„Vtedy rozkázal: Doneste múky! Vsypal ju do hrnca a povedal: Nalievaj ľuďom, nech jedia! A v hrnci nebolo nič škodlivé.“ 2K 4, 41.
Mnohí sa snažia slúžiť slovom Božím ku poznaniu Pána Ježiša ako Mesiáša. Prišli do styku aj s mnohými „učiteľmi“ (Starého) zákona, ktorí sa pýtajú ako dokážeme, že Ježiš je náš Mesiáš? Odpovedajme, že každá stránka v Starom zákone rozpráva o Ňom. Ale títo „učitelia“ nám tvrdia, že poznajú Starý Zákon a že vraj tam o Ježišovi nie je ani jediné slovo. Z takýchto rečí spoznáme, že majú slepé oči. Veď sám Pán Ježiš povedal farizejom: „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne.“ A mienil tým Starý Zákon.
Náš text rovnako svedčí o Pánovi Ježišovi. Vtedy v krajine bol hlad a z neznalosti bylín navarili prorockí synovia pre život jedovatú, škodlivú kašu. Tak bola naozaj smrť v hrnci. Spozorovali to a vykríkli na proroka Elízea o pomoc. On povedal: „Doneste múky.“ A vsypal ju do hrnca, rozkázal naliať a jesť, už nič zlé v tom nebolo. Zvláštny liek, povieme, ale ako táto história svedčí o Pánovi Ježišovi? Tak, že tá múka je Jeho obrazom. Ako to? Uvidíme.
Na inom mieste Starého Zákona čítame o ohnivých hadoch. Bola to ťažká rana pre izraelský ľud, lebo koho vtedy had uštipol, prepadol smrti. I volali o pomoc, a Mojžiš dostal rozkaz od Hospodina, aby vztýčil medeného hada a poukázal na to, že pohľad naň je záchrana. A skutočne, každý uštipnutý, ktorý pohliadol na medeného hada, bol zachránený. Aj toto bol zvláštny liek. A my vieme z úst Pána Ježiša, že onen medený had bol Jeho obrazom. „A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život.“ (J 3, 14—15).
V Novom Zákone čítame, ako prišla spoločnosť Grékov k učeníkom so žiadosťou: „Chceme vidieť Ježiša.“ Bola to snáď len zvedavosť? Nie. Bola to túžba, vzniknutá z potreby žízniacich, hladujúcich duší. Ich reč sa doniesla k Pánovi Ježišovi a On odpovedal; „Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Veru, veru hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme neodumrie ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“(J 12, 23—24). Iste, zvláštna odpoveď. Zdalo by sa, že je to odpoveď, ktorá sa nehodí k slovám: „Chceme vidieť Ježiša.“ — a predsa to bola správna odpoveď. — Vo svetle týchto slov Pána Ježiša porozumieme tomu lieku v núdzi aj tomu lieku v pohľade na medeného hada.
Čo chcel Pán Ježiš naznačiť poukázaním na pšeničné zrno? Asi toto: Než pšeničné zrno sa stane pokrmom, slúžiacim na zachovanie života, čím všetkým musí prejsť! Najprv smrť v zemi, potom smrť následkom kosy, cepu, vejačky, mlynského kameňa aj žiaru pece. — Než pohľad na Pána Ježiša mohol byť liekom proti otrave, jedu hriechu, čím všetkým muselo zrno prechádzať! Kríž, ktorého tieň sa plazil už od betlehemských jasieľ. Tak musel byť povýšený Syn človeka, áno, tak, ak nám má byť Jeho liek účinný.
U proroka Izaiáša čítame zasľúbenie o semene Pána Ježiša, t.j. o veriacich v Neho; čo sa páči Hospodinovi, to skrze nich bude šťastne konané. A čo sa páči Hospodinovi? Zachovať hriešnika, spasiť ľudí. Keď Pán Ježiš na púšti hľadel na hladný zástup, povedal svojim učeníkom; „Vy im dajte jesť“. Vieme, že On sám je tým chlebom z neba, ktorý prišiel, ale ako vtedy, tak aj dnes sýtenie hladných sa deje skrze ruky učeníkov, takže to slovo o pšeničnom zrnu v prvom rade svedčí o Pánovi Ježišovi a v druhom rade o Jeho učeníkoch. Povedal: „Kde som ja, tam bude i môj služobník“. V sláve? Áno, v sláve, ale tiež v utrpení.
V podobenstve o veľkej žatve na konci sveta sú synovia Boží nazvaní pšenicou a synovia diablovi kúkoľom. Byť pšenicou je niečo veľmi potešujúce, lebo pozrime sa na tú veľkú starostlivosť Pána žatvy aj žencov, aby nebol zabudnutý ani ten najslabší klások. Čo bude pšenicou, to všetko bude zhromaždené do Božej obilnice. Preto všetci, ktorí sme dietkami Božími máme radosť, že sme pšenicou, ale keď Pán, Hospodár, s nami zaobchádza ako s pšenicou, tu mizne radosť, tu nerozumieme, ľakáme sa, vzdycháme a ustavične sa pýtame: „Pane, prečo, prečo?“
Pokiaľ pšenica rastie na poli, to je rozkoš! Slnko na ňu svieti a dážď ju zvlažuje a vetrík zasa previeva, tak ako treba. Klasy sa spoločne ukladajú na tú alebo tú stranu a majú mnoho príčin si rozprávať o Božej dobrote. Ale keď sa priblíži doba žatvy, naraz sa klasov nešetrne dotkne kosa a v zapätí cep a vejačka, nakoniec potom aj mlynský kameň, ba dokonca aj rozžhavená pec, ach, ach — Čo to?
Iste ste si neraz spomenuli, aké to vtedy bolo krásne, keď bol ešte váš zbor malý, všetci ste sa poznali, rozumeli si, dôverovali jeden druhému, hovorili si osobné skúsenosti s Pánom a spoločne sa pred Ním skláňali, so srdcom plným vďačnosti, tak ako tie pšeničné klasy, pohromade rastúce na poli. Aké to boli chvíle občerstvenia a povzbudenia, sotva ste sa mohli dočkať hodiny zhromaždenia, kde opäť budete spolu! — A teraz? Teraz to znie ako v tej jednej básni: „Prišli búrky, prišli vetry, kde ste druhovia ktorý?“
Keby utrpením viedla cesta k sláve, málokto by si ju žiadal! Mnohí si myslia, že cesta za Pánom Ježišom je cesta ružová, že do nebies sa možno dostať v nejakom krytom, obrnenom vozidle, kde by sa nášho „ja“ nič nedotklo. Ale nepočítame s tým, že nebeský Hospodár s nami zaobchádza ako s pšenicou a to preto, aby plevy odleteli, aby šupka, škrupinka odpadla, aby zrno malo úžitok.
Neraz sme uvažovali o tom, čo je tým krížom, o ktorom Pán Ježiš hovorí: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň podeň, a tak ma nasleduje.“(Lk 9, 23.) Ktosi sa domnieva, že máme niesť kríž Pána Ježiša, ale nie je to tak, pretože On jasne hovorí; nes svoj kríž. Čo je ten môj kríž a ten tvoj? Je to ten, kde umiera moje a tvoje ja. Môže to byť hoci osoba v tvojej blízkosti, ktorá ťa dráždi, môžu to byť tie nedobré vzťahy, môžu to byť tie nejaké medzery v tvojom charaktere, môže to byť nejaká nevďačná práca — čokoľvek, vždy je to niečo nepríjemného, niečo, o čom si myslíš, že by to z tvojej cesty malo zmiznúť; áno, kríž. Nesieš ho, alebo odhadzuješ, a vzdycháš a nariekaš? Dorothea Trudlová raz povedala: „Pohľaď čo to v tebe plače, či to nie je tvoje priškripnuté „ja”.“
Áno, nerozumieme, že je treba, aby tá naša vlastná šupka odletela, aby sme boli tej vlastnej kože zbavení, nerozumieme tak ako Jób nerozumel, keď nariekal; „Jeho hnev ma roztrhal a znenávidel ma, zubami škrípal proti mne; môj protivník si bystrí na mňa zrak. Roztvoril ústa proti mne, postupne ma bili po líci; všetci sa spoločne spájajú proti mne. Boh ma vydáva napospas zlostníkom a vrhá ma bezbožníkom do rúk. Žil som v pokoji, ale otriasol mnou, chopil ma za šiju a roztrieskal ma, postavil ma sebe za terč.“ (Job 16, 9—12.) Ťažké skúšky, veľké utrpenie, ale bolo to Jóbovi pripravené pre schudobnenie? Napokon bol bohatší než predtým. A tá vzácna skúsenosť, ktorou sa učinil so živým Bohom v tej ohnivej peci, keď volá: „Len z chýru som počul o Tebe; ale teraz Ťa moje oko videlo.“ (Job 42,5) Tak k ničomu inému nedopúšťa Pán takéto skúšky pre svoj ľud, než aby plevy odleteli, šupka odpadla, povrazy zhoreli, nádoba sa rozbila a vôňou masti aby bol naplnený celý dom. Vezmime si túto Božiu prácu s človekom v ktoromkoľvek obraze a vždy to má ten istý cieľ. —
Čo pšenica, to triedenie. S kúkoľom nie je taká robota ako s pšenicou, lebo aký úžitok, aký cieľ! Rastie, rastie a v čas žatvy povie Hospodár žencom; „Povyberajte najprv kúkoľ a zviažte ho do viazaníc na spálenie, ale pšenicu mi zhromaždite do stodoly.“ Nech nie je nikto z nás kúkoľom, buďme pšenicou a večnosť ukáže, komu sme zachránili život, pretože sme boli pšenicou, ktorá ticho a pokorne zniesla kosu, cep, vejačku, kameň aj pec — „Smrť je v hrnci, Boží muž!“ „Vtedy rozkázal: Doneste múky!“
„Tu povedal Pán: Šimon, Šimon, ajhľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu; ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“ (Lk 22. 31-32)
Pokoj Vám!!
Slovak