Kedy neumrieme?

      Kedy neumrieme ?

J 8, 21 – 30:

“Potom im zase hovoril: Ja odchádzam a budete ma hľadať a umriete vo svojom hriechu; kam ja odchádzam, ta vy nemôžete prísť. (22) I povedali na to Židia: Vari sa len nezabije sám, keďže hovorí: Kam ja odchádzam, ta vy nemôžete prísť? (23) A on im odpovedal: Vy ste zdola, ja som zhora; vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta. (24) Preto som vám povedal, že umriete v hriechoch; lebo ak neuveríte, že ja som, umriete v hriechoch. (25) Povedali Mu teda: Ktože si ty? Ježiš im odpovedal: Som to, čo vám od počiatku aj hovorím! (26) Mnoho mám o vás hovoriť a súdiť vás, ale Ten, ktorý ma poslal, je pravdivý, a ja, čo som počul od Neho, to hovorím svetu. (27) Ale nerozumeli, že im hovoril o Otcovi. (28) Ježiš teda povedal: Keď povýšite Syna človeka, až potom poznáte, že ja som a nič nečiním sám od seba, ale hovorím, ako ma Otec naučil. (29) A Ten, ktorý ma poslal, je so mnou; nenechal ma samého, pretože ja vždy to činím, čo je milé Jemu. (30) Keď takto hovoril, mnohí uverli v Neho.” Amen

    Bratia a sestry v Kristu, Pánovi!

    Predspev druhej pôstnej nedele zo Ž 25,6: “Ó Hospodine, pamätaj na svoje zľutovanie, na svoju milosť; lebo tie sú od vekov” 

( lat.Reminiscere miserationum tuarum) prevzatý zo starej kresťanskej cirkvi je jedna z najvzláštnejších modlitieb. 

     V tejto modlitbe človek, hiešnik, ktorý má vždy krátku pamäť, pripomína večnému a múdremu Hospodinu, aby na niečo pamätal, aby na niečo nezabudol, akoby Pán Boh mohol na niečo zabudnúť. Táto prosba sa nám javí zvláštnou a divnou iba dovtedy, kým si uvedomíme v akom súvise bola vyslovená. Žalmista najskôr prosil aby ho Hospodin viedol a vyučoval ceste pravdy (v. 5) a potom jedným dychom vyslovil žiadosť: ” Na hriechy mojej mladosti a na poklesky moje nespomínaj, pamätaj na mňa podľa svojej milosti pre svoju dobrotu, ó Hospodine.” (v.7) 

     Ak by mal Hospodin na pamäti hriechy a poklesky, ktorých sa človek dopúšťa od svojej mladosti, nikdy by človek neobstál pred Božím súdom. Mnohé hriechy koná človek ako nedospelý, mladý, alebo neruzumný, za ktoré sa musí neskôr hanbiť. Človek vie, že určité ”výstrelky mladíckej nerozvážnosti” mu neskôr v živote môžu naštrbiť česť a dobré meno, ohroziť jeho kariéru a dôstojnosť. Hiechy mladosti majú svoj dosah na budúci život. A všetky hriechy spolu nás môžu pripraviť o večný život v spoločenstve nebeského Otca. Vedomie a skúsenosť, že aj hriechy mladosti hriechy môžu človeka “dobehnúť”, viedlo žalmistu k prosby, aby mu bol Hospodin milostivý, aby ho nesúdil prísne, ale aby sa dokázal ako ľútostivý a dobrý Otec. Iba tak môže mať nádej na dosiahnutie záchrany na Božom súde a nádej na život. Tu len Božia milosť a vernosť sú jedinou nádejou a zárukou záchrany duše a života človeka. Na Božie zasľúbenia o zľutovaní a milosti sa spoliehali nielen otcovia Izraela, ale aj veriaci Boží ľud Novej zmluvy, pretože len tak môžeme pred Pánom Bohom obstáť. To je aj nádej všetkých nás, umocnená utrpením Pána Ježiša Krista za nás a za naše hriechy. Bez viery v Krista ako Pána by sme aj my umreli vo svojich hriechoch. O hodnote a dôsledkoch viery v Ježiša svedčí aj evanjelista Ján. Preto sa pýtame:

             Čo získavame vierou v Ježiša Krista?

  1. odpustenie hriechov
  2. spoločenstvo s Otcom        

      V dare svojho Syna tomuto svetu dal nám Otec “milosť nad milosť”. Tak to vyznal aj apoštol Pavel. Je pravdou, že množstvo dobrých vecí a duchovných darov nám dáva nebeský Otec aj bez nášho modlenia, ako nám pripomína M.Luther v Malom katechizme.  To isté možno povedať aj o tom najväšom dare, ktorý sme dostali:  o dare Syna človeka, Ježišovi Kristovi. On je nielen pravý človek, ale aj pravý Boh. Otec nám Ho poslal ako Záchrancu bez nášho modlenia a bez našich zásluh. Nezabudol totiž na to, čo sľúbil už prvým ľuďom v raji po ich páde do hriechu. Aj keď sa človek pre svoje hriechy musí telesne “vrátiť do prachu”, dostávame čas na pokánie. Po spáchaní hriechu nezomreli ani Adam a Eva okamžite, ale dostali z milosti božej čas na zmenu myslenia a konania. 

    Takto koná Hospodin vždy nanovo: vystiera svoje ruky smerom k svojím tvrdošijným a hriešnym deťom, aby nás zachránil. “Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby ho odsúdil, ale aby ho spasil”.     Človek vie a cíti, že ak by prišiel do Božej blízkosti ako hriešnik, neobstál by. “Je hrozné upadnúť do rúk živého Boha”. Ježiš nás však volá k sebe a povzbudzuje k dôvere, že On prišiel preto, aby sme skrze Neho “život mali a hojne mali”. Prišiel ako zasľúbený Spasiteľ, aby veriacih v Neho vyslobodil z moci hriechu. Znova a znova zvestuje to, čo povedal už Nikodémovi:” A ako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený aj Syn človeka, aby každý veriaci mal v Ňom večný život”.(J 3, 14-15). 

     Pán Ježiš vždy hľadal túto dôveru u ľudí, že On je Ten, ktorý povedal:”Som, ktorý som”. Aj v tomto rozhovore spomína svoje povýšenie, ktorým rozumie kríž, na ktorý vyniesol naše hriechy. Ak by sme neverili v Jeho dokonalú, zástupnú obeť a spoliehali sa na seba, na svoje skutky, na svoje plnenie zákona, zotrváme v moci hriechu a smrti. 

       To je prvé dôležité posolstvo Pána Ježiša, ktoré povedal Židom, ale platí naplno aj pre nás:”Ja nie som z tohto sveta. Preto som vám povedal, že umriete v hriechoch, lebo ak neueríte, že ja som umriete v hriechoch”. Avšak vierou v Neho ako Spasiteľa sme a budeme živí. Vierou v Neho sme a budeme očistení od každého hriechu. Preto nezostaneme v moci smrti, ale  budeme vyslobodení do slávnej slobody dietok Božích.

    To je zároveň druhý dôsledok viery v Ježiša ako Božieho Syna a Pána. Odpustenie hriechov nám otvára cestu späť k Jeho a nášmu nebeskému Otcovi. Cestu do časného i večného spoločenstva s Ním. Ježišovo povýšenie na kríž je v očiach sveta nielen Jeho ponížením, ale aj definitívnou porážkou. Inak vidí Ježišove utrpenie a smrť viera. Dôvera, že On je Božím Synom, ktorý sa po vykonanom diele zmierenia vrátil k Otcovi do slávy neba. Tam, kde nielen Židia, ale žiaden človek nemôže sám prísť, jedine s Ním a skrze Neho. Preto Ho Otec neponechal v hrobe a svojmu Synovi nedal vidieť porušenie. Ježiš je ten “syn ženy”, zasľúbený už v raji, ktorý rozdrtil hlavu hadovi, porazil pokušiteľa a zlomil moc smrti. 

     Preto je aj našou trvalou prosbou prosba nábožného žalmistu: “Ó Hospodine, pamätaj na svoje zľutovanie, na svoju milosť; lebo tá je od vekov.” Viďme túto milosť a zasľúbený návrat k stromu života raji ako dielo Pána Ježiša. Nie naše dielo a našu možnosť, ale dielo a službu Toho, ktorý prišiel “zhora”, aby nás priviedol do slávnej slobody Božích detí v nebeskom kráľovstve. Amen 

2.pôstna nedeľa (Reminescere)         05/20      Mgr.Ľubomír Batka st.   

Komentovať