Nastalo ráno a hrob prázdny je,
Mária plače – vzali mi Pána,
na mieste, kam položili, ho niet,
to pre ňu bola veľká rana.
I obrátiac sa zbadala muža,
nevediac, že to je Kristus,
hľadiac naňho cez slzy,
hrôza ju prenikla skzr – naskrz.
Ježiš jej rečie – žena, čo plačeš?
Či azda niekoho hľadáš?
To som ja, tvoj Pán,
veríš mi, alebo váhaš?
Mária mysliac, že to záhradník, vraví mu,
kam si ho položil, chcem si ho odniesť,
a keď prehovorí Ježiš na ňu slovom,
uverí, že to jej Pán je, a nehľadá v tom lesť.
Vtedy rada, že Pán je vzkriesený,
beží domov, náš Kristus Pán žije,
na jeho príkaz zvestuje učeníkom správu,
bola som s ním, k Otcovi vstupuje.
Tá udalosť dávna, čo stala sa,
a zaznamenal ju evanjelista,
najkrajšia zvesť to hlásaná
o vzkriesení Ježiša Krista.
Šiel cestou hany a potupy,
hroznú smrť za nás podstúpil,
však ľudskú zlobu premohol,
všetkých nás z hriechu vykúpil.
Ten istý, čo naňho kričali
raz haleluja, raz ukrižuj,
duša ľudská v srdci ho maj,
ako On teba, i ty Jeho miluj.
On premohol pekla brány
a smrť už nemá žiadnu moc,
nádej nového života svitla nám
vtedy, v tú Veľkú noc.
Slovak