Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť
L 16, 1 – 9:
“Povedal aj učeníkom: Bol bohatý človek, ktorý mal šafára; toho obžalovali pred ním, že mu márni majetok. (2) Zavolal si ho teda a povedal mu: Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť. (3) Tu si šafár pomyslel: Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. (4) Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo. (5) Zavolal si každého dlžníka pánovho a spýtal sa prvého: Koľko si dlžen môjmu pánovi? Odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat. (7) Potom sa opýtal druhého: A ty koľko si dlžen? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: Tu máš úpis, napíš osemdesiat. (8) I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla. (9) Aj vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby, keď sa pominie, prijali vás do večných stanov”. Amen
Milí priatelia v Kristu, Pánovi!
V živote vždy prichádzali zmeny, ktoré zásadne menia situáciu ľudí. Tí, čo boli “hore”, sú zrazu “dole” a tí, o ktorých si svet myslel že sú “poloblázni”, alebo nenapraviteľné naivky, sa dostávajú “hore”. V takýchto chvíľach zmeny platil príkaz dňa: “Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť”!
Šafár, v dnešnej reči ekonóm, alebo hospodársky riadiaci pracovník, môže síce pomerne dlho požívať dôveru svojho šéfa, ale napokon predsa len príjde deň “D” – chvíľa účtovania a vydania počtu z doterajšieho šafárenia. Pokiaľ si šafár počínal zodpovedne a konal podľa pravidiel, nemá sa čo obávať. Inak je to vtedy, keď šafáril tak, že – ako Ježiš konštatoval v podobenstve – “márnil” majetok svojho pána. Tým pánom môže byť aj “ľud”, alebo “občania”, ktorí zverujú spravovanie svojich verejných vecí a krajiny voleným, alebo inak vybraným zástupcom.
V luteránskej cirkvi bývalo zvykom, že sa v cirkevno organizačných jednotkách (COJ) konávali rôzne kontroly, zasadnutia presbytéria a konventy, na ktorých kurátori a hospodári cirkvi “vydávali počt zo šafárenia” z cirkevným majetkom, teda s majetkom všetkých cirkevníkov. Keď sa na skladanie účtov (počty) zabudlo, vždy to dopadlo zle, lebo človek je jednoducho tvor nielen omylný, ale aj hriešny a riadne chamtivý.
Ako kresťania sme občania dvoch “kráľovstiev”. Na jednej strane toho Božieho (počnúc od Krstu svätého) a aj toho zemského.
V každom platia určité konkrétne pravidlá, ktoré je dobre plniť a rešpektovať. Na správnom fungovaní oboch spoločenstiev má záujem aj náš najvyšší Pán.
V modernom štáte a v spoločnosti voľby niekedy prinesú zmeny. Jedni ich vítajú, druhí panikária, prípadne aj nadávajú. Ale sú aj takí jednotlivci, ktorí vedia, že šafárstvo strácajú a stratia. Ich úvaha je racionálna: “Čo urobím, keďže mi pán odmíma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím”. Kým sa tak stane, využijú (lepšie: zneužijú) svoje postavenie: “Viem čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo”. Nespravodlivý šafár až do poslednej chvíle špekuľuje, ako ošklbe majiteľa majetku, alebo štát. Vždy nejaký spôsob nájde, lebo tak robil vždy a inak konať inak už ani nevie.
Napríklad: vyrobí falošné zmenky. Za pomoci skorumpovaných sudcov a úradníkov to môže priniesť lukratívny majetok. Alebo podpíše nevýhodné zmluvy pre štát a jeho občanov. Nech aj zhynú nákazou, alebo koronavírusom – hlavne že ja, moji priatelia a moja rodinka “je za vodou”. Po mne potopa. Bolo u nás (v SR) nedávno počuť, že do poslednej chvíle podpisovali štátni služobníci (ministri) rôzne pochybné zmluvy: v oblasti športu, kultúry, obrany, ale aj zdravotníctva. Všade tam sa točia “veľké peniaze” a oni “ svojou vlastnou hlavou”, vôbec nie sprostu, naopak, veľmi múdrou, ale úplne bezcharakternou a nehanebnou, vždy nájdu spôsob ako “pána”, totiž svojich spoluobčanov, ktorí ich do funkcií zvolili, ošklbať do posledného pierka.
Po odhalení kultu osobnosti J.V.Stalina sa novinári pýtali istého Gruzínca, ako mohli tak nekriticky dôverovať svojmu krajanovi, ktorý ich úplne zradil. Odpovedal asi tak: Najskôr nás ošklabal, vzal nám majtok a pôdu, a nám neostalo iné, iby sa túliť k jeho čižmám, v nádeji, že sa aspoň trošku zahrejeme.
Netreba nám, samozrejme, chodiť po príklady do bývalého Sojuzu, stačí sa pozrieť na našich “dobrých rodákov a roduverných Slovákov”. Jedným z posledne mediálne známych je napríklad bývalý kandidát na sudcu Ústavného súdu a terajší správca štátnych hmotných rezerv. Možno, že nejaké rezervy štátu aj ostali, ale určite nie také, aké by boli žiadúce. Uvidíme, aká bude jeho “výplata”. V stredoveku by to bol veľmi exemplárny trest, v našej “humanitou” presýtenej spoločnosti to bude najskôr “dohoda o vine a treste”.
Ježiš vo svojom podobenstve otázku viny a trestu nerieši. Naznačuje, že plne rešpektuje štátnu moc, ktorá je od Boha a má plné právo konať autonómne. Boží Syn však vo svojom podobenstve prináša iný, ďalekosiahlejší pohľad smerom do budúcnosti. Hovorí, ako ľudský život funguje v skutočnosti. Totiž, nie je nijako a ničím zaistený. Človek “neostáva v nádhere”, a neostáva ani vo funkciách natrvalo. Nad to všetko, neostáva natrvalo ani v tomto svete.
Veriaci v Neho a v príchod Jeho kráľovstva o ktorom sa zmienil aj v procese pred Pilátom sa môžu z podobenstva naučiť prinajmenšom dve veci. Tá prvá je, keď o nespravodlivom šafárovi povedal, že“opatrne urobil”. Ten nespravodôivý šafár myslel reálne na to, že príde k zmene v jeho živote. Myslel na budúci život, ktorý príde po zmene jeho situácia. Primerane svojmu “vedomiu a svedomiu”, svojej vlastnej morálke, robil “opatrne”. Rečou nášho cestného zákona by sme mohli povedať: predvídal.
Kresťan má tiež predvídať a počítať s tým, že tento svet a život raz skončí. Na čo sa spoľahneme my, keď sa to stane a postavíme sa pred Pánom života a smrti? Aj v dnešnom modernom svete nám prichodí spoznať, ako Jakub apoštol hovorí: “Človek je ako para, je ako vánok”… Mnohým, ktorí si ešte včera mysleli, že ich život a budúcnosť ochráni sociálny systém, možno tučné kontá, alebo hory vitamínov a farmaceutických výrobkov, spoznávajú, že sme: ako kvet trávy…Žiadna moderná veda a moc nás nezachráni ani pred náhlou a zlou smrťou.
Ježiš nehovorí, že nám pomôže nejaké nečestné konanie, ani ho nikde neodporúča. On dokonca hovorí, že nám nepomôže spospoliehanie sa na akékoľvek naše konanie. Pomôcť nám však môže predvídavosť! Čo je tou opatrnou a údrou predvídavosťou?Treba mať a získať to, čo sa nám bude počítať za spravodlivosť.
A to je viera, že budeme raz do večného domu v nebi prijatí skrze Jeho dielo, pre jeho kríž. Máme túto vieru? Ak chceme byť skutočne opatrní a myslíme na budúcnosť, spoliehajme sa na Jeho lásku a milosť, na Jeho zásluhy a moc, ktorá sa v slabosti dokonáva.
Druhé posolstvo je nasledovné: Keďže naša terajšia situácia, terajší svet, jeho hodnoty a poriadky nie sú večné a stále a my “končíme svoje roky ako vzdych” (Ž 90), ”robme si priateľov z nespravodlivej mamony.” Hmotné imanie v zmysle “všerovnosti” je v tomto svete ilúzia. Z toho, čo sme poctivo zarobili, získajme si priateľov v nebi našou zdielnosťou, solidaritu a dobročinnosťou z terajšej “nespravodlivej mamony”. Neobdivujme “moc” našich mocensko – mafiánskch kruhov a ani tajne, či zjavne nezáviďme tým, čo nazhromaždili veľa majetku. Pamätajme na dobročinnosť, obetavosť, spolupatričnosť. “Synovia tohoto sveta” sú skutočne “opatrnejší voči seberovným, ako synovia svetla”. Premáhajme túto našu slabosť najmä v tomto dnešnom čase pandémie koronavírusu a ohrozenia časného života.
Pôst 2020 Ľubomír Batka st.
Slovak