Gen.biskup na pietnej spomienke v Leopoldove

Pietna spomienka na nespravodlivo a protiprávne väznených komunistickým režimom v Leopoldove

Pietna spomienka na nespravodlivo a protiprávne väznených komunistickým režimom v Leopoldove

V Leopoldove sa 22. 8. konala pietna spomienka na nespravodlivo a protiprávne väznených komunistickým režimom, ktorej organizátorom bola Konfederácia politických väzňov Slovenska. Koná sa tradične koncom augusta od 1999, kedy bola v Leopoldove odhalená prvá pamätná tabuľa na väznici na Slovensku.  

Kladenie vencov k pamätnej tabuli pred ÚVTOS a ÚVV Leopoldov absolvovali: predseda Národnej rady SR Boris Kollár, štátny tajomník Ministerstva obrany SR Marian Majer, zástupca veliteľa Čestnej stráže prezidenta SR pplk. Ján Krajčovič, zástupca veľvyslanectva ČR Vladimír Šál, generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Ivan Eľko, biskupský vikár Ministerstva vnútra SR  plk. Jozef Paluba, dekan-riaditeľ kancelárie Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR a OZ SR kpt. Dávid Vargaeštok, riaditeľ Sekcie dokumentácie Ústavu pamäti národa Michal Miklovič, námestník generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže plk. Michal Sedliak, zástupca primátorky mesta Leopoldov Juraj Hladký, člen Predsedníctva Konfederácie politických väzňov Českej republiky Vladimír Stehlík a duchovný organizácie Politickí väzni Zväz protikomunistického odboja III. odboj Ján Košiar. 

Ivan Eľko v prejave priblížil životné osudy najdlhšie väzneného evanjelického farára Jozefa Juráša. Následne bývalý politický väzeň August Masár za KPVS a J. Košiar za PV-ZPKO položili vence k pamätníku príslušníkov ZVJS, zavraždených v roku 1991. Záver programu bol na bývalom väzenskom cintoríne. K pamätníku na cintoríne za KPVS položil veniec M. Šimko a spomienky politického väzňa, kňaza-redemptoristu Augustína Krajčíka na smrť spoluväzňov prečítala Gabriella Hlôšková. Pri symbolickom hrobe neznámeho politického väzňa sa prihovorila predsedníčka KPV ČR Milena Blatná, ktorá k nemu položila kyticu. Veniec za KPVS položil politický väzeň Jaroslav Žilák. Panychídu za zomrelých politických väzňov odslúžil väzenský kaplán v Leopoldove kpt. Rastislav Firment a na konci udelil áronovské požehnanie generálny biskup ECAV Ivan Eľko.

Leopoldov – symbol utrpenia politických väzňov

Sotva tri roky po druhej svetovej vojne nahradilo povojnový optimizmus budovanie socializmu. Vedúcu úlohu si privlastnili komunisti – vláda Klementa Gottwalda. Obrnila sa milíciami a hneď sa pustila do práce. Totiž objavila triednych nepriateľov, medzi ktorými, pravdaže, nechýbali  nielen  podnikatelia a predstavitelia strán, ktoré Komunistická strana zmietla z povrchu zemského, ale aj Katolícka cirkev. Pre vládu nebol problém rozpustiť mužské i ženské kláštory, demokratické strany a jej funkcionárov zadupať pod zem, alebo  aj poslať do Leopoldova,  statkárov vyhnala z ich domovov, čistky na vysokých školách vyhnali ich synov a dcéry zo školských lavíc, čistky v justícii vyhnali právo a spravodlivosť a  nahradilo ich spravodlivosťou všemocnej  Strany. Pre istotu  vláda dala urobiť klietku, do ktorej sa vmestila celá republika, čím zabezpečila našu bezpečnosť, ale beda tým, čo sa budú chcieť cez ňu prestrihať a  odskočiť do kapitalistického sveta, alebo naopak.  Údajní triedni nepriatelia  –   biskupi, kňazi, rehoľníci, úspešní podnikatelia, rehoľné sestry, organizácie, generáli, aj bývalí partizáni,  roľníci a robotníci- rôznymi spôsobmi vyjadrovali svoj nesúhlas s režimom, a  ten odpovedal zatýkaním neprajníkov budovania socializmu, odsudzovať ich, väzniť, ba i popravovať. Prvou obeťou bola Milada Horáková a po nej 240 mužov – dôstojníkov, partizánov, roľníkov, študentov… Leopoldov, Valdice Mírov,  Ilavská väznica, pracovné tábory na Slavkovsku, Jáchymovsku a Příbramsku trpezlivo čakali na svojich „klientov“. Ženy posielali do Pardubickej väznice a pracovného tábora v Želiezovciach, rehoľné sestry i rehoľníkov vyhnali na práce do Čiech.
Symbolicky aj dnes víta návštevníkov tábora Vojna na Příbramsku dávno známe heslo: Prací k svobode! – pôvodne Arbat macht frei! – pochádzajúce z hitlerovských koncentračných táborov. V Novembri 1989 sme si sľúbili lásku a premena spoločnosti  sa rozbehla bez väčších problémov. Desaťtisíce bývalých politických väzňov sa mohli ukázať na verejnosti a pokúsiť sa žiť svoj život. Nestačilo však len zabudnúť a odpustiť.
Banské chodby a väzenské cely si vyžiadali svoje dane, medzičasom sme pochovali veľa našich kamarátov , tak si si čas s istotou víťaza rozširoval svoj  priestor pre zabúdanie. Našťastie tradícia „Leopoldov, symbol utrpenia politických väzňov“ , založená  r. 1999 JUDr. Jánom Čarnogurským, sa medzičasom hlboko zakorenila v povedomí politických väzňov a ich príbuzných, ktorí sa odvtedy koncom augusta stretávajú na spomienkovom  stretnutí bývalých politických väzňov pred bránou leopoldovskej pevnosti. Organizácie  politických väzňov v ČR a v SR vniesli do svojich vzťahov priateľské prostredie, v akom sme  prežívali  svoj pobyt  vo väzniciach a pracovných táboroch,  kde sme spoločne,  bez ohľadu na národnosť, vzdorovali útlaku komunistickej diktatúry. Biskupi i kňazi,  rehoľníci, rehoľné sestry, matky a otcovia  rodín,  roľníci a remeselníci, profesori aj študenti spolu tvorili veľkú armádu odhodlaných bojovníkov za slobodu.  Veľa našich kamarátov,  bývalých väzňov  i väzenkýň  medzičasom opustili naše rady, alebo  ťažko chorí dožívajú svoju životnú anabázu. Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste  sa zúčastnili na tohtoročnom podujatí. Mne môj zdravotný stav nedovolil pobudnúť medzi Vami. Skutočnosť, že dnes opäť stojíte pred bránou jednej z najťažších väzníc bývalej ČSR, cez ktorú okrem tisícok odsúdených na dlhé roky straty slobody,  prešli aj desiatky odsúdených na smrť, je v skutočnosti  vaším svedectvom o zločinoch komunizmu. Myšlienka politického väzňa Vincenta Samuelyho, „Čím väčší je ideál, v službách ktorého žijeme, tým väčšia a ťažšia je aj obeť, ktorú treba položiť v boji o jeho dosiahnutie. Boh i sloboda sú ideály večné, za tie  je hodno položiť i život. Taký život sa nežije nadarmo a smrť nie je zbytočná obeť“ vysvetľuje,  prečo títo hrdinovia obetovali nielen svoju slobodu, ale i životy. Žiaľ, aj náš priateľ Vincent odišiel do Večnosti.  Večná sláva tým, ktorí to dokázali.“  
Pozdravuje Vás Rudolf Dobiáš, jeden z posledných jáchymovských chlapcov. 

Galéria k článku

 Martin Petrík

Komentovať