31.október
Pamiatka reformácie
Text : Mt 5, 1-12:
Exegetické poznámky:
Ježišove blahoslavenstvá tvoria nádherný úvod k veľkému oddielu Jeho posolstva nazvaného Ježišove reči na vrchu (nepresné je staršie pomenovanie Kázeň na hore) o prichádzajúcom kráľovstve nebeskom. Je správne chápať ich ako evanjelium, radostnú zvesť o Božom konaní, o tom, čo Boh v Ježišovi konal, koná a bude konať až do konca vekov, podobne ako napr. slová Otčenáša (Mt 6, 9nn) a iné.
Reči na vrchu obsahujú samozrejme aj zákon Boží. Možno povedať, že Ježiš v ďalších slovách zákon Boží vykladá a učí, pravda inak ako farizeji a zákonníci jeho doby, alebo tí, ktorí Ho predchádzali. O zákone naplno platí Jeho výrok v Mt 5, 17: ”Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale naplniť” . Ježiš tu nehovorí ako druhý Mojžiš, ale ako Ten, ktorý je nad zákonom a ktorý si preto počína ako Jeho Otec. Tak ako v knihe Genesis, kde je slovo o stvorení sveta Hospodinom dobrou správou pre ľudí a až po nej nasleduje slovo zákona o správnom etickom počínaní človeka, tak aj tu. Aj vydanie Desatora na hore Sinaj má rovnaký postup. Hospodin tu vydal Desatoro ako zákon a základ zmluvy so svojím ľuďom, ale na prvom mieste hovorí: “Ja som Hospodin, tvoj Boh,ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva”( 2 M 20, 2). Až potom nasledujú Božie prikázania (Desatoro).
Preto evanjelista Matúš iste vedome dáva zaznievať tak mnohým dôležitým slovám a učeniu Ježiša práve na vrchu a volí rovnaký postup: najskôr uvádza evanjelium, potom zákon. Najskôr indikatív, až potom nasleduje imperatív.
Tieto všeobecné poznámky si pripomíname nanovo preto, že následná kázaň je určená na Pamiatku Lutherovej reformácie. Vieme, že reformácia začala Lutherovým “otvorením Biblie”- pozorným a poslušným vnímamím, že Písmo sväté SZ i NZ obsahuje Božie slovo, ktoré máme poznať ako evanjelium i ako zákon. Reformácia bola a dnes pokračuje v tom, že kazateľ Božieho slova citlivo rozlišuje zákon a evanjelium, neobchádza ho a nezamieňa ho. Farizeji a zákonníci často stupňovali požiadavky zákona, uväzujúc tak neznesiteľné bremená na poslucháčov (Mt 23, 4), inokedy “preciedzali komára a prežierali ťavu” (Mt 23, 24), alebo falošne vyvyšovali svoje konanie ako záslužné a súčasne iných ponižovali. Tak robia farizeji a zákonníci všetkých čias. Matúš však zapísal nielen osem Ježišových blahoslavenstiev, ale aj osmoro “beda” farizejom (Mt 23).
Keď Pán hovorí: “Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky…” – máme pamätať na to, že naše skutky nie sú záslužné (nezasluhujú spásu) a namajú viesť k oslave človeka, ale k tomu, aby ľudia “… velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach” (Mt 15, 16). V tomto duchu máme spomínať aj na reformačných otcov.
Na rozdiel od niektorých vykladačov tu chcem predostrieť, že Ježišove reči na vrchu možno správne chápať nielen ako reči učeníkom, ale aj zástupom (povolaným), práve tak ako celé evanjelium patrí “všetkému ľudu”(Lk 2, 14). I keď by sa zdalo, že Ježiš učí a zvestuje blízkosť kráľovstva nebeského iba učeníkom, záver Ježišových rečí (Mt 7, 28- 29) hovorí jasne: ” Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili Jeho učeniu, lebo ich učil, ako kto má moc a nie ako ich zákonníci”.
Verš 3: Slovo “blahoslavený” (gr.MAKARIOS) je správne prekladať tak, ako to robí aj naša NZ. To je viac, ako iba “blažení”, alebo “šťastní”, pretože skutočne blahoslaveným robí človeka iba Boh v Kristu (blaho – slávi). Aj slová “chudobní v duchu” je správne chápať tak, ako je to v poznámke po čiarou uvedené v našej NZ: ”Ponížení, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom”. Luther hovoril: “som žobrák milosti Božej”. Tým viac vyniká Ježišova poníženosť v Jeho inkarnácii a v prijatí kríža. Preto je aj prvým a pravým synom kráľovstva nebeského. Blahoslavenstvo zasľubuje Boh a Ježiš tým, ktorí pred Ním uznávajú svoju hriešnosť a úbohosť.
Verš 4: Ježiš volá človeka k viere v seba ako Krista. Iba On svojou smrťou odňal smrti moc a svojím vzkriesením ponúka pravú, potešujúcu nádej večného života. Súčasne hovorí: ”Učte sa odo mňa, lebo som pokorný v srdci…a nájdete si odpočinutie duší.” (Mt 11, 29)
Verš 5: Krotkosť je podobne prejavom pokory (opak pýchy a namyslenosti). V Ježišovi sa splnili predpovede prorokov (napr.Iz 53) a preto môže darovať milosť a sľub, že Jeho zásluhy znamenajú pre človeka dedičstvo zeme, ktoré sa naplní dokonale v dare “nového neba a zeme”.
Verš 6: Lačniaci a žízniaci po spravodlivosti sú blahoslavení preto, lebo Kristove privlastnené zásluhy už dnes posilňujú veriacich v Neho. Budúce (eschatologické) hodnoty sú trvalo pôsobiacimi hodnotami.
Verš 7: Milosrdenstvo bolo darom Hospodina svojmu ľudu vždy, ako svedčia nádherne už Žalmy.
Verš 8: Aj Dávid vedel, že jeho srdce (celé vnútro) nie je čisté, preto prosil o očistnie a nový život (Ž 51). Videnie Boha nadväzuje na Ž 24, 4 a je darom Božej milosti a Kristovým dielom. Preto hovorí, že kto Jeho, vidí Otca (J 14,9).
Verš 9: Hospodin z milosti ponúkol svetu pokoj (h.šalóm) a plné zmierenie v službe svojho Syna. Preto sa synmi Božími môžu menovať už dnes všetci Jeho nasledovníci
Verš 10: Ôsme blahoslavenstvo ako naplnené opäť vidíme na osobe a diele samotného Ježiša, ktorý “všade dobre konal” a naplnil zákon za nás a preto nám ponúka spravodlivosť pred Otcom v kráľovstve Božom.
Záver Ježišových rečí o dare blahoslavenstva (verše 11-12) je už akoby prvým a správnym výkladom týchto zasľúbení. Ježiš všetku pokoru, utrpenie a námahu viaže na svoju osobu. Nie je blahoslavený ten, kto sa svojimi hriechami stane chudobný a nešťastný (ako márnostratný syn). Na druhej strane tí, čo akokoľvek trpia pre Krista, majú dôvod na nádej, radosť a blaho, lebo to všetko Ním zasľúbené dosiahnu podobne, ako ktorýkoľvek z prorokov. Odplata Božia nie je našou mzdou, ale veľkou milosťou (viď: robotníci na vinici).
Propozícia kázne:
Vernosť reformácii zachováme:
1. vernosťou Božiemu slovu
2. vernosťou jeho správnemu vysvetleniu
Náčrt kázne:
Pamiatka Lutherovho vystúpenia 31.októbra 1517 ktorým vyzval cikev k dišpute nad jej úpadkom a nápravou „ v hlave i v údoch“, vyvoláva dojem, že dnes nám ide len o slávnostnú spomienku na odvážny historický čin. Aby sme neuviazli iba v histórii, bola už dávnejšie vyslovená dôležitá výzva: Vpred k reformácii! Je to iba zdanlivý paradox, pretože reformačné princípy a podstata Lutherovho odkazu často ani dnes nie sú poznané, ani docenené. Dôvody sú rôzne. Napríklad strata úcty k vlastnej identite pod rôznymi vplyvmi, ale aj ľahostajnosť a vlažnosť, ako o nej hovorí Pán cirkvi: “Kiež by si bol studený, alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani studený, ani horúci, vypľujem ťa z úst“ (Zj 3,15-16). Pozrime sa teda na známe reformačné princípy na základe Lutherovho objavu a odkazu pre nás i pre budúce generácie vo svetle slov dnešného evanjelia.
Evanjelista Matúš na úvod Ježišových rečí na vrchu pripomína: „Keď Ježiš videl zástupy, vystúpil na vrch a keď si sadol, pristúpili k nemu Jeho učeníci. Ovoril ústa a učil ich“.(v. 1 a 2) Počujeme, že Pán Ježiš chce osloviť nielen svojich učeníkov, ale aj tie spomínané zástupy ľudí, ktorí prichádzajú k Nemu z rôznych dôvodov. Neučí teda nejakú skupinku v tajnosti, neskrýva svetlo svojho slova „pod nádobu“, ale ho kladie vysoko “na svietnik, aby svietilo všetkým v dome“. Ježišova zvesť je verejná, má misijný chrakter a obracia sa na všetkých ľudí.
Keďže ku všetkým ďalším generáciam hovorí Ježiš skrze Písmo sväté, platilo pre Martina Luthera a platí aj pre nás východisko: Iba Písmo sväté, obsahujúce evanjelium i zákon Boží, je pre nás prameňom viery a potom aj pravidlom života. Reformácia preto zdôrazňuje dôležitú zásadu – jedine Písmo(Sola scriptura). Luther mal to šťastie, že v augustínskom kláštore v Erfurte, kde ako mladý 22 ročný vstúpil, mal mníšsku celu hneď oproti kláštornej knižnici. Tam sa mu po prvý krát dostala do rúk Biblia. Pri čítaní jej posolstva ho podporoval jeho predstavený Ján Staupitz. Konal ako skutočný duchovný otec a tak sa stalo, že syn časom prerástol aj svojho učiteľa.
Sláviť Pamiatku reformácie možno najlepšie tak, ak stále tíšime hlad a smäd po blahoslavenom živote, blízkosťou Ježiša Krista v Slove a v sviatostiach. Tak, ako by sa z Luthera bez Písma svätého nikdy nestal reformátor a učiteľ obnovenej cirkvi, tak ani z dnešných a budúcich generácii kresťanov nevyrastú skutoční nasledovníci Krista, ak Jeho Slovo obídeme. Ak ním pohrdneme, ak ho na Službách Božích nepočúvame, ak ho nečítame. Nestačí mať Bibliu v knižnici ako ozdobu. Ak ju nečítame a nepočúvame v nej hlas nášho dobrého Pastiera, nič nám neprospeje. To je ideál reformácie a preto stále platí: vpred k reformácii!
2.
Jedna vec je čítať a počúvať Slovo Božie, ale druhá vec, ešte dôležitejšia je tá, na ktorú sa spytoval diakon Filip, správcu pokladu etiópskej princeznej Kandáces: „Či aj rozumieš, čo čítaš? “(Sk 8,3O). Dnes by nám Luther pri výklade Ježišových blahoslavenstiev povedal najskôr to, že ich obsah je skutočne: „čisté evanjelium“. Evanjelium je zvesťou o tom, čo robí a koná Pán Boh, ktorý vždy najskôr dáva a obdarúva človeka vzácnymi darmi a až potom od neho niečo, totiž plnenie zákona požaduje. Nie je správne evanjelium a zákon zamieňať, alebo ho zmiešavať, ako nie je správne ich oddeliť. Preto prvá a hlavná úloha cirkvi a jej služobníkov tomuto svetu zverená Pánom je: prinášať zvesť zákona a evanjelia.
Pri prvom blahoslavenstve (v.3) ktoré Ježiš ohlasuje vznikla v dejinách cirkvi otázka, čo presne znamená „chudobní v duchu“. Chudobní v duchu sú:“ponížení, ktorí uznávajú svoju úbohosť pred Bohom”. Je isté, že kráľovstvo nebeské otvoril človeku z milosti Pán Boh (Sola gratia). Pyšní do neho nikdy nevojdú. Každý, kto si myslí, že nepotrebuje Božiu milosť, odpustenie hriechov a službu zmierenia v Ježišovi Kristovi, zbavuje sa účasti v kráľovstve nebeskom a tak aj pravého blahoslavenstva.
Kto si o sebe myslí, že dokonale plní zákon Boží, bude nutne sklamaný.
Avšak poznať svoju hriešnosť a potom činiť pokánie zo svojich hriechov, je začiatok každej obnovy, čiže reformy života kresťana i celej cirkvi. Preto Luther v známych 95 výpovediach o odpustkoch hovorí v úvode známe slová:“ Keď náš Majster a Pán Ježiš Kristus povedal: Pokánie čiňte, znamená to, že celý život kresťana má byť ustavičným pokáním“. To je ten druh zármutku (v.4), ktorý slúži človeku na potešenie. Preto Ježiš ohlasuje Božie zasľúbenie: „Blahoslavení žalostiaci, lebo oni potešenia dôjdu”. Pán Ježiš nehovorí o akomkoľvek žiali človeka, ktorý má za následok dôjdenia potešenia, ale – ako už Ján Zlatoústy správne učil – blahoslavenstva dôjdu tí, „ktorí plačú nad svojimi hriechami“. Ilustráciou tohto zasľúbenia je apoštol Peter, ktorý zlyhal na dvore veľkňaza, keď “vyšiel a žalostne zaplakal”, ale cez milostivý pohľad Ježiša našiel odpustenie a tak dosiahol potešenie už tu v časnosti.
Blahoslavení sú aj ľudia „krotkí”, čiže pokorní a to pre zasľúbenie, že “oni dediči zeme budú“. Pokorní sú tí, čo ochotne nesú svoj kríž s Kristom a za Kristom. Tí obdržia dedičstvo zeme, totiž „nové nebo a novú zem“, ktorú nám ako večnú vlasť pripravil Pán. Blahoslavenstvo dosahujú aj tí, ktorí „lačnia a žíznia po spravodlivosti“. Luther často zdôrazňoval, že v Kristovom príchode sa uskutočnil príchod spravodlivosti. Prijatie Ježiša Krista vierou ako „slnka spravodlivosti“ znamená plné nasýtenie tejto túžby a očakávania ľudí. Udeje sa tam, kde On sám svoje ovce vedie a privedie „k vodám odpočinutia večného“.
Ďalšie blahoslavenstvo (v.7) je zasľúbením pre tých, ktorí prijímajú milosrdenstvo ako program svojho života, za príkladom nášho milosrdného nebeského Otca. Dar Otca daný v Synovi prevyšuje naše predstavy. Ježiš prišiel ako ten, ktorý nás očisťuje od každého hriechu a neprávosti. Platí to aj o našom „srdci“ (v.8), teda o našom myslení a potom aj o našom konaní. Prijatie Jeho očistenia bude znamenať „videnie Pána tvárou v tvár“, čiže trvalé spočinutie v spoločenstve Otca, Syna a Ducha svätého.
Tvorcovia pokoja (v.9) sú tí, ktorí hľadajú pokoj a s ním aj iné hodnoty nielen pre seba, ale pre všetkých, za príkladom Ježiša, ktorý nás zmieril s Otcom. Opakom je ponižovanie (až likvidácia) ľudí, ktorí sú v niečom iní, ako my. To nie je cesta Božích synov a dcér. Ježiš preto oznamuje blahoslavenstvo plynúce z Božieho detinstva tým, čo tvoria a šíria pokoj už tu na zemi, i tým, ktorí prijímajú “cestu kríža”, a ak treba aj martýrium pre vieru v Neho ako Pána. (v.11-12)
Je zrejmé, že Ježiš priniesol a ponúka iný pohľad na hodnoty a život, ako je bežný u človeka tohto sveta (prirodzeného človeka). Pán hovorí o iných dôvodoch blaženosti (radosti a blaha) človeka, ako ich vidí svet. Tieto zasľúbené hodnoty sú dosiahnuté Ježišovým dielom, ktoré môžeme prijať vierou a dôverou v Neho. Pre veriacich sú už dnes budúce hotnoty prítomné v závdavku radosti a “pokoja, ktorý prevyšuje každý rozum”. Sám Ježiš Kristus svojou obetou a zmŕtvychvstaním vytvoril predpoklady blahoslavenstva, radosti a budúcnosti tých, ktorí Ho vo viere nasledujú.Bez tohoto diela by Božie kráľovstvo bolo pre nás zatvorené a nedosiahnuteľné. (Sola redemptione Christi).
Blahoslavenstvá v Rečiach na vrchu sú teda aj slovo o Ježišovi samotnom.
O Jeho ponížení v inkarnácii (v.3), o Jeho modlitbe v Getsemane a na kríži ( v.4), o Jeho krotkom nesení kríža (v.5), o Jeho túžbe ospravedlniť nás svojimi zásluhami (v.6) a darom dokonalej milosti ( v.7). On mal vždy na mysli len naše dobro (v.8), a prinášal dar pokoja pre nás (v.9), hoci bol svojimi vlastnými zavrhnutý, podobne ako mnohí proroci Boží pred Ním (v.11-12).
Vpred k reformácii! Je to výzva, ktorá znamná: vpred k Ježišovi! On je nielen učiteľ nových vyšších mravných požiadaviek, „nového zákona“, ale predovšetkým Darca spasenia. Jemu naplno uveril a zveril svoj život aj Martin Luther a mnohí ďalší v Krista veriaci (Sola fide) aj za cenu nepochopenia, ba aj prenasledovania. Pamiatka reformácie je výzvou a mocným apelom k nasledovaniu takéhoto plného obrátenia sa ku Kristu, k Jeho Slovu a k prijatiu Jeho diela spasenia vierou. Preto voláme: Vpred k reformácii! Amen.
Použitá literatúra:
- Gábriš, Karol: Ježišove reči na vrchu, Bratislavav 1985
- Mánek, Jindřich: Dúm na skále, Praha 1967
- Rienecker, Fritz: Evanjelium podľa Matúša, Bratislava 1992
Mgr. Ľubomír Batka st.
Slovak