Čo nečisté v nás, Pane očisť,
jak synom svetla uč nás ísť,
nespúšťať sa, a jak sa svedčí
odolať zvodu márnych rečí.
Nech láska k Tebe naša cnosť,
k nej vedie nás i tento pôst…
Daj hojne, hojne z tejto cnosti
a niekdy spoj nás vo večnosti! Amen (M.R.)
Ef 5, 1 – 8: “ Napodobňujte teda Boha ako milované dietky (2) a žite v láske, ako aj Kristus miloval vás a seba samého vydal za nás, dar a obeť Bohu príjemnej vône. (3) Smilstvo však a akúkoľvek nečistotu alebo lakomstvo ani len nespomínajte medzi sebou, ako sluší na svätých (kresťanov); (4) ani bláznivé reči a vtipkovanie, – čo sa nesluší; ale radšej dobrorečenie. (5) Lebo vedzte a uvedomte si, že ani jeden smilník ani nečistý alebo lakomec, ktorý je modloslužobníkom, nemá dedičstva v kráľovstve Kristovom a Božom. (6) Nikto nech vás nezvedie prázdnymi rečami, lebo pre toto prichádza hnev Boží na neposlušných synov. (7) Nebuďte teda ich spoluúčastníci. (8) Veď boli ste kedysi tmou, ale teraz ste svetlo v Pánu; ako dietky svetla žite.” Amen
Podľa predspevu starej kresťanskej cirkvi spievaného v 3.nedeľu pôstnu: “Moje oči sú uprené vždy na Hospodina…“, dostala dnešná nedeľa názov: Oči (Oculi). Žamista o Hospodinu vyznával: „On vyslobodí mi nohy z osídla“. A potom prosil: “Obráť sa ku mne a zmiluj sa nado mnou“. (Ž 25,15 – 16)
Osídlo sa používalo pri love zveriny. Osídlo je nebezpečné preto, že ho ani opatrná zver nezbadá a nevidí. Obyčajne býva dômyselne zamaskované a zver pred záhubou môžu zachrániť len prenikavé oči.
Človek upadol do osídla pokušiteľa už na počiatku a upadá do hriechu vždy znovu. Sme neraz “slepí”, aj keď máme telesný zrak v poriadku. Pán Ježiš uzdravil aj slepého od narodenia a vrátil mu zrak. V nazaretskej synagoge vyhlásil, že prišiel „navrátiť slepým zrak a hluchým sluch“ a nazaretčania Ho za to chceli kameňovať. Pochopili, že On hovoril o potrebe správneho náboženského a duchového videnia, ktoré im chýbalo. Nevideli nielen svoj hriech, ale ani svojho Záchrancu v Jeho v osobe.
Pri jednom rozhovore sa Židia Ježiša pýtali:“Či aj my sme slepí“? Pán Ježiš odpovedal, že vidia správne, ale i tak Ho neprijímajú a preto ich hriech zostáva neodpustený. Dobré oči a správne videnie a poznanie hriechu, ale aj Vysloboditeľa z jeho moci potrebujeme aj my, dnešní ľudia a kresťania. Tak ako efezskí kresťania boli pôvodne pohania, z milosti Božej sa stali kresťami. Boli “omilostení v Milovanom“, v Božom Synovi, predsa však potrebovali vždy novú a stálu Božiu pomoc, aby boli schopní žiť “vo svetle“, podľa Kristovho povolania. Potrebovali skrze „Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku“, ako to potrebujeme aj my. Sme „Božím ľudom“, sme „cirkev Pánova“, za ktorú On „vydal seba samého, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo a postavil si cirkev slávnu, bez poškvny a vrásky, aby bola svätá a bez úhony“. (Ef 6,26-27) Aj my opäť počujeme oslovenie Božieho slova:
Žite ako milované deti svetla:
1. v láske, ktorá nie je smilstvo
2. v dobrorečení, ktoré nie je modloslužba
Bratia a sestry!
Potebujeme “oči” a videnie, ktoré vie rozlišovať dobré od zlého. Potrebujeme videnie, ktorým uvidíme “cestu životu a vyhneme sa ceste smrti “, ako povedal už prorok Jeremiáš. Ani ľud, ani králi v jeho dobe to nedokázali a ich cesta preto smerovala do babylonského zajatia. Pre mnohých to bola cesta k smrti telesnej, ale i duchovnej.
Aj my potrebujeme vedieť rozlišovať skutočné dobro od zla, pravdu od lži a polopravdy. To, že máme oči ešte neznamená, že vidíme správne, že rozpoznáme hriech v nás, alebo vo svete. Potebujeme oči, ktoré rozpoznajú “prevleky” nášho nepriateľa, ktorý nás chce odlúčiť od Pána Boha a tak našu smrť. Potrebujeme oči, ktoré uvidia a spoznávajú „v Božom svetle pravé svetlo“. Potrebujeme Božie slovo ako pravé svetlo pre naše životné cesty a chodníky. ( Ž 119, 105) Potrebujeme, aby Duch Svätý “nám osvietil oči, aby sme vedeli, čo je to za nádej do ktorej On povoláva, čo je to za bohatstvo Jeho slávneho dedičstva, ktoré je pre kresťanov”. (Ef 1 18)
Apoštol Pavel pripomína aj nám to, čo je pre nás dôležité a rozhodujúce, keďže sme od Krstu svätého milované Božie deti. Božiu lásku môžeme a máme vidieť najmä v diele Pána Ježiša Krista. V Ňom nás Boh miloval tak, že Ho poslal na cestu smrti za nás a za naše hriechy. Nie nás vydal, alebo obetoval smrti, ked sme „boli ešte tmou“, ale svojho Syna vydal za nás, ako dar a obeť Bohu príjemnej vône. To je obeť od ktorej sa neodvracia. Na ňu a na vieru v túto obeť hľadí a pozerá Pán Boh a pre ňu nám nepočíta naše hriechy.
Prijatie Božej milosti vierou, keď nás On najprv evanjeliom povoláva, osväcuje a posväcuje, vedie nás a pomáha nám k životu v láske. Avšak láska, tento dar Ducha Svätého je často zle chápaný, zneužívaný a falošne vykladaný pod vplyvom sveta a svetského zmýšľania i konania. “Žite v láske”– hovorí apoštolské slovo a jednoznačne tým myslí na príklad Kristovej lásky v mnohej “trpezlivosti, dobrotivosti” a iných jasných prejavoch. (1 K 13, 4 – 8)
Smilstvo je však zvodom aj pre kresťanov dovtedy, kým žijeme v tele.
Svet práve smilstvo považuje za “lásku” a aj ho označuje slovom láska. Smilstvo sa vydáva za lásku, akoby nešlo o hriech. Telesné smilstvo je pokušením pre dospelých i dospievajúcich. Dnes, pri voľnom pohybe myšlienok a ľudí, sa verejná mienka rýchlo deformuje. Vplyv rodiny a tradičných hodnôt klesá a je náročnejšie ako kedykoľvek predtým nepodľahnúť pokušeniu.
Pravdaže, to nebolo jednoduché nikdy. Napríklad cez druhú svetovú vojnu v našom cirkevnom zbore (S) “dňa 3O.5.1941 prišla policajná komisia vyšetrovať evanjelickú mládež nielen pre údajné prechovávanie zbraní, ale aj pre istú ženu, Judu Gabrielovú, ktorá organizovala sexuálne orgie a lákala na ne aj 16 ročných, ešte nezletilých chlapcov”. Ako napísal evanjelický farár a kronikár obce (M.B.) bola to hanba, ale aj šok pre viaceré rodiny.
Božie slovo však nazýva smilstvom aj všetky nečisté myšlienky, ktoré sa týkajú „zrady prvej lásky“, totiž duchovnú kolaboráciu s názormi a konaním tohoto sveta. Ide o zradu vzťahu s Pánom Bohom, keď človek nedá prednosť láske k Pánu Bohu pred všetkým ostatným. Ak neprijímame spoločenstvo Toho, ktorý chce byť s nami už dnes, tu a teraz, ale aj potom na veky vekov. Ak dlhodobo a pravideľne dávame prednosť akémukoľvek inému spoločnstvu, aktivitám, alebo svojim záujmom pred prijímaním Božej milosti, ide o smilstvo duchovné. Je spojené s čímkoľvek, čo dostáva prednosť pred Božím slovom, Božou prítomnosťou v slove a vo sviatostiach. Duchovná kolaborácia s čímkovek, čo spochybňuje Božiu lásku v Pánovi Ježišovi je pre kresťana „zradou prvej lásky“. Je znevážením krstného sľubu: každodenne sa odriekať diabla a jeho skutkov, sľubu každodenne mŕviť starého človeka v nás a umožňovať a dovoľovať Duchu Svätému pôsobiť v nás nový život. Preto žime ako milované deti Bože, deti svetla, v láske Kristovej.
2. Druhým veľkým pokušením, osídlom a pascou pre kresťana je modloslužba. Aj “pre toto prichádza hnev Boží na neposlušných synov”. Opäť však máme vidieť aj modloslužbu v dvoch rovinách. Je ňou jednak známe milovanie peňazí a lakomstvo, v ktorom môže uviaznuť každý človek, veriaci i neveriaci. Cez toto „božstvo” prenikol pokušiteľ aj do srdca učeníka, ktorý prijímal slávnostné jedlo z ruky Pána Ježiša pri poslednej večeri.
Modloslužbou je však aj to, ak odopierame vzdávať slávu a chválu za dar spásy a večného života Tomu, ktorý si nás tak zamiloval, že trpel a zomrel za nás a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. Apoštol Pavel naznačuje východisko a cestu života poukazom na dobrorečenie. Privoláva: “Ale radšej dobrorečenie” – nech je prejavom živej viery. V tej istej kapitole píše ešte konkrétnejšie o tomto dobrorečení, ktoré má prchádzať ako odpoveď na prijatie obete v Ježišovi: “ale naplnení buďte Duchom. Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom. Dobrorečte stále za všeko Bohu a Otcu v mene Pána Ježiša Krista”. ( Ef 5, 19 – 2O).
Jeden zo spôsobov dobrorečenia je konanie Večere Pánovej v rámci bohoslužieb. Stretnutie s naším nebeským Pánom je dobrorčenie a vďaky- vzdávanie (eucharistia) nebeskému Otcovi a nášmu Pánovi. Tu vzdávame a vyjadrujeme chvály Tomu, ktorý si nás zamiloval a seba samého vydal za nás ako výkupné, keď pri svoje Svätej večeri hovorí: ”Vezmite a jedzte…a pite z neho všetci”!
Dobrorečením a vďakyvzdaním nie je to, ak na Jeho pozvanie odpovieme: ďakujem, neprosím …a k Jeho stolu nepristúpim. Vďakou je, keď vezmeme z Jeho rúk to, čo nám dáva a o čom svedčí záväzným slovom: “Toto je moje telo…moja krv na odpustenie hriechov”.
V tajomstve Jeho večereOn tvorí spoločenstva s nami tu časne, i potom, keď „porušiteľné oblečie neporušiteľnosť“ a vytvorí dokonalé spoločenstvo v nebesiach. Preto v spoločenstve viery so všetkými bratmi a sestrami tu v chráme a súčasne i v tom “hornom Jeruzaleme” zneje radostná, rovnaká a totožná oslava: “Hoden si Baránok zabitý vziať česť, slávu a dobroečenie…na veky vekov”.
Všade tam, kde prijímame slovo evanjelia tak, že mu nebránime konať a pôsobiť v nás, v našom srdci a kde prijímame sviatosť Pánovej Večere s vierou v Toho, ktorý má “meno nad všetky mená”, tam je sviatok i ponuka sily k životu v láske tu v časnosti i v trvalom dobrorečení v Jeho kráľovstve. Amen.
3.pôstna nedeľa (Oculi – oči) Sobotište …/20 Ľubomír Batka st.
Slovak