Augsburské vierovyznanie je vyjadrením evanjelickej zodpovednosti za jednotu cirkvi. Súčasne je príkladom sily, ktorú človeku dáva evanjeliom oslobodené svedomie.
1. Kontext
Evanjelická reformácia v Svätej rímskej ríši nemeckého národa sa začala výzvou Martina Luthera na teologickú diskusiu o odpustkoch 31. októbra 1517.
Ďalším významným historickým medzníkom bol ríšsky snem vo Wormse v apríli 1521, na ktorom bol prijatý tzv. „Wormský edikt“. Obsahoval ríšsku kliatbu nad Lutherom a jeho ochrancami – teda pozbavenie právnej ochrany života a majetku. Nariadenie, aby všetky Lutherove spisy boli zničené. Zákaz čítania a šírenia Lutherových textov. Príkaz zavedenia cenzúry pre biskupov a teologické fakulty.
No Wormský edikt nezabránil šíreniu reformačných myšlienok, predovšetkým v Sasku, Hesensku ale i v ríšskych mestách ako napr. Norimberg a Štrasburg. Úlohu tu zohrala aj skutočnosť, že až do roku 1527 cisára Karola V. zamestnávali vojnové ťaženia proti Francúzsku a v Taliansku.
Ďalším medzníkom na ceste k Augsburskému vyznaniu (AV) bolo zasadanie snemu v meste Špeyer na rieke Rýn, v lete roku 1526. Pôvodným zámerom bolo presadiť Wormský edikt formou panovníckeho zákona. Vývoj sa uberal opačným smerom. Slobodné ríšske mestá a časť kniežat tento návrh zákona nepodporili. Namiesto toho bolo prijaté kompromisné riešenie. Do zvolania celocirkevného koncilu bolo uplatňovanie Wormského ediktu ponechané v kompetencii jednotlivých kniežat a miest, ktoré – ako znie text uznesenia – „budú žiť, vládnuť a konať tak, aby to každý dokázal zodpovedne obhájiť pred Bohom a cisárom.“
Toto provizórium trvalo tri roky, až do ďalšieho ríšskeho snemu v roku 1529. To umožnilo šírenie reformácie v ďalších častiach ríše. Na rozdiel od počiatočných fáz reformácie, keď išlo o reformáciu v cirkevných zboroch, v tomto medziobdobí zodpovednosť za reformáciu prevzali kniežatá a svetská vrchnosť. Začali sa formovať krajinské evanjelické cirkvi a kniežatá sa stávali aj hlavou cirkevnej správy – akýmisi núdzovými biskupmi (Notbischof). Jednoducho povedané, reforma cirkvi a cirkevná správa (cura religionis) sa stali záležitosťou spravovania vecí verejných. V Sasku, napríklad sa začali plošné vizitácie cirkevných zborov, čo dalo, o. i. podnet aj na vznik Lutherovho Malého a Veľkého katechizmu.
Ako som povedal, ďalší snem zasadal v roku 1529 – opätovne v meste Špeyer. Politické dianie v Nemecku v tomto období bolo už poznačené hrozbou vojny s Osmanskou ríšou. Hlavnou témou na sneme bola teda otázka „pomoci proti Turkom“. Zároveň ale aj – ešte stále otvorená a nedoriešená – otázka uplatňovania Wormského ediktu.
Na rozdiel od toho predchádzajúceho, sa tento snem pre evanjelické stavy skončil nepriaznivo. Snem zakázal ďalšie reformačné zmeny pod hrozbou ríšskej kliatby, zrušil kompromisné závery zo snemu v roku 1526 a potvrdil platnosť Wormského ediktu.
Z tohoto dôvodu vznikol tzv. „Špeyerský protest“, ktorý podpísali Ján vojvoda saský, kurfirst, Juraj, markráb brandenburgský, Arnošt, vojvoda brunšvický a lüneburgský, Filip landgróf hesenský, Ján Fridrich vojvoda saský, František vojvoda lüneburský, Wolfgang, knieža z Anhaltu, ako i 14 ríšskych miest. Uvádzam to preto, že ide o tie isté kniežatá, ktoré o rok nato predkladali evanjelické vyznanie viery na sneme v Augsburgu.
Hlavná myšlienka „Špeyerského protestu“ evanjelických stavov sa opierala o – citujem – „výhradu svedomia menšiny v otázkach viery a spáse duše a to aj za cenu, že stojí proti mienke a názoru väčšiny.“ Aj keď niektorí historici tu hovoria o „momente zrodenia protestantizmu“ – snahou oboch strán bolo zachovávať jednotu, vyhnúť sa eskalácii napätia, čo potvrdzovala aj dohoda nepostupovať proti druhej strane s násilím.
Z tohoto úvodu je možné lepšie pochopiť historické predpoklady pre vznik Augsburského vyznania viery.
Pol roka po skončení snemu v Speyeri, dňa 21. januára 1530, zvolal Karol V. ďalší snem. Tentokrát do starobylého – Rimanmi založeného – mesta Augsburg, v dnešnom západnom Bavorsku. Vo februári 1530 bol Karol V. v Bologni pápežom Klementom VII oficiálne korunovaný za cisára, čím sa stal – defensor fidei – obrancom viery Západnej cirkvi. Karol V. teda prebral na seba zodpovednosť za čisté učenie a za jednotu Západnej cirkvi. Treba dodať, že aj on bol zanieteným kresťanom, ktorý si uvedomoval potrebu reforiem v cirkevnej praxi. Jeho situácia nebola ľahká. Všetky strany na neho vznášali svoje očakávania: ako evanjelické ríšske stavy, tak i radikálne antiluteránske stavy, i samotný pápež, zároveň hrozila ďalšia vojna, keďže v 1529 boli Turci už pred Viedňou.
Cisárovo pozvanie na snem znelo mierne – ba vyznievalo až nádejne. Za hlavné body rokovaní boli stanovené: 1. ochrana pred tureckým nebezpečenstvom a 2. vyriešenie náboženských otázok. Cisár v pozvaní vyjadril dobrú vôľu slovami: „v mene Ježiša Krista vypočuť v láske a dobrotivosti … každú dobre premyslenú mienku a názor, a porovnať ich s jednotnou kresťanskou pravdou, aby sme všetci žili pod jedným Kristom v spoločenstve cirkvi a v jednote.“
Snem začal 20. júna a už o 5 dní nato – ako jeden z prvých bodov rokovania – bolo vo veľkej dvorane biskupského paláca pred cisárom a kniežatami prečítané vyznanie viery evanjelických stavov.
2. Obsah
Text vyznania viery má 28 článkov. Sformuloval ich F. Melanchthon. Práca mu išla pomerne rýchlo, pretože použil texty, ktoré vzišli z vieroučných rozhovorov reformačných teológov v predchádzajúcom roku: články z rozhovorov vo Švabachu, Marburgu a Torgau. Luther – ako „heretik pod ríšskou kliatbou“ – samozrejme nemohol na sneme vystúpiť. No podieľal sa na všetkých prípravných rokovaniach na snem. V Augsburgu bol prítomný prostredníctvom listov, dobrozdaní, výstrah a napomenutí ale aj prostredníctvom pastorálnej útechy – zvlášť pre Filipa Melanchthona.
V jednom zo svojich listov sa Luther vyjadril pochvalne o obsahu vyznania: „Prečítal som si Apológiu (AV) Magistra Filipa. Veľmi sa mi páči a neviem, čo by som na nej mohol vylepšiť alebo zmeniť. Ani by som sa na to nehodil, pretože ja nedokážem tak pokojne a tíško kráčať ako on. Náš Pán, Ježiš Kristus, nech pomôže, aby priniesla mnohé a veľké ovocie. Toho sa nádejame, o to prosíme. Amen“
Augsburské vierovyznanie je vyjadrením evanjelickej zodpovednosti za jednotu cirkvi. Súčasne je príkladom sily, ktorú človeku dáva evanjeliom oslobodené svedomie.
Cieľom vyznania predneseného v Augsburgu bolo zjednotiť a spojiť zástancov reformácie a aj zástancov rímsko-katolíckej teológie. Vyznanie viery nebolo formulované so zámerom vymedziť sa, vyhlásiť nezávislosť, oddeliť sa od Ríma, rozbiť jednotu cirkvi. Išlo o integráciu, a samotní reformátori považovali obsah vyznania v súlade s učením rannej cirkvi a v súlade s Písmom svätým.
Text obsahuje dve časti: články 1-21 sa týkajú náuky a viery. Sú usporiadané veľmi logicky. Rozprávajú akoby dejiny spásy: O Bohu, o hriechu ľudí, o Synovi Božom, ktorý prináša ospravedlnenie skrze zvestované evanjelium, na ktoré nasleduje nová poslušnosť a život v cirkvi. V tejto cirkvi sa prisluhujú sviatosti Krstu a Večere Pánovej, zachováva sa spoveď a udeľuje sa rozhrešenie. Kresťan žije v cirkvi, ktorá sa spravuje aj navonok svojimi ustanoveniami, súčasne žije aj v občianskej spoločnosti. Na konci vekov príde Kristus na súd. Patria sem aj články o slobodnej vôli, príčine hriechu, viere a dobrých skutkoch, o vzývaní svätých.
Články 22-28 hovoria o nesprávnej praxi cirkevného života, resp. o ich odstránení: o slávení sviatosti pod obojím, o možnosti manželstva pre kňazov, o záslužnom charaktere omše, o forme spovede, o význame pôstu, o kláštorných sľuboch a o svetskej moci biskupov.
AV pripravovali teológovia, no podpísali ho a cisárovi predložili, kniežatá – tí istí, ktorí podpísali Špeyerský protest, k tomu gróf Albrecht z Mansfeldu – a magistráty ríšskych miest Norimberg a Reutlingen.
Zatiaľ čo v roku 1521 Luther vo Wormse vyznal vieru a svoje učenie ako jednotlivec, teraz išlo o kolektívne vyznanie evanjelických cirkví, ktoré sa medzičasom rozvinuli. Zastupovali ich krajinskí panovníci a mestské magistráty.
Saský kancelár Kristián Beyer prečítal AV pred cisárom a ríšskymi stavmi v nemeckej reči. Karol V. prevzal aj nemecké aj latinské znenie vierovyznania: Nemecký rukopis od Melanchthona bol dlho uchovávaný v archíve Mohučského arcibiskupa, dnes sa považuje za stratený. Latinské vydanie bolo uchovávané v cisárskom archíve v Bruseli, neskôr ho vojvoda Alba preniesol do Španielska, kde bol pravedpodobne zničený. Dnešné preklady sa opierajú o tlačené vydanie AV napísané Melanchthonom v roku 1531.
3. Recepcia
Karol V. poveril teológov Jána Ecka, Jána Fabriho a Jána Kochleusa, aby napísali odpoveď na evanjelické vyznanie viery. Dňa 3. augusta 1530 títo predložili „pápežskú konfutáciu“, ktorá bola tiež prečítaná pred ríšskymi stavmi. Tým považoval Karol V. AV za vyvrátené. Melanchthonom napísanú Obranu AV už neprijal. Dňa 19. novembra ríšsky snem v Augsburgu prijal uznesenie, ktoré nebolo evanjelikom naklonené: opätovne bol potvrdený Wormský edikt. Všetky doterajšie ústupky boli zrušené. Bolo nariadené sláviť bohoslužby podľa pôvodných poriadkov. Cirkevné majetky mali byť vrátené. Kňazom, ktorí sa oženili, hrozil trest. Bola zavedená cenzúra pre kázne, kníhtlač a obchod s knihami.
Avšak toto neznamenalo koniec pre AV. Práve naopak. Keď v roku 1531 vznikol obranný Šmalkaldský spolok, za právny a politický základ si evanjelické stavy vybrali práve AV. To znamená, že všetky následné politické rokovania s cisárom, otázky mieru a prímeria sa od tohoto obdobia začali vzťahovať práve na toto vierovyznanie. V oficiálnej reči sa začalo hovoriť o „prívržencoch AV“, alebo o „príslušníkoch Augsburskej konfesie/vierovyznania“. Dodnes sa evanjelické cirkvi v krajinách bývalej Rakúsko- Uhorskej monarchie nazývajú ako Evanjelické cirkvi podľa Augsburského vyznania.
Tu ešte dodám, že presne na 50. výročie prednesenia AV bola v Drážďanoch v roku 1580 vydaná aj Kniha svornosti – Symbolické knihy Evanjelickej cirkvi.
Z dejín pôsobenia uvediem ešte pár slov týkajúcich sa nášho územia. Prvá reformačná synoda v Prešove (1546) zaviedla reformu v učení, liturgii, a cirkevnej štruktúre podľa Augsburského vyznania a Melanchotonovho diela Loci communes. Ako prostriedok politicko-náboženskej ochrany evanjelikov treba vnímať aj vytvorenie troch hornouhorských vyznaní viery: Confessio Pentapolitana z roku 1549, Confessio Montana z roku 1559 a Confessio Scepusiana z roku 1569. Tieto významné teologické, ale aj literárne diela na území dnešného Slovenska sa vo svojej štruktúre a obsahu zakladajú na Augsburskom vyznaní viery.
4. Čo robí AV aktuálne aj po 490 rokoch?
Musíme si uvedomiť – evanjelici i katolíci – že naša situácia sa značne líši od tej v roku 1530. Jednota Západnej cirkvi, hoci bola v tej dobe vážne ohrozená, nebola ešte rozbitá. Napriek rozdielom v presvedčení sa „náboženské strany“ v tom čase ešte stále cítili byť „pod jedným Kristom“ a oddaní tejto cirkevnej jednote.
Spoločná Rímskokatolícko-evanjelická komisia vatikánskeho Sekretariátu na podporu jednoty kresťanov a Svetového luteránskeho zväzu vydala v 1980 stanovisko ohľadom Augsburského vyznania. Členovia komisie vyjadrili nádej, že jednomyseľnosť, ktorá je v ňom vyjadrená, urýchli jednotu našich cirkví. Ekumenický dialóg posledných rokov a teologické výsledky porozumenia ako napr. Spoločného vyhlásenia o učení o ospravedlnení z roku 1999, či spoločná evanjelicko-katolícka pripomienka reformácie 2017 Od konfliktu k spoločenstvu ukazujú, že snaha o jednotu v cirkvi a medzi cirkvami je napokon tým jediným správnym riešením.
AV sa stáva živým dokumentom pre dnešok, predovšetkým keď si uvedomujeme jeho ekumenický rozmer. Evanjelici budú udržiavať Augsburského vyznanie živé, ak ho budú čítať a študovať v duchu jeho zámeru hľadať vyjadrenie jednej spoločnej kresťanskej viery a jednota cirkvi bude ich (ekumenickou) prioritou.
AV privádza aj k štúdiu Biblie ako tej poslednej normujúcej normy pre kresťanskú vieru a život. Skúšobným kameňom aktuality Augsburského vyznania je skúmanie, do akej miery sa vďaka nemu do popredia dostáva biblické posolstvo o ospravedlnení hriešneho človeka spravodlivým a život dávajúcim láskavým Bohom. Ak AV pomáha kresťanom i dnes pochopiť moc evanjelia pre človeka, má svoje oprávnené miesto v živote – nielen evanjelickej – cirkvi.
Augsburské vierovyznanie je vyjadrením evanjelickej zodpovednosti za jednotu cirkvi. Súčasne je príkladom sily, ktorú človeku dáva evanjeliom oslobodené svedomie.
SLB Bardejov 28. júna 2020
Prof. Ľ. Batka, Dr. theol.
Slovak