(Ku Kajúcej nedeli)
Zhrešil si,
Dávid, hoc si bol kráľ,
meč hriechu ranil tvoju hruď;
a v čaši srdca horkosť si mal,
keď otmavela tvoja púť!
Zhrešil si, zhrešil, márnotratný,
stratený, slabý, biedny syn;
rozišiel si sa s otcom, s bratmi,
vzrastali hory tvojich vín!
Zhrešil si, zhrešil, Peter Šimon,
tam na nádvorí veľkňaza,
keď si sa chvel a krčil zimou
a srdcom strach ti otriasa!
O, zhrešila
si, žena biedna,
každý ti vravel „hriešnica!“
bola si hladná, chorá, smädná
a v duši búrna víchrica!
Zhrešil si,
zhrešil, lotor, vieš to,
už rozpálená smrti pec;
páchal si zlo a trpíš preto,
úbohý, hriešny zločinec!
No, každý z
nich vyronil slzy:
žena i lotor, Dávid kráľ…
Rozkrájal srdce a tie kusy
pod Pánov kríž sám poskladal!
Pokánie – ľútosť – vrecovina
k Otcovi návrat radostný…
je odpustená všetka vina,
do svetla vedie cesta z tmy!!!
Pokánie čiňme, sestry, bratia,
aj pre nás je tu spásy čas!
Pánove oči na nás hľadia,
nech živý Kristus žije v nás!