Nečudujme sa tomu, že náš Spasiteľ strpel v kruhu svojich učeníkov aj takého, ktorý bol v stave Ho nielen zradiť, ale ktorý Ho aj skutočne zradil. Takí ľudia, ktorým sa pravé Kristovo božstvo a pravé človečenstvo nepáči, by z Krista radi urobili len filozofa, alebo jemu podobného človeka, takí tiež nestrpia ani Judáša; pretože sa domnievajú, že keď ho vymažú z Písma, tak sa pominie aj príčina Kristovej smrti, a Ježiša predstavia ako priestupníka Mojžišovho zákona a teda ako takého, hodného smrti.
David Strauss vo svojej knihe „Das Leben Jesu“ (Život Ježiša) zradcu Judáša prenáša na celý židovský národ. Tento národ Krista neprijal, zradil Ho, odsúdil i ukrižoval a preto je pre neho učeník Judáš mýtickou osobou. Tí, ktorí písali evanjeliá, píše Strauss, potrebovali miesto pre apoštola Pavla, preto pre seba spravili Judáša, nechali ho umrieť ohavnou smrťou, aby jeho miesto mohol zaujať Pavel. Toto vysvetľovanie Písma je celkom falošné: ba až protivné!
Aj my sa domnievame, že náš Spasiteľ
umrel len následkom zrady Judáša? Či aj v našich očiach je Kristus len nám podobným
človekom? On „dobrovoľne, z lásky k nám“ samého seba zmaril (Fil 2, 6—7) a ako
dobrý pastier „dobrovoľne“ svoju dušu položil za ovce (J 10, 11). Alebo aj my sme
nerozumní a leniví srdcom veriť všetkému tomu, čo hovorili proroci? (Lk
24, 25-26). Či svoju smrť často nepredpovedal? (Mt 17. 22—23; 20, 18—19). Táto smrť
by prišla aj bez Judáša! Koľkokrát Ho Židia chceli zajať a kameňovať? (J 10, 31
a 39.) Pokrm, ktorý On dával, pretože Židom nechutil, musel i osoliť! (J 11,
50).
„Koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí, po
ktorých niektorí zatúžili, tak zblúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ Judáš nám len
vysvetľuje túto pravdu v 1.Tim 6, 10. Náš Spasiteľ videl každú pohnútku srdca, poznal
každé ľudské myslenie (Mt 9, 34): teda dokonale poznal akým človekom je Judáš. Pozrime
len ako sa Mu za učeníka oduševnene ponúka jeden zo zákonníkov u Mt. 8, 19: „Majstre, pôjdem za Tebou,
kamkoľvek by si šiel!“ A čo mu riekol Pán? Vzdáš sa všetkého (aj peňazí) len tak
ľahko, alebo len preto, že tak oduševnene a s nadšením každého prijímam? Ježiš
tu na začiatku svojho účinkovania zákonníkovi hovorí tú smutnú pravdu: „Človeče,
ty sa vo mne mýliš; tvoje nadšenie nie je pravé; to, čo hľadáš pri mne nenájdeš!
Ty si zákonníkom, hľadáš len zákonného vykupiteľa, len židovského Mesiáša! Ja
nemám slávy, nemám bohatstvo, ja nemôžem splniť tvoje žiadosti; lebo líšky majú
dúpätá a vtáctvo nebeské hniezda, ja však nemám ani len miesta, kde by som
hlavu sklonil. Zváž teda čo činíš!“ (porov. Mt 8, 20). A on (Judáš) predsa kráča
za Pánom, ale aj naďalej vo svojom nepravom nadšení! A Pán? Vzal ho medzi svojich
učeníkov a ako ostatných učeníkov tak aj jeho chcel vyvýšiť na takú úroveň, na
ktorej sa nachádzajú oni. Alebo sa domnievame, že títo sa hneď stali dokonalými?
Aj oni sa len pomaly vyvíjali, ale v duchu Majstra: Judáš však v duchu vtedajších
zákonníkov a farizejov, a predsa, aby na sebe pozoroval vývoj, dal mu Pán
v tejto spoločnosti zaujať miesto hospodára; jemu zveril starostlivosť o ich
telesné potreby. Nebola to pocta? To všetko zadarmo!
Ale jeho duša bola mocne prikovaná k zlatému teľaťu; toto vyšlo na svetlo a tak
ho to držalo, nemohol sa zdržať, aby nezarmútil Pána. —A či sa Pán od neho
neľútostne odvrátil? On mu odpúšťal jeho viny a na svoju smrť ho upozornil (J
12, 1—6). Hovoril všetkým učeníkom, tiež aj Judášovi, aby odvrátili oči od
slávy sveta a od túžby po svetskom kráľovstve, lebo čo odpovedal farizejom,
ktorí sa Ho pýtali: „kedy príde kráľovstvo Božie?“ Len si prečítajme Lk 17,
20—37 a presvedčíme sa, že na ich srdcia mocne dorážal, aby odstrašený mohol
byť každý kto chce Jemu zle učiniť. Alebo takéto všeobecné upozorňovania len
tak Judáš bral naľahko? Prečo, keď Pán hovoril k jeho osobe, keď ho diablom
nazval, nevyšiel von a horko nezaplakal? Judáš kráčal len za svojim cieľom,
za slávou sveta!
Na kvetnú nedeľu videl ako ľud Majstra slávne prijíma, ako Mu preukazuje kráľovskú úctu, nemalo by jeho srdce biť silnejšie, vidiaceho sa už v blízkosti túžobne žiadaného cieľa? Majster slávu prijíma, ale nie kráľovstvo! Zdá sa, že sa bojí farizejov? Opatrný zákonník a syn sveta chce aj sebe aj svojmu Pánovi pomôcť, odchádza k Židom a zrádza Ho v tom povedomí, že keď Ho budú chcieť zajať, tak ich svojim mocným slovom pokorí a keď nie inak, tak divom sa posadí na stolicu kráľa. Preto ani zo spolku učeníkov nevystúpil, ale dal si aj nohy umývať, ba posadil sa ešte aj k poslednej Pánovej večeri! O jeho zámeroch nikto nevedel okrem Pána, svedčí aj to, že keď Pán spomína svojho zradcu, všetci sa pýtajú: „či som to ja, Pane?“ (Mt 26, 22.) A Pán Judáša ešte vystríha, ešte volá k pokániu (Lk 22, 22), ale on však viac nepočuje, ponáhľa sa za svojim cieľom; dáva Pána Židom. Dosiahol však to, čo hľadal? Tak platí svet! Z tvojho pokánia sa vysmeje, zanechá ti len zúfalstvo; aby si si siahal na svoj život!
Pokoj Vám!!
Slovak