochrane. Vo vedomí  plnej zodpovednosti za manžekstvo a rodinu pred Pánom Bohom, ktorému aj z tejto úlohy bude každý vydávať počet. Kresťan má výhodu, že tu nemusí vajatať, blúdiť, nechať sa oklamávať svetom, alebo diablom. Vie a pozná cestu a spôsoby… Napokon vie aj to, že aj za túto službu ho čaká odmena z Božej ruky vo večnosti. Tí, čo napr. dnes vraždia vlastné deti, či už nenarodené (interupcie), alebo opúšťajú tie narodené, budú mať v nich raz na poslednom súde svedkov proti sebe. Nepokrstené dieťa môže byť milosťou Božou spasené, (Bohu neni nič nemožné), ale spasený nebude  ten, kto nedovolí dieťatu prísť k Ježišovi, pretože On hovorí: „Dovoľte dietkam prichádzať ku Mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo nebeské“.  (Mk 10)

     Napokon je tu aj ďalšia úloha človeka: slúžiť blížnym v prácach svojho povolania. (Luther: politia) Nie korupčne, ako to dokázali nedávno v Česku viacerí lekári, ktorých si ľudia (štát) predtým bezplatne vyštudoval a oni teraz ostatných daňových poplatníkov a svojich spoluobčanov tvrdo vydierali.  Ale podobne  to robia aj u nás mnohí, ktorí zneužívajú medzery v zákonoch a „ordinujú si“ nekresťanské platy zo spoločných, alebo aj „európskych“ zdrojov. Hovoríme o tom preto, lebo aj táto verejná služba a každé povolanie je pod súdom Božím aktuálnym i tým posledným! Aj tu platí Pánovo slovo:“ Či vari bude ďakovať tomu sluhovi že urobil, čo mu rozkázal? Nemyslím! “

     

     Úlohou cirkvi a tých, čo veria a sú pokrstení je okrem iného toto posolstvo Božie a Kristovo ostatným pripomínať. Určite za to nebude nikto z nás zo strany sveta chválený, ani populárny. Skôr naopak…Nech nám ide však najmä o to, aby sme boli nielen medzi povolanými, ale aj vyvolenými. Amen.

 

                                                      Nedeľa  Deviatnik  2011  –  Sobotište –    Ľ.Batka st.

 

      

 

Komentovať