Spasení z milosti
Ef 2, 4-10: “Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, ktorou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach,- veď milosťou ste spasení! – a spolu nás vzkriesil a spolu posadil v nebesiach v Kristu Ježiši, aby vo svojej dobrote k nám v Kristu Ježiši ukázal v budúcich vekoch nekonečné bohatstvo svojej milosti. Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba, je to dar Boží, nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. Veď sme Jeho dielo, stvorení v Kristu Ježiši na dobré skutky, v korých chodiť nás Boh už prv uspôsobil“. Amen.
Bratia a sestry v Pánovi!
Človek je tvor múdry a tvorivý. Náš slovenský ľud v podstate v ničom nezaostáva za ostatnými národmi. Bratia Česi radi o sebe hovoria, že majú zlaté ruky, Rakúšania sú hudobne nadaní a mnohí hrajú na hudobné nástroje a takto by sme mohli pokračovať… My sme zameraní skôr všestranne. Každý vie temer všetko. Naše príslovie hovorí: „devätoro remesiel – iba že dokladá – a desiata psota“. V bežnom živote to vyzerá asi tak, že ľudi s intelektuálnym vzdelaním sa radi venujú rôznym remeslám a stavajú domy, alebo prestavujú chalupy. Remeselníci sa radi venujú obchodu a obchodníci sociálnej starostlivosti. Učitelia pracujú v záhradách a v lete na farmách a farmári sa venujú finančníctvu. Takto by sme mohli pokračovať. Výnimkou je asi len opravovanie zubov. Zubárov je málo a zuby si sám nerobí nikto.
A ako je to s farárskou službou? Existuje síce niečo, čo sa volá „všeobecné kňazstvo“, ale neexistuje všeobecné farárstvo. Napriek tomu sa mnohí radi „hrajú na farárov“ – a farári cirkevných zborov zase musia ovládať azda všetky remeslá a vyznať sa aspoň v právnom i finančnom poradenstve. Inak neobstoja…
Tento stav v našom národe navodzuje názor, že aj pokiaľ ide o spásu človeka, vykúpenie a dosiahnutie večného života, všetko si musíme a aj dokážame sami zariadiť, zabespečiť a zadovážiť. Preto mnohí ani nehľadajú Pána Boha a sú presvedčení, že nepotrebujú ani dielo Ježiša Krista. Mnohí radi hovoria, že majú Ducha Svätého v plnosti a ich srdce je natoľko plné Ducha, že nepotrebujú službu prisluhovania evanjelia a sviatostí. Sami sa dokážu „obslúžiť“ a ešte aj iným poslúžiť. S Pánom Ježišom sú priatelia, temer „kamoši“ a „dokážu žiť tak, ako žil On“.
Aj ľudia mimo Cirkvi sú presvedčení, že svojou morálkou dokážu obstáť pred Bohom a zachovať si život večný. Iní sa usilujú zachrániť pre večnosť genetickým inžinierstvom a veria, že rôznymi technickými zásahmi odstránia všetky zlé a smrteľné gény v človeku a v konečnom dôsledku zbavia seba i iných smrti a ak treba, vyrobia nielen živú bunku, ale aj nové tvorstvo. Všetko v zmysle hesla: urob si sám! Nič nie je nemožné!
Bratia a sestry! My sme dnes prišli do chrámu síce tiež ako takí, ktorí sú obdarovaní rôznymi schopnosťami, hrivnami a darmi, ale v jednej veci predsa len viac veríme Pánu Bohu, nášmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi Ježišovi Kristovi. Život nechápeme ako našu zásluhu, ani ako niečo čo si udržíme dobrou stravou a zdravou výživou, telesnou aktvitou a športom, silnou vôľou a podobne. A vykúpenie zo smrti nechápeme ako našu možnosť žiť a dokázať sa ako bezhriešni v Božích očiach. Ani tým, že „zatĺkame“ hriech, alebo ho jednoducho vyhlásime za „nie hriech“, alebo dokonca za dobro! Nepreceňujeme ani našu mravnosť, ani náš rozum, poznanie a možnosti. Život večný prijímame ako veľký dar. Ako obrovskú možnosť prijať najvyššie hodnoty ako službu od Pána Boha a Pána Ježiša Krista, skrze Ducha Svätého.
Teda nie ako možnosť v zmysle hesla: Urob si sám, ale jedine dôverou v zásluhy a dielo Pána Ježiša, ktoré je jedinečné a neopakovateľné. Ono je Božím plánom, programom a dielom pre nás. Dávame si na Službách Božích slúžiť Tomu, ktorého považujeme za skutočného odborníka v tejto oblasti. Je to Ježiš Kistus, ktorý prekonal smrť, vstal z mŕtvych a smrť už nepanuje nad Ním. Preto aj môže, a aj chce nám slúžiť a Jeho dielo je pre nás milosťou. Nie je to naša degradácia, ani poníženie, ak si uvedomíme, že v tejto oblasti sme úplní amatéri a dokonca úplní fušeri, ktorí sa síce môžu o niečo snažiť, ale aj tak to nebude fungovať!
Na druhej strane, je mnoho vecí, ktoré urobiť môžeme. Môžeme sa v nich vyučiť, vyškoliť, zdokonaliť, získať zručnost, ale naša spása a život večný je darom milosti.
Tu teda stojíme jednoznačne na apoštolskom základe, ako o tom svedčí aj dnešné slovo z posoltva ap.Pavla efezským kresťanom: „Ale Boh, bohatý na zmilovanie, pre svoju velikú lásku, korou si nás zamiloval, obživil nás s Kristom, keď sme boli mŕtvi v prestúpeniach“.
Ak sa pýtame, kedy a ako to Boh urobil, že nás zahrnul toľkou milosťou a „obživil nás s Kristom“, odpovedáme, že to urobil vo svojom Svätom Krste, ktorý sme my s vierou a dôveru prijali. Tu položil základ, ktorý je nemenený, nevyvrátiteľný a na ktorom môžeme stavať a obstáť. Je základom stavby, ktorú nik nepodvráti, keď ako jednolivci tvoríme spoločentvo, ktoré voláme Cirkev Ježiša Krista.
„Boh, bohatý na zmilovanie“ teda obohatil aj nás. On, ktorý je plnosťou bytia, dal nám nový život, keď ten pôvodný sme stratili. Keď sme sa stali synmi a dcérami zatratenia, áno, „keď sme sa stali mŕtvymi v prestúpeniach“.
Ale milosťou sme spasení! Preto sa ani nesnažme sami sa spasiť, sami sa ospravedlniť a sami za zachrániť, ale prijímajme spásu ako dielo skutočného Majstra, ktorým je Boží Syn. Prijímajme to, čo On vykonal a čo nám dáva a ponúka v Slove a v sviatostiach. Lebo Božia dobrota je koncentrovaná v diele Kristovom a v Ňom nám ukázal aj novú budúcnosť a večnosť, ako pripravenú, hotovú a dokonalú. Preto sme spasení a môžeme byť spasení jedine milosťou.
Mnohí kresťania i nekresťana si myslia, že to ide a pôjde aj inak. A to v zmyse hesla: Urob si sám! Opakujem preto, že je dobre, ak sme pokorní a prijímame svedetco apoštolské: „Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba, je to dar Boží. Nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil.“
Je nám ľúto, keď sa ktokoľvek namiesto skutočnej viery v Božiu milosť a dielo PJK spolieha na seba a svoje zásuhy a skutky. Na svoju domnelú vyššiu zbožnosť, vyššiu duchovnosť, alebo na nábožné aktivity, akoby oni boli to najvyššie a najdokonalejšie, pred čím sám Pán Boh musí „zložiť klobúk“ v obdive a nemôže inak, iba uznať a prijať dielo človeka ako dostatočné a hodné spasenia.
Na druhej strane, ak vieme, že to najdôležitejšie, najpotrebnejšie a najsvätejšie dielo Pán Boh vykonal z milosti a skrze Krista nám aj všetko daroval a my dôverujeme tomuto dielu, iste z vďaky, z úcty a obdivu budeme konať to, čo sa Bohu ľúbi. Mravnosť človeka začína tam, kde spozná, že je Bohom milovaný, skrze Krista vykúpený a Duchom Svätým posilňovaný v dobrom kresťanskom konaní. Kiež nás toto poznanie osvieži, poteší a naštartuje k novej vďake, dobrorečeniu a chodeniu po Božích cestách. Amen.
Kázeň –11.nedeľa po Sv.Tr. 2010 –Sobotište a Rovensko – Ľ. Batka st.
Slovak