Rok zase
jeden pominul, sa stratil
a nový ako hosť už čaká v dverách,
oči má rúškom taju zastreté
len úsmev vľúdny chveje sa mu v perách.
Je záhadný jak sfinga u vôd Nílu
a neprístupný, tajomnú má silu,
krok neúnavný — neúprosný pán,
milosti nezná — necitlivý rán.
Hej, nový
rok tu a zas ako starý,
poslušný bude Tvojej vôli Bože,
čo rozkážeš sám, ako určíš cestu,
tak bude kráčať — ináč sotva môže. . .
Čo Ty mu v ruku dáš, on rozoseje
i do brázd času sadiť verne bude
a človek žať to bude pri skromnosti,
pri mozoľoch a v potu tvári, trude . . .
Čas neznámy
je, i rok nový tajom,
no, obava nás nesužuje strachom,
hej, i rok nový služobníkom Tvojím
a nie márnivým hráčom, vetroplachom.
Ty pánom si čias, vekov, behu sveta
dľa Tvojej vôle všetko k cieľu beží
a preto v Tebe kotví naša viera,
na Tvojej dlani i náš osud leží.
Opatruj
ďalej ľud svoj v láske, Bože
a ako matka dieťa pritúľ k hrudi.
V náručí Tvojom bezpeční sme, istí
a zvodca darmo sliedi korisť, lúdi. —
Ty pones šťastie a stráž kroky naše
posilňuj v tvrdom, skúpom žitia zhone
až večer príde a odvoláš z práce
ó, potom pritúľ znova v svojom lone.
Slovak