Či to vieš?

„Kto vstúpil na nebesá a zase zostúpil? Kto do priehrštia svojho vietor pozbieral? Kto zviazal vody do plášťa? Kto postavil všetky končiny zeme? Ako sa volá On a ako syn Jeho? Iste to vieš!“ Prísl. 30, 4.

Nemyslite si, že je toto zvláštny verš? Zvláštny preto, že je zostavený z piatych otázok, na ktoré tu niet odpovede. Očakáva sa, že si čitateľ odpovie, očakáva sa, že dnes na tieto otázky odpovieme my. Vyzerá to ako pri nejakej skúške v škole, kde sú študentom kladené otázky a podľa toho ako odpovedia, tak buď postúpia vyššie, alebo neobstoja a prepadnú. Sme presvedčení, že ten kto správne a pravdivo zodpovie týchto päť otázok, postúpi veľmi vysoko. Až do neba.

Na konci nášho textu sú slovíčka: „Iste to vieš“, ktoré sa vzťahujú na každú otázku. Blahoslavený človek, ktorý odpovie na každú otázku: „Áno, viem.“ Je mnoho medzi nami takýchto blahoslavených? Uvidíme.

Ako teda znie prvá otázka? „Kto vstúpil na nebesá a zase zostúpil?“ Keby sa jednalo len o vstúpenie do neba, tu by sme mohli vymenovať hocikoho z veriacich v starej aj novej dobe, ktorí už odišli na večnosť a radujú sa tam v blízkosti Božej. Ale tu je ešte napísané: „a zase zostúpil“. Je len Jeden, ktorý opustil slávu nebies, z lásky k nám zostúpil na túto zem — sám Boh zjavený v Pánovi Ježišovi Kristovi a opäť tam vstúpil, aby pripravil miesto tým, ktorí Ho milujú. Iste to vieš? znie prvá otázka a my zaiste všetci s úplnou istotou odpovedáme: „Áno, iste to viem!“

Druhá otázka: „Kto do priehrštia svojho vietor pozbieral?“ Či by to bolo možné? Vodu alebo oheň človek ešte ako-tak ovládne, ale vietor? — Na vietor ešte nikto z ľudí nestačil, aby ho v jeho moci a sile dokonale obmedzil. A predsa Jeden stačil a dosiaľ stačí; „Pán Ježiš, Boh sám.“ Keď sa vtedy na mori tá ohromná búrka a následný silný vietor privalili a more sa rozzúrilo, takže aj tí skúsení rybári nevedeli čo robiť a už si zúfali; „Hynieme, hynieme“, Pán Ježiš, ktorý spal na tej lodičke, zobudili Ho a akonáhle vstal, už mal vietor v hrsti. Len zavolal: „Utíš sa a upokoj!“ a v okamihu bolo ticho. Preto: „Kto do priehrštia svojho vietor pozbieral?“ Iste to vieš?“ znie druhá otázka. A kto z nás odpovie: „Áno, iste to viem. Boh, zjavený v Pánovi Ježišovi“.

Tretia otázka: „Kto zviazal vody do plášťa?“ To opäť nie je niečo ľahké. Nabrať vodu do nádrže, alebo do nádoby, to ešte človek dokáže, ale zviazať vodu do svojho plášťa, kto by to dokázal? A predsa je to možné, ale len Bohu samotnému. Čítame v Jóbovej knihe 26, 8: „Vody zviazal do oblakov a oblak sa pod nimi nepretrhne.“ Kto zviazal vody do plášťa? Vieš to? Teda na základe Božieho slova môže každý z nás odpovedať: „Áno, viem. Boh.“

Štvrtá otázka: „Kto postavil všetky končiny zeme?“ Naša zem je veľké teleso. Ako ohromná guľa pláva vesmírom. Zdalo by sa, že je možné touto guľou zmietať sem a tam ako s loptou, ale beda nám, keby to tak bolo. Naša zem, hoci voľne pláva, predsa je upevnená na všetkých svojich stranách. Kto ju upevnil? Samozrejme že Boh. Čítame v Písme, že zavesil zem na ničom, ale rozumejme zmyslu toho slova takto: na ničom viditeľnom; lebo opäť sa dočítame v Písme, že Hospodinove sú stĺpy zeme, na ne upevnil svet. Ako to teda je? Tak, že ju držia a nesú tie neviditeľné Božie ramená. (Job 26, 7; 1.Sam. 2, 8; Žalm 24, 1.) Vieš teda, kto postavil všetky končiny zeme? Opäť na základe Písma odpovedáme s istotou: „Áno, viem.“

Piata otázka: „Ako sa volá On…?“ Teda zaiste je to meno Boha. Mohli by sme vymenovať mnoho Božích mien: Hospodin — Panovník — Tvorca. Ale či poznáme meno, ktoré má všetky takéto mená? Ktoré je to? „Som, ktorý som“- On sám sa takto nazval. Pri akej príležitosti? Keď Mojžiša posielal k vyslobodeniu Izraelského ľudu z Egypta. „Takto povedz Izraelcom: Hospodin, Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jákobov ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie.“ Lebo čo toto predivné meno znamená? Som, ktorý som; som všetko, čo ty, človeče, teraz potrebuješ. To je Jeho meno.

A nakoniec otázka; „….a ako sa volá syn Jeho?“ Tu by sme mohli vymenovať veľké množstvo mien, ktoré poznáme z Biblie a ktoré patria Synovi Božiemu. Možno, že nám ihneď prídu na myseľ tie kniežacie mená vo verši proroka Izaiáša: „…na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ — Ale ktoré meno zo všetkých mien, má pre nás stratených hriešnikov, najväčšiu dôležitosť? Meno – Ježiš. Čítame v Písme: „…a dáš Mu meno Ježiš; lebo On vyslobodí svoj ľud z ich hriechov.“ (Mat. 1, 21). Naozaj je Pán Ježiš Vysloboditeľ, Vykupiteľ, Spasiteľ, takže na otázku: „Ako sa volá syn Jeho, či to vieš?“ zaiste každý z nás odpovie; „Áno, viem.“ A teda, ak sme na všetkých päť otázok odpovedali správne, ocitli sme sa medzi tými blahoslavenými, ktorí postúpia až do neba. Alebo hádam nie? Ale je tu niečo, čo nesmieme prehliadnuť. Je tu malý, nepatrný rozdiel, čo sa týka tej poslednej otázky. Všimnime si „Ako sa volá On a ako syn Jeho?“ Ktoré a aké meno, to nie je to isté. Na otázku: „Ktoré je to meno?“ odpovieme: „Boh.“ Ale keď sa nás niekto opýta; „aké je to meno?“ tu sa pýta na akosť, chuť, dobrotu toho mena. A tu môže človek odpovedať správne na otázku; „aké je to?“, len zo skúsenosti, len ten kto ochutnal, kto okúsil, kto skúsil.

Nuž, aké je to meno, či to vieš? Ak si ochutnal, skúsil si, že Pán Ježiš aj teba z hriechu vyslobodil, potom môžeš odpovedať správne: „Áno, viem.“ Ale ak s Ním nemáš túto skúsenosť, ak si ešte stále v hriechoch, vždy ešte pod hnevom Božím, tu nemôžeš poctivo odpovedať; „viem“, práve preto, že otázka znie; „Aké je to meno, vieš to?“ A čo z toho vyplýva? Že vo veciach nášho spasenia nerozhoduje, či poznáme Boha v Jeho veľkých skutkoch v prírode, v Jeho moci a sile ako Stvoriteľa, ako Panovníka — veď tak Ho poznajú aj diabli a zostávajú pri tom diabli, — ale rozhoduje, či Ho poznáme ako Otca. A nikdy Ho nepoznáme bez Syna, pretože Syn je cesta k Otcovi. Však poznáme slová pravdy: „Nikto neprichádza k Otcovi, než skrze mňa.“ „Ktokoľvek popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca.“ Z toho vyplýva, a tak sa oboznámme s Bibliou, že keby prišla nejaká kráľovná zo Sáby plná otázok, my by sme jej mohli na Šalamúnov spôsob na všetko odpovedať k plnému uspokojeniu, ako sme teraz správne zodpovedali na tých päť otázok, ale ak nezodpovieme piatu, poslednú, tú najdôležitejšiu – tak nemôžeme pred Bohom vyznať, že nám chutí to sladké meno: Ježiš-Spasiteľ, nič nám tie ostatné vedomosti neprospejú; prepadneme pri tej skúške hlboko, až do pekla.

Mnohí z nás teda môžu poctivo zodpovedať všetkých päť otázok, ale mnohí sú tu takto blahoslavení, ktorí postúpia až do neba? Boh to vie. Spamätaj sa, poponáhľaj sa, keď ešte nevieš, aké je meno Syna Božieho.

„A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia.“ Sk. 4, 12.

Pokoj Vám!!