Proti tým, ktorí dúfajú v seba
L 18, 9 – 14:
“A proti tým, ktorí dúfali v seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo:(10) Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili: jeden farizej a druhý publikán (colník). (11) Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako aj tento publikán. (12) Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. (13) Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! (14) Hovorím vám: tento odišiel do svojho domu ospravedlnený a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
SZ žalmista veril a vyznal o Hospodinovi takto: „U teba je moc, i milosť, Pane“! Tieto slová môžme naplno vztiahnúť aj na Ježiša, Syna Božieho. Ako kresťania vyznávame, že On má moc súdiť všetko a všetkých a má aj moc odpúšťať hriechy na zemi.
V pozadí podobenstva o farizejovi a publikánovi je práve toto poznanie Pána Ježiša. Človeku neprináleží súd ohľadne ospravedlnenia a večného života, alebo večného zatratenia. Tento súd je v rukách Toho, ktorý je „spytateľom ľudských sŕdc a duší“ a ktorému je „daná všetka moc na nebi i na zemi“.
Pán Ježiš nám dáva v podobenstve na vedomie, že
On je proti každej
- bezbožnosti a pokryteckej zbožnosti,
- ale voči kajúcim je plný milosti.
Ľudia v Izraeli v Ježišovej dobe obdivovali stranu farizejov. Bola to náboženká strana a skupina ľudí ktorí verili, že zvýšeným plnením Božieho zákona môžu dosiahnuť ospravedlnenie a milosť pred Bohom.
V konečnom dôsledku boli presvedčení, že môžu silou svojho náboženského prejavu zmeniť aj pomery v Izraeli.
Ale Ježiš ich vieru odhalil ako falošnú, pretože, ako svedčí evanjelista Lukáš, títo „dúfali v seba“. Tým dávali najavo, že nepotrebujú Mesiáša. Nepotrebovali Ho ako záchrancu, lebo boli presvedčení, že dokážu splniť Boží zákon tak, že pred Pánom Bohom a Jeho súdom obstoja. Ak čakali Mesiáša, tak len ako politického Mesiáša, ktorý naplní ich túžby po slobode a spravodlivosti tu na zemi.
Podstata toho, že Pán Ježiš odmietal farizejskú zbožnosť a prax, bola nielen v tom, že dúfali v seba a v svoje osobné zbožné skutky, ale súčasne sa povyšovali nad iných. Z duše pohŕdali napr. tými, ktorí pracovali v štátnych službách, ako aj spomínaný colník, publikán, vyberač daní pre Rimanov. Aj ľud vo všeobecnosti takými pohŕdal ako s kolaborantami a nenávidel ich.
Ježiš Kristus odmietal každú falošnú zbožnosť, ktorej podstatou je duchovná pýcha, čiže dúfanie v seba a súčasne pohŕdanie inými. Ukazuje, že za takým postojom je snaha obchádzať Božiu spravodlivosť a Božiu milosť a snaha chváliť sa vlastnou hodnotou. Takýmto postojom a spoliehaním sa na seba a svoje skutky ako ho vidíme u farizeja v chráme, ktorý hovorí: „postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého čo mám“ je znevážený Ten, ktorý je nad všetkým a všetkými.
Podobne zmýšľajúci človek necíti potrebu Božej milosti. Nič nevie a nechce vedieť o vlastnej hriešnosti. Z tejto pravdy, ktorú ohlasuje Písmo sa buď vysmieva, alebo ju neberie vážne. Preto nehľadá pomoc a Pomocníka, čiže Spasiteľa. Farizeji chceli Mesiáša ktorý má plniť zámery ľudí v národnej a politickej oblasti, kde sa cítili slabí a ohrození.
Bratia a sestry!
Zneváženie Pána Boha súčasne znamená vždy aj zneváženie človeka. Prejavuje sa tak, ako to vidíme pri farizeovi v chráme, ktorý na blížneho pozeral “zhora” a publikánom pohŕdal. I keď farizej vykonával náboženské povinnosti a predpisy dokonaca nad rámec Mojžišovho zákona, čiže konal viac, ako bolo zákonom Mojžišovým požadované, tento jeho postoj viedol v konečnom dôsledku k odmietutiu Ježiša ako Spasiteľa, ale aj k zneváženiu blížneho. Farizej budoval svoju spásu na sebe, keď v modlitbe hovoril: „Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia -alebo ako aj tento publikán“. Necítil potrebu prijať Božiu milosť, ktorá bola a je pre všetkých v Kristu a v Jeho zásluhách, v Jeho zástupnej smrti za nás a naše hriechy.
Pretože farizeji odmietali Ježiša ako Spasiteľa, odmietal aj On ich. Preto aj nás varuje pred podobnou pokryteckou zbožnosťou, duchovnou pýchou a skutkami, ktoré človek považuje za záslužné, čiže také, ktoré buď on sám, alebo iní považujú za dostatočné pred Pánom Bohom.
Milí bratia a sestry!
Skutočnosť, že Pán Ježiš varuje učeníkov a nasledovníkov pred farizejskou zbožnosťou, iste neznamená to, že nás varuje pred každou zbožnosťou. Neznamená to, že nás chce odviesť od plnenia Božích prikázaní a od správneho postoja k našim blížnym, aký chce Pán Boh.
Poznanie našej ľudskej prirodzenosti ako hriešnej neznamená, že nemáme, alebo nemusíme žiť mravne, podľa Božích prikázaní. Sú totiž takí, ktorí celkom bežne konajú korupčne, zištne, nemorálne a bezbožne, presvedčení, že je jedno, ako žijeme, ak sme všetci hriešnici. Typom takého človeka je bezbožný sudca, o ktorom Pán Ježiš hovorí v predchádzajúcich veršoch. (Lk 18,1-8) Charakterizoval ho takto: “Boha sa nebál a ľudí nehanbil“. Preto ani neprisluhoval právo a spravodivosť, ale konal v presvedčení, že on je sudca a nad ním už žiaden iný súd a Sudca nie je.
Tak, ako máme dnes okolo seba mnohých moderných farizejov, tak máme okolo seba bezbožníkov, ktorí dávajú na obdiv svoju bezbožnosť, spojenú často s mocou peňazí, s kultom spoločenského postavenia a nezávislosti od všetkého… Keďže nectia zákon Boží, nectia ani zákony svetské, a tými, čo ich ctia, pohŕdajú. Takýto hriešnici sú však odsúdení už dnes súdom najvyšším. Otvorenému zlu sa treba postaviť na odpor, čo pravdaže neznamená používať nezákonné prostriedky, ale používať a využívať všetky zákonné!
2. Bratia a sestry!
Na publikánovi z podobenstva vidíme, čo ponúka a prináša Ježiš Kristus. Je to ponuka Božej milosti v dare odpustenia hriechov. Colník sa necítil bezhriešnym, ale chcel, aby ho Boh takým urobil. Prichádzal do chrámu, aby získal odpustenie hriechov.
Nemusíme nutne predpokladať, že colník, ktorý sa v podobenstve spomína, bol nutne aj „vydieračom“, „nespravodlivým človekom“, aj „cudzoložníkom.“. Napokon, farizej to netvrdí, ale publikána priraďuje k takým, čo takto morálne zlyhali.
Skutočnosťou však je, že každý človek vždy nejakým spôsobom morálne, alebo duchovne zlyháva. Ide o to, či si je toho vedomý a či má vedomie hriešnosti. Moderné filozofické smery učia a hovoria, že “človek je v podstate dobrý” a že zlým ho prípadne robia iba okolnosti. Keď sa okolnosti zmenia, bude vždy dobrý: nebude kradnúť, nebude vraždiť, ponižovať blížnych a podobne. V dejinách sa vonkajšie pomery vždy menili a menia – ale my vidíme, že človek sa vo svoje podstate nemení. Preto my, evanjelici, radšej vyznávame s apoštolom Pavlom: ”Vôľu k dobrému mám, ale nemám silu, aby som ho vykonal. Biedny ja človek, kto ma vytrhne z tohto tela smrti?!”
Je dôležité, či má človek súčasne dostatok pokory, aby prosil Pána Boha a ľudí o odpustenie. Teda či koná pokánie, ako to vidíme u mnohých biblických svedkov, ktorých si pri spovedi pravideľne pripomíname: kráľa Dávida, ženu hriešnicu, plačúceho Petra, kajúceho lotra na kríži a iných.
Toto je, bratia, sestry, naša cesta. Ak sme minulú nedeľu svätili ako nedeľu kajúcu, neznamená to, že pokánie nemáme činiť ďalej, stále a každodenne. Každodenne máme poznávať z Božieho zákona svoj hriech a vyznávať s publikánom: “Bože buď milostivý mne hriešnemu“! Alebo podobne vyznávať s apoštolom Pavlom:“ Kto ma vytrhne z tohto tela smrti? Vďaka za to nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi”!
O kajúcom a pokornom publikánovi Pán Ježiš vyhlasuje: “Veru, hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený a nie tamten.“ Skutky, na ktoré sa spoliehal navonok zbožný farizej mu však nepomohli a Božie ospravedlnenie nezískal.
Nezískal ho a ani nezíska dnes alebo na posledom súde nikto, kto buduje a zakladá si na sebe, na svojej zbožnosti, či svojich vlastných skukoch. Darmo ich človek vyhlasuje za záslužné…. takým je iba dielo lásky Pána Ježiša. Je to vážne upozornenie pre nás, že ospravedlnenie pred Bohom bez viery a dôvery v Ježiša Krista nezískame ani my. Ani formálnou návštevou chrámu, alebo pri formálnom plnení cirkevných povinností.
Obsahom našich modlitieb nech je teda i tá prosba, ktorú vyslovil publikán:”Bože buď milostivý mne, hriešnemu”! Ale súčasne nech je to aj trvalá vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi, každodenné dobrečenie Jeho menu trvalá a verná oslava Jeho mena a Jeho vykupiteľského diela. Amen
11.nedeľa po Svätej Trojici – Ľubomír Batka st.
Slovak