Hrad prepevný je Pán Boh náš

Hrad prepevný je Pán Boh náš

„Buďte rozvážni, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral, vzoprite sa mu, pevní vo viere a vedzte, že takéto isté utrpenia sú údelom vášho bratstva po celom svete.“ 1Pt 5, 8

Všetci bez výnimky vieme, že toto sú začiatočné slová krásnej, povznášajúcej piesne nášho reformátora Dr. Martina Luthera. Z každého riadku tejto piesne dýcha istota v pomoc a v ochranu Božiu. Luther bol mužom neobyčajne smelým, odhodlaným, výbojným. Tento jeho duch sa najkrajšie odráža v piesni: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“ A neobyčajne mohutná, povznášajúca, velebná, slávnostná je táto pieseň preto, lebo Luther svoju smelosť, odhodlanosť, rozhodnosť zakladá na Bohu. Cítil, mohutne to cítil reformátor, že Boh je jeho ochranou, jeho hradom, jeho záštitou.

Keď stojíme blízko slávnosti reformácie a keď chceme posvätnú spomienku venovať aj nášmu reformátorovi Martinovi Lutherovi, cítime, že znamením jeho celého života sú tieto slová: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“ Keď 31. októbra roku 1517 pribil 95 výpovedí na dvere Wittembergského chrámu, už vtedy bol mužom smelého, odhodlaného ducha, akoby už vtedy v hlbinách srdca mu zaznievali slová: „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“ Keď 10. decembra 1520 verejne spálil pápežskú bulu, ktorá ho dávala do kliatby, dokázal nebojácnosť pred hroznou mocou sveta, lebo v duši mal neochvejnú istotu, že Boh je jeho prepevným hradom. Keď 18. apríla 1521 stál pred ríšskym snemom a povedal pamätné slová: „Tu stojím, inak nemôžem, Boh mi pomáhaj,“ aj z týchto slov vanie istota v zmysle jeho piesne: Hrad prepevný je Pán Boh náš. Luther rázne a s nadšením pokračoval v reformačnej práci. Písal knihy, zakladal zbory a školy, uprostred tisícorakého nebezpečenstva horlil za dielo obnovenia viery. Avšak nebál sa nebezpečenstva, neľakal sa ťažkostí, lebo hradom prepevným bol mu Hospodin, tiež zbroj a sila.

Počet evanjeliových prívržencov rástol. Mnohí sa priznali k evanjeliu napriek nebezpečenstvu a prenasledovaniu. Celé zástupy oduševňovala pieseň; „Hrad prepevný je Pán Boh náš.“

Náš reformátor Dr. Martin Luther si prežil vo svojom živote veľa duchovných bojov a preto v spisoch, ktoré napísal, skoro na každej strane prízvukuje, aby sme si dávali pozor na diabla. Aby sme nepodceňovali jeho moc a aby sme sa držali Božieho Syna Pána Ježiša Krista. Veľkým povzbudením bolo pre Luthera práve slovo Božie, Písmo sväté, ktoré ho v každej chvíli povzbudzovalo a uisťovalo, že Ježišova moc je silnejšia ako diablova. Diabol je skutočne hrozný nepriateľ, ktorý by nás chcel zničiť. Používa k tomu rôzne spôsoby, aby nás dostal na svoju stranu. Jeho zbrane sú strašné a rafinované. Kto by im odolal? Ale my ako kresťania máme Božieho Syna, Pána Ježiša Krista, ktorý na kríži diabla porazil. Lenže diabol si nepraje, aby sme poznali pravdu. Aby sme si boli istí skutočnosťou, že satan je už dávno porazeným nepriateľom. Naopak, on chce, aby sme si mysleli, že nemá vo svete rovného a že ho nikto neporazí.

Martin Luther sa na základe štúdia žalmov dopracoval k poznaniu, že Pán Boh je naším hradom, kde sa môžeme ukryť. V jeho hradbách ochrany sme v bezpečí pred ohnivými strelami diabla, ktorý by nás chcel ovládnuť a dostať na svoju stranu. Preto napísal evanjelickú hymnu Hrad prepevný, ktorá sa stala vyznaním viery všetkých evanjelických generácií, ktoré sa snažili držať Pána Ježiša Krista, ktorý zachránil svet, pretože iného Boha niet, On napokon zvíťazí. Diabol sa snaží zotročiť nielen človeka, ako jednotlivca. Diabol sa snaží zotročiť aj celé národy a spoločnosť. Keď Martin Luther bojoval proti predávaniu odpustkov, okrem náboženského podtónu mal jeho boj aj národný rozmer. Prečo by mali Nemci platiť Talianom odpustky? Prečo predavačov odpustkov pápež neposielal do Talianska, ale do Nemecka? Toto boli silné národné vyznania, ktorými si Luther získal na svoju stranu väčšinu Nemcov, ktorí nechceli poslúchať a podrobiť sa Rímu.

Prečo sa práve táto evanjelická hymna mnohým  najviac prihovára? Pretože táto pieseň hovorí do situácie každého človeka, ktorý sa vo svojom živote stretol s prejavmi diablovej moci. Čo takému človeku zostáva, keď „ten starý nepriateľ“, čiže diabol, pôsobí čoraz silnejšie prostredníctvom svojej moci?  V takýchto chvíľach si človek uvedomuje, že tu už môže pomôcť jedine Pán Boh. Nie je to beznádejná situácia. Hrubá moc nemôže natrvalo zvíťaziť. Človek, keď sa dostane do situácie, v ktorej cíti diablovu moc, uvedomuje si, že tu ide o niečo zlé, démonické. Ako hovorí Luther: „Ten starý nepriateľ, zničiť by nás chcel.“ Nejde len o jeho zbrane. Diabol používa dezinformácie – klamstvo. Démonickosť je už raz taká a jej zbraňou sú intrigy, demagógia, klamstvá, ohováranie, podrazy. Povedané s Lutherom: „Veľká moc a klam strašná jeho je zbraň.“ Niekedy sa vyskytnú také situácie v ľudskom živote, kedy sa nám zdá, že diablova moc je neprekonateľná „V svete nemá rovného.“  Proti takejto moci démonickosti, ktorá má v živote tisíce a milióny prejavov, stojí človek sám a bezmocný. V takejto chvíli sa človek s Lutherom pýta: „Čo je naša ľudská sila? Sama nás nezachráni.“ Bude teda dielo skazy navždy víťaziť? Mnohí ľudia si myslia že áno a prepadnú beznádejnosti. Myslia si, že tí, čo túto diablovu moc podporujú, tu budú naveky a vždy budú víťaziť.

Lenže práve Lutherova hymna dáva človeku nádej pre najťažšie chvíle života poznaním, že nad všetkým zlom vo svete ešte stojí Božia spravodlivosť, pretože Boh drží tento svet pevne vo svojich rukách. Preto Luther hovorí: „Máme však od Hospodina, štít v každom bojovaní. Pýtaš sa kto je ním? Ježiš Boží Syn. Ten zachránil svet. Iného Boha niet. On napokon zvíťazí.“ Kristova láska raz zvíťazí nad každou démonickosťou. Luther pokračuje: „Hoc diablov bol by plný svet, chcejúcich nás pohltiť, nemusíme sa strachom chvieť, musia všetci ustúpiť.“ Martin Luther na jednom mieste hovorí, že diabol je ako odsúdenec čakajúci na smrť, ktorý čaká už iba na deň svojej popravy. Satan si napriek tomu myslí, že sa mu podarí zničiť spravodlivosť a všetky morálne zásady a zaviesť všade nespravodlivosť a anarchiu. Skrátka „trúfa si mnoho“ hovorí Hrad prepevný. Ale pieseň pokračuje ďalej: „Neuškodí nám, odsúdil ho náš Pán, slovíčko ho porazí.“

Veriaci človek za pravdou cíti samotného Pána Boha. Nikomu nepomôžu žiadne dezinformácie, pretože každá lož má krátke nohy a obmedzenú platnosť. Za pravdou stojí samotný Pán Boh a preto v spomenutej piesni sa spieva: „Slovom Božím neotrasú, úspech im neprislúcha.“ Nikto si nepomôže falošnou propagandou a ani klamstvom proti pravde. To všetko bude raz odhalené „Úspech im neprislúcha.“ „S nami je každého času, Pán s darmi svojho Ducha.“

Ľudia sa skrátka musia nechať nadchnúť pravdou a Duch Boží to tak zariadi, že sa mnohí nechajú pravdou ovládnuť a postaviť sa za ňu. Spoločne potom bojujú proti zlu. Nepozerajú pritom na obete: „Môžu zničiť všetko, rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom“. Takto rozmýšľali aj prví kresťania. Aj keď ich viedli na smrť, poznanej pravdy sa nemohli pustiť. Hrdinov viery, hrdinov, ktorí sa postavili v dejinách za pravdu je veľa a všetkým im znie Kuzmányho pieseň: „Kto si stojí v slove, čo priam zhŕkne svet, komu nad statočnosť, venca v nebi niet, koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň, slávou zazvoní.“ Zdémonizovaní ľudia a zdémonizované režimy nám môžu zobrať všetko, čo má človek pre život na tomto svete. Ale pre nás veriacich ľudí platí: „Nebesá nám zostanú“, tak znejú posledné slová hymny Hrad prepevný.

Beda teda všetkým v dejinách, ktorí rozširujú zlo a pôsobia démonicky. Beda každému, kto na druhého vymyslí kopu klamstiev. Svoj boj majú takíto ľudia už dopredu prehraný. Zostane im len večná hanba za to, čomu upísali svoje životy. Zostanú so svojim zlým charakterom na smetisku dejín.

Mnohí chápu, v čom je skutočná inšpirácia tejto Lutherovej piesne. Viera vo víťazstvo pravdy, dobra a spravodlivosti. Pre nás evanjelikov je to hymna, vyznanie nášho života a pre každého znie z nej varovný podtón: „Nikdy sa nedaj človeče na zlé cesty, lebo prehráš. Zostaň však statočným človekom a drž sa pravdy, ktorá vyplýva z Božieho slova. Pán Boh bude na tvojej strane, pretože „On napokon zvíťazí.“
 

S úctou a so slávnostným pocitom berieme na pery tieto slová: „Hrad prepevný je Pán Boh náš,“ je to pieseň, v ktorej sa najvýraznejšie odráža duch pre nás evanjelikov najvýznamnejšej doby, doby reformácie.

Poďme bojovať proti hriechu, ktorý by nás chcel zotročiť, bojujme sami v sebe proti tomu starému nepriateľovi, satanovi. Toto je boj vnútorný. Nech ostane čistá, nepoškvrnená naša duša. Bojujme ten boj s Bohom, On nám bude aj v tomto boji hradom prepevným.

Boh je hradom pevným proti hriechu, hradom pevným v práci, v každej borbe, v práci za cirkev aj za národ.

Hrad prepevný je Pán Boh náš.

Pokoj Vám!!

Komentovať