Ako budeme svedčiť o Mesiášovi?
J 1, 6 – 8, 19 -34:
Pred časom priniesli masmédiá správu o tom, že okresný súd v Bratislave prepustil na slobodu dvoch mužov obžalovaných z dvojnásobnnej vraždy. Predseda senátu sa po vynesení rozsudku vyjadril o korunnom svedkovi obžaloby takto: ”Prejavil sa nielen ako nedôveryhodný svedok, ale aby zachránil svoju kožu, bol by schopný usvedčiť aj vlastnú matku”. Isté je, že keď ide o dôležité svedectvo, súdy zaujímajú dve veci. Jednak to, čo svedok hovorí, a tiež to, kto je svedok, ktorý niečo hovorí.
To isté zaujíma aj nás, najmä keď sa stretáme so svedectvami, ktoré sa týkajú nášho života. Prvým svedkom je v texte evanjelista Ján. Hovoril a svedčil “ o svetle, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet”. O svetle, plnom “milosti a pravdy”. O svetle, ktoré “bolo na počiatku všetkého”. I to, že: ” V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. To svetlo svieti v tme, ale tma ho nepohltila”. ( J 1, 4 – 5) Evanjelista Ján nám súčasne prináša zaujímavú reportáž z vypočúvania iného svedka, na ktorého sa sám odvoláva. Opakovane o ňom zdôrazňuje, že “On sám nebol to svetlo, len svedčiť mal o svetle”.(v.8) Týmto svedkom je známa osobnosť Jána Krstiteľa.
Ján Krstiteľ oslovoval svojich poslucháčov udivujúcim svedectvom: “Ten, ktorý prichádza po mne, bol predo mnou, pretože bol prv ako ja”. Naznačuje, že hovorí o Tom, ktorý bol “od večnosti”. To nemohlo nechať nikoho ľahostajným. Všetci pochopili, že hovoril o Mesiášovi.
Druhá otázka, ktorú Ján Krstiteľ dostal sa týkala jeho osoby.
”Kto si ty”? V tejto otázke kňazov a levítov sa skrýval skutočný záujem o osobu, ktorá sa vymykala bežným merítkam. Nešlo len o Jánov výzor, jeho odev a spôsob života. Ján bol iste v mnohom iný ako jeho súčasníci. Susedia sa už od jeho zázračného počatia a narodenia pýtali: “Čo len bude z tohoto dieťaťa?” ( Lk 1, 66) Pozorne sledovali jeho rast, asketický život i neohrozenú kázeň Božieho slova. Volal ľud Izraela k pokániu. Jeho zvesť zasahovala ľudí zo všetkých vrstiev. Volal k pokániu i tých najvyššie postavených. Jeho neohrozenosť mnohým imponovala. Vedeli si ho predstaviť ako svojho duchovného vodcu a dokonca zodpovedal predstavám mnohých o národnom Mesiášovi. Preto hneď na začiatku vypočúvania jednoznačne vyhlásil: “Ja nie som Kristus”.
Všeobecným očakávaním židov bolo aj to, že krátko pred príchodom Mesiáša príde z neba na zem prorok Eliáš, známy bojovník proti pohanstvu. V časnosti karhal i kráľa Achaba a kráľovnu Ízebel pre jej snahu zamoriť duchovné prostredie Izraela pohanskými kultami. O zasľúbeniach, že Eliáš sa vráti preto, aby pripravil cestu Mesiášovi ľud vedel a túžobne ho očakával.
“Si Eliáš?” – pýtali sa poslovia z Jeruzalema a Ján odpovedal: “Nie som”.
“Či si prorok”? Zmysel tejto otázky židov bol: Si poslaný Pánom Bohom? Vedeli, že nemal žiadne úradné poverenie a predsa si počínal tak, ako mnohí z prorokov. Ján na veľké prekvapenie poslov, ale možno aj naše, odpovedal: “Nie”! “Povedali mu teda, tak kto si? Aby sme dali odpoveď tým, ktorí nás poslali; čo hovoríš sám o sebe?” Jánova odpoveď je tak trochu záhadná. Hovoril o sebe, ako o “hlase”. “Som hlas volajúceho na púšti”. Som ten, ktorý inému dáva k dospozícii svoju myseľ, svoj hlas i svojho ducha. Súčasne tým naznačil, že to, čo hovoril, nie je jeho vlastným slovom, ale posolstvom Mesiáša, ktorý je tu už prítomný a je celkom blízko. Onedlho začne sám zvestovať radostnú zvesť. Jasne preto svedčí: “ Medzi vami stojí ten, ktorého vy neznáte”.
Milí priatelia!
Táto situácia sa opakuje veľmi často a stále znovu. Už o týždeň, na Štedrý večer a azda aj cez nastávajúce vianočné sviatky sa viac ako inokedy zaplnia naše kostoly zástupmi ľudí. Prídu si vypočuť naše slová a svedectvá. Slová dnešných kazateľov. Možno zápalistých, ale možno len tvrdých kazateľov zákona, opakujúcich zvesť Jána Krstiteľa – “Už je sekera priložená na korene stromov!” Na korene: našej cirkvi, našich rodín, verejných činiteľov, alebo svetových politikov? Veď prečo nie, keď aj známy štedrovečerný Žalm (2) hovorí: “Prečo sa búria národy…” a dokladá: …”tak teraz králi zmúdrejte, dajte sa poučiť sudcovia zeme”. Iste nechýbajú hlasy, ktoré za príkladom Jána Krstiteľa vyzývajú: Pripravte cestu Pánovi! Vyrovnajte Mu chodníky, aby mohol prísť k vám Boží Syn, Svetlo zo Svetla pravého.
Iní budú možno vo vianočnej zvesti mierni, šetriaci slovami karhania a budú zvestovať len posolstvo o “veľkej radosti všetkému ľudu,…a o pokoji, hovoriac s Jeremiášom:“Pokoj, pokoj – a niet pokoja”. V podstate ten istý problém riešime už v prebiehajúcom advente. Často dnes počujeme v cirkvi výzvy k pokániu a obráteniu. Mnohí radi zdôrazňujú, že pokánie je: metanoia, radikálne odvrátenie sa od zla k dobrému. Málo však počuť svedectvá o tom: v čom som sa ja obrátil…A azda aj menej o radosti z Toho, “ktorý prišiel, aby sme život mali a hojne mali”, ktorý prišiel v poníženosti a ujíma sa dcéry Sionskej a iste aj nášho evanjelického Siona.
Čo a ako teda kázať, o čom svedčiť dnes?
To je naša vnútorná a možno i nahlas vyslovená otázka. Príkladom aj pre nás sú jednak proroci, najmä “evenjelista SZ”- Izaiáš. Ale aj samotný Ján Krstiteľ, ktorý nielen ukázal na hriech človeka, ale aj všetkým oznamuje: ”Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta”. Tak kázal neskôr aj sám Boží Syn: “Pokánie čiňte – a verte v evenjelium”.
To druhé, čo sa môžeme a máme naučiť od Jána Krstiteľa, je príklad skutočnej pokory. On hovorí: “Nie som Kristus, ani prorork, ani Eliáš” – i keď prišiel a konal v moci a duchu Eliášovom. Som iba: hlasom volajúcim na púšti. Ten, čo prichádza po mne, je neporovnateľne väčší: Nie som hoden rozviazať Mu remienka na obuvi. To má platiť aj o nás a každom pravdivom kazateľovi.
Ako ľudia naložia s našími slovami a hlasmi? To už nie je len vecou kazateľov. Ježiša je možné prijať, ale aj odmietnuť. Jedno i druhé rozhodnutie človeka má však svoje dôsledky. “Lebo v tom je súd, že svetlo prišlo na svet”. Aj dnes platí, že tí, ktorí Slovo Božie počúvajú a uveria v Ježiša budú blahoslavení, šťastní a radostní, podobne ako panna Mária, alebo jej príbuzná Alžbeta. Iní možno uveria až po určitom vnútornom zápase ako Jozef, alebo kňaz Zachariáš. Srdce človeka po páde je tvrdou “pôdou” a jedna orba, ani jedna sejba neraz nestačí.
Ani pre poslucháčov nie je ľahké vidieť a počuť za hlasom kazateľov hlas Božieho Syna. Apoštol Pavel však vyznal, že “Evanjelium Kristovo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu”. (R 1,16) Zvestujme nielen zákon, ktorý odhaľuje naše choroby a nedostatky, ale aj liek – čiže evanjelium v slove a v sviatostiach. Nebuďme ľahostajní, ak niekto spochybňuje Krst svätý udeľovaný v našej cirkvi. Ak ho nepovažuje za Kristov Krst, za Božie konanie a dielo celej Svätej Trojice, ale za svoje vlastné konanie. A to isté platí aj o Večeri Pánovej. Tak nebude naša zvesť iba prázdnym, ľudským moralizovaním.
Ten, čo prichádza k nám v slove a sviatostiach, bol väčší ako Ján a prevyšuje aj každého nás. Na naše šťastie, prišiel nie preto, aby nás odsúdil, ale vyslobodil z každej zlej moci a dal nám účasť na svojej večnej sláve. Ako známa koleda hovorí: Dobrý Pastier sa narodil, by ovečky vyslobodil…
To je základ radosti nielen vrcholiaceho adventu, ale aj nastávajúcich vianočných sviatkov. Preto aj nám trvalo platí výzva apoštola Pavla: ”Radujte sa v Pánu vždycky! Opakujem: radujte sa! – Pán blízko!” (F 4,4 ) Amen
Modlitba:
Pane Ježiši Kriste, náš advent a naše Vianoce sú plné svetielok, ale neraz nám chýba svetlo života v temnostiach. Odpusť nám ak zabúdame, alebo nechceme vedieť, že si prišiel pre nás a pre svet ako skutočné svetlo do každej tmy života. Popraj nám vidieť a poznať Tvoje poníženie v Tvojom vtelení i pri Tvojom slávnom narodení. Aby sme Ťa pokorne a vďačne prijali ako Spasiteľa, i Tvoju ponuku spásy a Božieho detinstva v Krste svätom a radovali sa nádejou večného života s Tebou, tu časne i potom večne. Amen
Príhovor kazateľom na SPK v Čáčove, 17. 12. 2018
Slovak