Pamiatka reformácie (2008) – Ospravedlnení z viery
Žid 11, 1-7:
“Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme. Ňou si predkovia získali dobré osvedčenie. Vierou chápeme, že veky povstali slovom Božím, aby čo je viditeľné, nepovstalo z viditeľného.Vierou priniesol Ábel hodnotnejšiu obeť Bohu ako Kain. Ňou si získal vysvedčenie, že je spravodlivý, keď sa sám Boh priznal k jeho darom, a ňou hovorí, aj keď je mŕtvy. Vierou bol uchvátený Henoch, aby nevidel smrti, a nenašli ho viac, lebo Boh ho uchvátil. A prv, ako bol uchvátený, dostalo sa mu osvedčenia, že si ho Boh obľúbil. Bez viery však nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, čo pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí hľadajúcim Ho. Vierou prijmúc od Boha náveštie o veciach, ktoré ešte nebolo vidieť, vystavil Noach bohabojne koráb, aby si zachránil domácnosť. Ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti z viery“. Amen
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Slávime dnes spolu s duchovnou rodinou evanjelikov a. v. 491. výročie Pamiatky reformácie. Spomíname na smelé a rozhodné vystúpenie Dr. Martina Luthera proti odpustkovej praxi stredovekej cirkvi. Rozpomíname sa aj na mnohé ďalšie Božie skutky, konané skrze Ducha svätého prostredníctvom svojich verných svedkov. Na priebeh reformácie v cirkvi i v živote mnohých ľudí. Konáme tak v duchu apoštolskej výzvy: „Rozpomeňte sa na predošlé dni, v ktorých ste boli osvietení a prestáli ste mnoho utrpenia: raz hanobení, raz sužovaní boli ste svetu divadlom…“ (10,32-33).
Evanjelická cirkev, podobne ako prvotná apoštolská cirkev, má s takýmito a podobnými spomienkami mnohé a bohaté skúsenosti. Samozrejme, nielen naša evanjelická cirkev, ale kresťanstvo vôbec.
Svet nemá rád to, čo nie je jeho a z neho. Ale nielen svet, ale aj predstavitelia stredovekej cirkvi, ktorej stav Luther nazval “babylonským zajatím cirkvi”. Luther, ako hľadač Božej pravdy a verný vyznavač viery v evanjelium Kristovo mal s tým svoje bohaté a neblahé skúsenosti.
Nespomíname dnes len na samotného Luthera a jeho vystúpenie vo Wittenbergu 3l.októbra l517. Povzbudiť a učiť sa chceme od „celého oblaku svedkov, ktorých máme okolo seba“, aby sme boli „vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou“ (12,1). Prichodí nám myslieť na mnohých telesných otcov, ktorí nás učili a učia dodnes, ktorým sme povinní prejaviť príslušnú úctu (12,9). Iste patria medzi nich aj naši slovenskí, evanjelickí predkovia, i mnohí naši rodičia a starí rodičia. Ako hovorí apoštolské slovo: “Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie“ (13,7). Máme však nielen spomínať, ale aj „poslúchať a byť povoľní tým, ktorí bdejú nad vašimi dušami ako takí, ktorí budú účtovať z toho“ (13,24). Mnohí z nich žili z viery, ktorá je darom Ducha svätého.Ona pôsobila v nich a skrze nich.
Slovom viera rozumieme na pôde kresťanstva vždy dôveru v Pána Boha. Viera nie je iba vedomím, že Pán Boh je a existuje, lebo takúto vieru má aj diabol jeho prisluhovači. Viera je spoľahnutím sa na Pána Boha, odovzdaním sa do Jeho vôle, do Jeho jeho láskavých rúk. Preto
Pamiatka reformácie chce posilniť našu dôveru:
- v Božiu milosť
- v zásluhy Pána Ježiša Krista
- v dobré ovocie viery v činnej láske
Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Vierou si „predkovia získali dobré osvedčenie“ (11,2). Nielen v texte spomínaní biblickí predkovia a hrdinovia viery, ale iste aj naši reformační otcovia získali dobré osvedčenie. Spolu so svedkami SZ Ábelom, Henochom a Nóachom, ktorí žili pred zničením starého sveta potopou, spoločne s Abrahámom, s patriarchami SZ, Mojžišom a prorokmi – všetci chápali, že „veky povstali slovom Božím“(v.3). Spolu s nimi to isté vierou chápeme aj my. Totiž, že za celým stvorenstvom je neviditeľná, ale mocná a milostivá ruka Božia, “aby čo je viditeľné , nepovstalo z viditeľného“. Boh, ktorý stvoril všetko dobré, sa svojho stvorenstva nikdy nevzdal. A to ani vtedy, keď sa človek stal Božím nepriateľom.
Nóach a jeho rodina je “zvyškom“ starého sveta a súčasne novým počiatkom pokolenia, nad ktorým zaznelo milostivé a láskavé Božie zasľúbenie, ktoré je obsahom Pánom Bohom danej zmluvy: “Ustanovujem s vami svoju zmluvu, že vody potopy už nevyničia všetko telo a nebude už potopy, aby zničila zem“(1 M 9,11). Noach a jeho rodina boli pred vodami potopy a pre večný život s Bohom zachránení a ospravedlnení z milosti. Hospodin Noacha vyzval k stavbe korábu, aby unikol smrti a Nóach uveril Bohu a staval koráb. Čas Božej milosti nebral nadarmo.
Podobne Ábel prinášal úprimnú obeť vďaky a „Hospodin priaznivo vzhliadol na Ábela a jeho obeť“( 1 M 4,4). Hoci ho jeho brat Kain zavraždil, on je svedkom Božím a “ vierou hovorí, aj keď je (na zemi) mŕtvy“(11,4).
Podobne, svedectvom svoje viery hovorí a svedčí aj otec reformácie Martin Luther až do dnešných čias. Jeho hlas chceli a chcú mnohí síce umlčať, ale on mocne hovorí a jeho viera je vieru v milostvého Boha, ktorého našiel v Písmach SZ i NZ. Darmo si niektorí zapchávajú uši a zakrývajú oči pred pravdou, ktorú Luther z Písma vyniesol na svetlo a pred svedectvom jeho viery.
Vierou v Božiu milosť si získali dobré osvedčenie aj mnohí iní: Melanchton, ako zostavovateľ Augsbursého vierovyznania i jeho Obrany. Ale aj náš Juraj Thurzo a prví biskupi ( superintendenti) zvolení na synode v Žiline v r.1610, ktorá konštituovala Evanjelickú .a.v. cirkev na Slovensku a mnohí známi i neznámi evanjelickí kresťania.
Keď budeme spomínať počas najbližších dní na zosnulých, iste si právom môžeme spomenúť popri našich drahých aj na ich odkaz a svedectvo viery. Ale aj na martýrium mnohých, ktorí verne hlásali evanjelium a verili v Božie zasľúbenia. Konali v duchu hymny, ktorá dnes zaznie v našich chrámoch: “Môžu zničiť všetok rod i majetok, vzať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú “(Sp 263,4). Dôvera v Božiu milosť, vďaka ktorej človek obstojí i v ohni životných skúšok, ale aj na poslednom súde ,je opakom dôvery v seba, v svoju vlastnú spravodlivosť a bezhriešnosť, ku ktorej sa môže vraj ktokoľvek „dopracovať“ vlastným úsilím a vlastnými zásluhami.
Keď apoštol svedčí o Henochovi, že bol „uchvátený do neba“ a „že si ho Boh obľúbil“ (11,5), znamená to, že d ô v e r o v a l plne Pánu Bohu v pokolení ľudí, ktoré sa od Boha odvracalo. Podobne ako Noach. Ani o ňom Písmo netvrdí, že bol bez hriechu . To netvrdil o sebe ani Luther, ani nikto, kto seba vidí Božím pohľadom, vyjaveným v Biblii. Človek, hoci je vždy hriešnik, môže dosiahnúť ospravedlnenie z Božej milosti.
2.
Túto milosť Pán Boh prejavil svetu a človeku v osobe a diele JEŽIŠA KRISTA. Preto spomínať na REFORMÁCIU, znamená spomínať vždy celkom cielene na vykupiteľské dielo Ježiša Krista a na Jeho zásluhy. Viera v Neho a Jeho zásluhy robí z človeka „dediča spravodlivosti z viery“(v.7).
Pisateľ listu Židom preto práve túto skutočnosť zdôrazňuje v celom svojom liste . Svedectvo o tom sa tiahne ako červená niť týmto listom. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní k nám v Synovi…tento Syn ako odblesk slávy Boha a obraz jeho podstaty udržuje všetko svojím mocným slovom a posadil sa na pravici Velebnosti na výsostiach, keď prv spôsobil očistenie od hriechov“(Žd 1,1-3).
Viera a hľadanie Boha je dôverou a hľadaním Ježiša ako Pána.
Dôverujme aj my, že On je „milosrdným a verným veľkňazom vo veciach Božích a odpykal za hriechy ľudu (2,17). Dôverujme, že: “ On prenikol nebesá” (4,14) a s dôverou prijímajme zasľúbenie o tom, že jedine skrze Neho vojdeme do Jeho odpočinku. ( 4,1nn). Dôverujme aj Jeho slovu, ktoré hovorí o svojom tele: “Kto je moje telo a pije moju krv má večný život“ . Podobne i Jeho slovu a zasľúbeniu o Jeho Krste: “Kto uverí a je pokrstený, bude spasený”.“Keďže teda, bratia máme dôveru, že vojdeme do svätyne skrze krv Ježišovu touto novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez vlastné telo….pristupujme s úpriným srdcom, v plnosti v i e r y ako takí, ktorí majú srdce očistené od zlého svedomia a a telo obmyté čistou vodou (10,19-23). Preto dobre rozumieme aj dnes Lutherovi a jeho dôrazu na Slovo Božie a na sviatosti Ježiša Krista ako prostriedky milosti a spásy.
Apoštolské napomenutie preto ukazuje k centru biblickej bohoslužby, k službe a ponuke Božej milosti v prijatí zásluh Kristových. Preto: “ Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa a to tým viac, čím viac vidíte, že sa približuje tento deň. (1O,25).
3. Milí bratia a sestry!
Viera je vždy spojená s dobrými skutkami. Oni sú jej ovocím.
“A pozorujme sa vospolok, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom“ (10,24). Tam, kde sa evanjeium Ježiša Krista prijma, tam môže platiť aj láskavé napomenutie k životu v posvätení. K životu, ktorý vedie a spravuje už nie sám duch človeka, ale Duch Boží. Neprávom je evanjelická cirkev obviňovaná, že nehovorí a nevedie k dobrým skutkom. Je to buď nepochopenie, alebo zneužitie objavu milostivého Pána Boha v osobe a diele Pána Ježiša Krista.
Aj dnes nám platí slovo: „Bratská láska nech trvá! (13,1). Ďakujeme svedkom evanjelicko kresťanskej viery za tento dôkaz pravej viery a dôvery v Božiu moc a pomoc. Ďakujeme dnes aj všetkým, ktorí dokázali túto lásku aj v tomto poslednom období cirkevno-zborového života, v prejave pohostinstva voči bratom a sestrám v duchu napomenutia: “Nezabúdajte na pohostinnosť”. Ďakujeme za všetky obete a zbierky, konané z toho istého dôvodu. (13,16) Ďakujeme za všetky modlitby za cirkev, za blížnych i svet (13,17). Ďakujme dnes Pánovi aj za nádej, ktorú nám dáva naša viera, ktorá je istou cestu k ospravedlneniu a k životu večnému. Je podstaou toho, čoho sa nádejame, že totiž “raz spolu s Pánom budme”. To, čo nám milostivý Boh pripravil, prevyšuje naše predstavy a očakávania a za to, ako odmenu nevýslovnej ceny a dar nad všetky dary, Pánu Bohu aj dnes ďakujeme. Za to všetko, a za Jeho milosť trvalo oslavujme Jeho sväté meno. Amen.
Kázeň na Pamiatku reformácie – v Sobotišti 2008 – Ľubomír Batka st.
Slovak