Reformácia na území Myjavského seniorátu

Mgr. Ľubomír Batka st.

Abstrakt:
Prednáška stručne informuje o príchode a postupe reformačných snáh nielen v cirkevných zboroch dnešného Myjavského seniorátu, ale aj na územiach hradných panstiev, kde sa prvé cirkevné zbory nachádzali. Predstavuje situáciu na stredovekých panstvách, na ktorých území bola reformácia prijímaná a rozširovaná, ale neskôr i tvrdo potláčaná. Všíma si aj cirkevno-organizačný rámec a jeho vývoj v nitrianskom a šaštínskom archidiakonáte, v ktorých sa „staré” cirkvi nachádzali. Chronologicky predstavuje vznik a zánik seniorátu Čachtického, Brančsko-plaveckého, Brančsko-čachtického, Nitrianskeho a napokon Myjavského, ktorý vznikol až 1. 12. 1952. Venuje sa i dejinám niektorých cirkevných zborov, ktoré v protireformácii zanikli, ale aj tým, ktoré po Tolerančnom patente vznikli v Nitrianskom senioráte. Predstavuje obetavý zápas evanjelických zborov o prežitie pred patentom, údel niektorých osobností z prostredia Myjavského seniorátu, ale aj nové výzvy, úlohy a zápasy, v ktorých ECAV dokázala obstáť počas storočí až do súčasnosti.
Kľúčové slová: reformácia, protireformácia, nitriansky archidiakonát, senioráty, hrady a hradné panstvá, farári, seniori, väzni, náboženská sloboda

Vystúpenie Dr. Martina Luthera s výzvou k diskusii o otázke odpustkov z 31. októbra 1517 sa všeobecne uznáva ako začiatok reformačného diela M. Luthera. Reformácia sa udomácňovala najmä v mestách s nemeckým patriciátom, ktoré ju prijímali aj ako nemeckú národnú záležitosť. Reformačné myšlienky sa šírili najskôr v mestách a až neskôr na vidieku, najskôr v kňazstve a medzi šľachtou a až potom medzi ľudom. Uhorský snem 24. apríla 1523 v Budíne a snem v Rákoši odhlasovali proti luteránom likvidačné zákony. Ich realizovanie zabránila moháčska pohroma v r. 1526 a smrť kráľa Ľudovíta II. a viacerých biskupov.
Reformácia nielen na Slovensku, ale aj v samotnom Nemecku nemenila cirkevný život hneď na začiatku od základov. Najrýchlejšie sa ujímali základné dogmatické a vieroučné články, pomalšie sa vytvárali bohoslužobné zmeny a najpomalšie zmeny organizačné a zmeny cirkevného zriadenia. Do nášho prostredia sa však dostávali aj myšlienky hutterských bratov, stúpencov Jána Kalvína aj iných reformátorov. Myjavský seniorát v súčasnosti tvorí 16 cirkevných zborov.

1. Obdobie šírenia reformácie (1517 – 1671)
Väčšia časť územia súčasného Slovenska patrila v 16. storočí do ostrihomského arcibiskupstva. Hranice cirkevnej správy sa podľa možnosti kryli so stolicami (župami). Nitrianska župa bola z hľadiska rímskokatolíkov rozdelená na Nitriansky a Šaštínsky archidiakonát. Skalica bola exemptnou farou podriadenou priamo ostrihomskému arcibiskupovi a správa Skalice ako slobodného kráľovského mesta podliehala kráľovi. Archidiakonáty združovali farnosti istého územia do obvodu na čele s archidiakonom, zástupcom biskupa. Postupne mali volených zástupcov, vicearchidiakonov, neskôr nazývaných aj seniori (ešprišti). Od počiatku reformácie až po zriadenie ECAV v Žiline v r. 1610 evanjelickí kňazi dobrovoľne podliehali rímskokatolíckym biskupom a platili im cirkevný príspevok, tzv. katedraticum. Zbory dnešného Myjavského seniorátu patrili do Nitrianskeho archidiakonátu.
Nitriansky archidiakonát sa rozkladal na území hradných panstiev: čachtického, dobrovodského, brančského, korlátskeho, ostriežskeho, holíčskeho, šaštínskeho a plaveckého. Za prvé mesto v Nitrianskej župe, ktoré už v r. 1522 prijalo reformačné myšlienky, sa dlho mylne považovalo Nové Mesto nad Váhom. B. Varsik preukázateľne dokázal, že išlo o Nové Mesto v Šiatorskej Bukovine. Preto viaceré cirkevné zbory v čachtickom a brančskom okolí si musia v tomto zmysle opraviť svoje dejiny.
K šíreniu reformácie v Nitrianskom biskupstve významne prispel František Turzo (Thurzo), ktorý bol pôvodne nitrianskym rímskokatolíckym biskupom. Napokon sa otvorene pridal k evanjelickej viere a podporoval luteranizmus. V r. 1562 sa oženil s Katarínou Zrínskou; v tomto manželstve sa neskôr narodil syn Juraj Turzo. Evanjelium v Nitriansku hlásal aj Ján Silván, významný slovenský básnik a pevec.
V brančskom, korlátskom, holíčskom a šaštínskom panstve závanom nových reformných myšlienok bol aj príchod anabaptistov (hutterských bratov, habánov), ktorých na svoje panstvo pozval zemepán František Ňáry (Nyary) z Bedegu a Bakičovci. Do Sobotišťa prišli už v r. 1546. Na vierovyznanie domáceho obyvateľstva nemali však žiaden vplyv.
V r. 1560 navštívil vizitátor Michal Segedy (Szegedy) viaceré archidiakonáty. Navštívil viac farností ako predošlý vizitátor, ale aj celkový výsledok bol pre rímskokatolíkov nepriaznivejší. Segedy prešiel vyše 150 obcí, z ktorých 38 bolo bez kňaza. Z celkového počtu 119 kňazov bolo 94 katolíckych, 18 evanjelických a 7 pochybných. Ženatých duchovných bolo 65, neženatých 40 a ostatní boli neistí alebo mali konkubíny.
„Nové učenie sa rozšírilo natoľko, že na začiatku 17. storočia sa k nemu hlásilo asi sedem desatín obyvateľov Slovenska.” Evanjelické cirkevné zbory vznikali v Nitrianskej župe (stolici) už v čase pred Žilinskou synodou najmä v tzv. starých cirkvách, ktoré mali kostoly.
Na brančskom panstve sa vytvárajú prvé cirkevné zbory v reformačnom duchu v Sobotišti a v Senici. V dôsledku silného zaľudňovania v 2. polovici 16. storočia vznikli už aj kostoly vo Vrbovciach v r. 1590, v Prietrži a v r. 1580 aj v Turej Lúke. Z vizitácie a správy archidiakona z r. 1560 je zaujímavá informácia zo Sobotišťa o tamojšom kňazovi Jurajovi. Keďže bol ženatý, mal deti a odmietal úpravy achidiakona, možno povedať, že v r. 1560 patril tento Juraj k prvým známym farárom v brančskom senioráte. V Skalici bol okolo r. 1570 farárom Štefan Račický z Račíc na Morave. V r. 1571 sa konala schôdzka evanjelických farárov v Sobotišti. V Senici mená prvých kňazov poznáme až v r. 1591, keď tu bol farárom Jakub Mikovíni, neskôr zvolený aj za seniora. Prvým známym učiteľom na senickej evanjelickej škole bol Jozef Gál (1575 − 1595).
V oblasti čachtického archidiakonátu bol kňaz a kostol v samotných Čachticiach. K reformácii sa tu pripojil už Krištof Orság (Országh), ktorý vlastnil aj dobrovodské panstvo, potom František Nádašdy, ktorý horlivo podporoval reformáciu. V Čachticiach bol prvým známym evanjelickým farárom Michal Ladislaides už okolo r. 1550 a v r. 1560 Achatius Koronthály. Kanonická vizitácia nitrianskeho archidiakona v Čachticiach v r. 1560 ukazuje zaujímavú situáciu. Kňazi Martinus a Michael boli rímskokatolíci, ale tretí kňaz, ktorého meno vizitátor neuvádza, bol evanjelik. Vizitátor konštatuje, že „v dištrikte čachtickom z 22 vizitovaných fár 6 bolo uprázdnených a 7 farárov bolo ženatých. Ani o jednom nehovorí priamo, že je heretický”. Za Karpatmi západným smerom (Záhorie) sa z Čachtíc postupne vyčleňovali Vaďovce ako fília, ktorá sa osamostatnila v r. 1578. Po Tolerančnom patente vznikol cirkevný zbor v Kostolnom a Vaďovce zostali iba fíliou. Postupne pribudol aj kostol a cirkevný zbor v Krajnom. Ešte neskôr vznikla farnosť a kostol na Brezovej, ktorá však podliehala dobrovodskému panstvu. Napokon na Myjavskej pahorkatine vznikla aj obec a cirkevný zbor v Myjave. Stalo sa tak v r. 1586; prvým farárom sa stal Ján Plachta z Podolia. Vizitácie, ktoré pravidelne nariadil konať arcibiskup Mikuláš Oláh, ukazujú momentálny stav cirkvi, keď diferencovanie bolo ešte pomerne nejasné. Po smrti magnáta Františka Nádašdyho (1604) získala panstvo jeho žena Alžbeta, rod. Bátoriová, neslávne známa ako krvavá čachtická pani, ktorú odsúdil na doživotie a uväznil v hrade palatín Juraj Turzo (1610). Prvý známy senior tu bol Ján Abrahamides Ponicenus (1604 − 1627). V Čachticiach bola aj cirkevná škola od r. 1575.
Brančsko-plavecký seniorát vznikol pomerne neskoro, až po Žilinskej synode 3. novembra 1610. Na synode brančský (branecký) seniorát iba zastupoval poverený senior Ján Abrahamides Ponický z Čachtíc a Gašpar Očkai z Očkova. Po prijatí aktov Žilinskej synody sa zriadil v dvoch krokoch. Vyvolil si seniora Jakuba Mikovíniho, farára zo Senice, a prijal seniorálne zákony. Všetky tieto zákony potvrdil superintendent Izák Abrahamides.
Tento prvý seniorát (kontubernium, bratstvo) vznikol pre malý počet zborov ako spojený brančsko-plavecký seniorát. Názov je odvodený od hradov Branč (Branec) a Plavec (Polovec). Seniorát sa rozprestieral na území brančského, korlátskeho a plaveckého panstva. Sídlom seniorátu bola väčšinou Senica, no aj Sobotište a Turá Lúka.
Na plavecké panstvo reformácia prenikala pomalšie. V Plaveckom Štvrtku bol prvým známym evanjelickým šľachticom Eck zo Salmu. Badateľné zmeny v organizácii cirkevného života nastali po prechode panstva do rúk Balašovcov, ktorí patrili medzi horlivých prívržencov reformácie. Takými boli Melichar Balaša a jeho syn Štefan (1548 − 1590). Štefan Balaša podporoval náboženského spisovateľa a superintendenta Petra Bornemisu (Absteniusa), ktorý ako „kočujúci” tlačiar našiel útočište na Plaveckom hrade. V r. 1590 prevzal správu majetkov Melichar Balaša ml., jeho syn z prvého manželstva s Margitou Bakičovou (Bakich). Začiatkom 17. storočia bol spolumajiteľom panstva Peter Bakič (1573 − 1639), spoluvlastník Holíčskeho hradu a Šaštínskeho panstva.
V tejto oblasti Záhoria sa centrom hospodárskeho a cirkevného života stalo mestečko Malacky. V r. 1577 sem prišiel evanjelický kňaz Ladislav Záborský z Turca. Evanjelická cirkev tu súčasne založila aj školu. Peter Balaša pod vplyvom manželky Magdalény Pálfiovej (Pálffy) a vplyvných príbuzných prestúpil v r. 1615 do rímskokatolíckej cirkvi. Následne vyhnal evanjelických farárov a pozval rímskokatolíckych plebánov. Po ňom pokračovali v protireformácii Pálfiovci. Okrem Veľkých Levár všetky cirkevné zbory v obciach tohto panstva v období protireformácie zanikli.
V brančsko-plaveckom senioráte vykonal superintendent Izák Abrahamides r. 1612 kanonické vizitácie v tomto poradí: Veľké Leváre 29. 6., Malacky 30. 6., Pernek 1. 6, Sološnica 2 .7., Borský Sv. Mikuláš 3. 7., Jablonica 4. 7., Brezová (inak patriaca do čachtického seniorátu) 5. 7., Prietrž 6. 7, Senica 7. 7., Holíč 8. 7., Skalica 9. 7., Sobotište 10. 7., Vrbovce 11. 7. a Turá Lúla 12. 7. 1612. Viaceré vizitačné zápisnice z tejto prvej vizitácie sa nám zachovali a sú veľmi cenným materiálom pri poznávaní hospodárskeho, liturgického i personálneho života zborov.
Storočnica Pamiatky reformácie sa mala svätiť dva dni. Boli určené aj príhodné texty na kázne a azda aj liturgia. Kongregácia brančsko-plaveckého seniorátu sa k tejto veci zišla v Senici 19. 10. 1617.
Prvý úder na cirkvi brančsko-plaveckého seniorátu prišiel už v r. 1618. Rekatolizovaní veľmoži sa všade, kde vládli, pokúsili uchvátiť evanjelické kostoly.
Cirkevné zbory na území brančsko-plaveckého seniorátu veľmi nepriaznivo zasiahla aj tridsaťročná vojna. Boli tu časté presuny povstaleckých vojsk Gabriela Betlena i cisárskych vojsk. Významnou stratou bola smrť Izáka Abrahamidesa. Za nového superintendenta bol zvolený Mikuláš Fidicinis, ktorý odišiel do Bojníc, a na jeho miesto bol vyvolený za farára do Hlohovca dovtedajší senior Ondrej Dioši. Za seniora brančsko-plaveckého seniorátu bol zvolený Ján Filomates, farár senický.
V Holíči evanjelici v rokoch 1590 − 1629 užívali pôvodný starý kostol, ale v r. 1629 im bol Coborovcami odňatý. Gróf Adam Cobor spolu s vesprémskym biskupom v r. 1666 evanjelikom do základov zrúcal aj novopostavený kostol . Zostávala iba možnosť domácich pobožností alebo návšteva chrámov tam, kde boli niektoré cirkevné zbory chránené tzv. protekcionálom. Takýto ochranný list mali cirkevné zbory Myjava, Turá Lúka, Brezová, Bzince, Vrbovce, Prietrž a Krajné. Za pôsobenia Daniela Dubraviusa v Senici a pod ochranou grófa Ľudovíta Ňáriho II. nastala v senickom okolí pomerne priaznivá doba.
Keď v čachtickom panstve začal František Nádašdy po prestupe do rímskokatolíckej cirkvi odoberať kostoly, bolo to príkladom aj pre pánov na Korláte, ktorí protiprávne odobrali kostol v Jablonici a dosadili tam rímskokatolíckeho farára. Evanjelikov prichýlila do svojho kaštieľa grófka Júlia Otlíková. V tomto kaštieli farár Ján Kostelecký vykonával služby Božie až do r. 1672.
V Skalici užívali kostol rímskokatolíci spolu s evanjelikmi. V r. 1628 Ferdinand II. dekrétom zakázal nekatolícke bohoslužby v meste.
Vpád Tatárov r. 1663 na územie Myjavského seniorátu veľmi silne poškodil všeky cirkevné zbory na životoch ľudí aj na majetku. Do zajatia sa dostal i senický kňaz Štefan Pilárik.

2. Protireformácia (1671 − 1781)
Podnet na desaťročné krvavé prenasledovanie evanjelikov dalo odhalené Vešeléniho sprisahanie proti cisárovi Leopoldovi I. Hoci sprisahanie organizovala zväčša rímskokatolícka šľachta, z účasti na ňom boli obvinení najmä vyššie postavení evanjelici. Tak vznikli mimoriadne bratislavské súdy, ktorým predsedali rímskokatolíci: arcibiskup Selepčéni, biskup Kolonič a 23 hodnostárov. Plošne bolo obvinených vyše 700 evanjelických a kalvínskych farárov a učiteľov, prišlo ich však len 336. Sudcovia najhrubším nátlakom vynútili u niektorých prestup do rímskokatolíckej cirkvi, u ostatných podpísanie reverzov, ktoré znamenali ponižujúce priznanie viny. Tí, ktorí nepodpísali reverzy, boli odsúdení na doživotné väzenie − bolo ich 40. Oslobodenie spod obžaloby bolo možné len po prestupe do rímskokatolíckej cirkvi.
V brančskom senioráte sa útok na evanjelické cirkevné zbory začal už 11. novembra 1670, keď v Senici barón Valentín Balaša skúšal odobrať evanjelikom kostol. Seničania odmietli kostol a majetok vydať a požiadali o ochranný list (protekcionál), ktorý aj dostali. Medzitým sa útok rímskokatolíckej cirkvi obrátil na Turú Lúku, kam prišiel 14. júla 1672 odobrať kostol Ján Báršoň, kráľovský pronotár, spolu so svojím bratom, biskupom Jurajom Báršoňom, a skupinou vojska. Keď kostolník odmietol vydať kľúče, vznikla ozbrojená potýčka, ktorú vyprovokoval Ján Báršoň. Sám bol následne zastrelený. Biskupa Juraja zachránil pred rozhnevaným ľudom Daniel Krman na fare. Z odporu bol obvinený nielen farár Daniel Krman st., ale aj sobotištský farár Ján Senkerešty, Jonáš Kranc z Prietrže, Štefan Pilárik zo Senice a Michal Láni z Vrboviec, ktorý bol vojakmi zajatý a odvedený do väzenia v Keppersdorfe. Štefan Pilárik utiekol do Veľkých Levár pod ochranou grófa S. Koloniča. V Senici sa pri odoberaní kostola evanjelici postavili na odpor, čo bolo vyhodnotené ako vzbura. Výsledkom bola krvavá akcia. Cisárski vojaci obesili kantora Bojkovského i organistu a istého 18-ročného mládenca. Exekúciu trestu dokonal chorvátsky pluk. Mestečko i obce Prietrž, Častkov a Čáčov boli vyrabované a vypálené. Knižnicu Š. Pilárika a iné „heretické” knihy pálil v Sobotišti na námestí františkán Gerard Michal Pobjecky. V Sobotišti 31. júla 1673 musel sobotištský richtár s celou obcou podpísať reverz, že prijímajú katolíckeho farára. V Skalici bol evanjelikom odobratý kostol 28. 12. 1671 a evanjelický farár Ján Michalides bol vyhnaný. Jablonický farár Ján Kostelecký podpísal reverz a vysťahoval sa do Nemecka. Prietržský farár Jonáš Kranz pravdepodobne žil ďalej len ako súkromná osoba. Zúfalí obyvatelia, ktorí museli hľadať útoište v horách, zavraždili v r. 1674 troch katolíckych plebánov. Boli však pochytaní a 14 boli odsúdení na mučenie a trest smrti. Za tri roky bol celý seniorát spustošený.
Po druhom bratislavskom súde boli na hrad Branč deportovaní a tam väznení piati väzni, ktorí nepodpísali reverzy. Boli to Štefan Šelei, kalvínsky superintendent z Pápy, Štefan Bátorkezi z Vesprému, Peter Ceglédy z Levíc a krupinský evanjelický rechtor Juraj Láni. Týchto a ďalších odsúdených kňazov po ťažkom žalárovaní vojsko pešo hnalo do Neapola, kde boli predaní za galejných otrokov. Viacerí cestou od útrap zomreli. Trom evanjelikom − Jurajovi Lánimu, Jánovi Simonidesovi a Tobiášovi Masníkovi − sa podarilo cestou uniknúť.
Na všetky tieto a ďalšie neprávosti odpovedalo povstanie evanjelika Imricha Tököliho z Kežmarku v r. 1683. Jeho úspechy boli základom toho, že do Myjavy bol spolu s Turolúčanmi povolaný Daniel Krman st. okolo 15. 8. 1683. Do Vrboviec prišiel odvážny farár Ján Stránsky, ale Senica a Jablonica sa pre silný odpor Jána Majténiho ešte neodvážili povolať si farárov, podobne ani Holíč a Skalica.
V čachtickom senioráte tiež ožívali evanjelické cirkevné zbory. Do Brezovej bol povolaný Martin Novák. V r. 1687 sa však začalo nové trápenie cirkvi. Pavel Orbán naložil turolúčanom prepustiť krátko predtým vyvoleného farára D. Krmana ml. Daniel Bazilides, turolúcky zeman, získal vo Viedni od vojenskej správy ochranný list. Susedné cirkvi, ktoré sa dozvedeli o tomto úspechu, nasledovali príklad Turej Lúky a tiež získali ochranné listy, ktorými sa bránili pred panstvom, ktoré im chcelo zobrať kostoly.
V r. 1692 sa pokúsili získať kostol späť evanjelici v Sobotišti. V tomto úsilí ich podporila grófka Žofia Ňári, rod. Tököliová. Sobotišťania vyhnali rímskokatolíckeho farára, zaujali kostol a faru a pozvali si za farára Jána Stranského z Vrboviec. Palatínsky súd, ktorý k incidentu zasadol, vyniesol výrok smrti nad grófkou Žofiou Ňári, nad richtárom mestečka i nad farárom Jánom Stránskym, ktorý sa musel skrývať. Neskôr bol ešte začas farárom v Myjave a Senici, ale nepriatelia nezabúdali. Svoj život dokonal na košarišských kopaniciach, kde po stodolách kázal a posilňoval zvyšky evanjelikov. Tam i zomrel v r. 1724. Podobne statočným a odvážnym farárom sa dokázal Ján Hradský, mladý farár z Krajného. Po vyhnaní z fary sa skrýval po kopaniciach, kde vykonával služby Božie.
Keďže počet cirkevných zborov v brančskom i čachtickom senioráte po desaťročnom krvavom prenasledovaní veľmi klesol, bolo potrebné spojiť zbory do jedného celku. Tak v r. 1693 vznikol seniorát brančsko-čachtický. O to sa zaslúžil najmä myjavský farár Daniel Krman ml. Za seniora bol zvolený brezovský farár Ján Michalides. Do tohto seniorátu patrili cirkevné zbory Myjava, Turá Lúka, Vrbovce, Prietrž, Brezová, Krajné, Bzince a neskôr aj Vaďovce.
Sotva bol seniorát zriadený, vzápätí prišli prvé pokusy odobrať kostol v Myjave a odstrániť Krmana. Stalo sa tak 17. apríla 1699. Krman, skrývajúci sa na kopaniciach, bol chytený a odvedený do väzenia na Čachtický hrad, odkiaľ s pomocou kastelána Jána Mikšiča unikol. Táto situácia však neuspokojila Krištofa Erdödyho a jezuitov.
Za náboženskú slobodu a spravodlivosť vystúpil v ozbrojenom povstaní František Rákoci II. Jeho vojská pôsobili v r. 1704 aj na území Brančsko-čachtického seniorátu. V r. 1706 bol do funkcie superintendenta zvolený Daniel Krman. V dňoch 3. − 10. apríla 1707 sa pod jeho vedením konala synoda v Ružomberku. Keďže Krman nemal v Žiline pokoj, vrátil sa v r. 1711 do Myjavy. Jeho nepriatelia len čakali na zámienku, aby mohli zaútočiť na veľkého biskupa a Myjavu. Naskytla sa, keď Krman prislúžil Večeru Pánovu V. Mlynářovi z Moravy a nedovolil, aby bol zatknutý. Krmana 10. októbra 1729 zatkli a v nasledujúcom procese bol odsúdený na doživotný žalár na Bratislavskom hrade.
Dňa 21. 3. 1731 bola vydaná prvá rezolúcia Karola III., ktorá potvrdila Leopoldovu explanáciu z r. 1691 a evanjelickí kazatelia sa ponechali len v artikulárnych miestach. Činnosť evanjelickej cirkvi bola aj ďalšími ustanoveniami silne obmedzená. Protesty evanjelikov boli zamietnuté. Naopak, už 9. apríla 1732 vyšiel cisársky mandát o odobratí všetkých neartikulárnych kostolov a modlitební. Delegácia pod vedením grófov Juraja a Adama Erdödyho, nitrianskeho biskupa, už aj za prítomnosti nových rímskokatolíckych kňazov začala túto akciu v Brezovej 20. januára 1733. Z Brezovej išla delegácia do Krajného a 22. januára vyhnali farára Jána Hradského II. Nasledovali Turá Lúka 27. januára. Naposledy zasiahli v Prietrži 31. januára, kde zabrali evanjelický kostol, vyhnali farára Samuela Jestrebiniho II. a voviedli rímskokatolíckeho plebána. Tak po Myjave stratilo kostoly a kňazov aj 6 cirkevných zborov, ktoré sa odvtedy odvolávali na udelené ochranné listy.
Vtedy Jesenákovci z Prietrže zvolali poradu do Senice, aby bola podaná žiadosť o preloženie artikulárneho miesta zo Stráží pri Vrbovom do Prietrže. Na túto žiadosť prišla kladná odpoveď cisára z 24. mája 1733. Po mnohých ťažkostiach sa s nevšednou horlivosťou podarilo kostol do termínu 11. novembra ukončiť, i keď len v hrubej stavbe. Sakristiu a iné náležitosti už nebolo povolené dokončiť.
Nastalo obdobie „cirkvi putujúcej”. Tak možno nazvať stav tunajších cirkví v nasledujúcom období, ktoré trvalo od r. 1733 až do vydania Tolerančného patentu, resp. až do r. 1783, čiže 50 rokov. Tak sa skončila existencia seniorátu. V tomto čase však v Prietrži mohli byť dvaja kňazi a fungovala i cirkevná škola s dvomi evanjelickými učiteľmi, ktorá dosahovala požehnané výsledky. Činnosť kňazov bola obmedzovaná mnohými zákonmi. Sťažnosti evanjelikov aspoň v niektorých súkromných veciach riešli v nasledujúcom období tzv. náboženskí „agenti”. Samozrejmé bolo špehovanie a udavačstvo.
Rovnaká situácia pokračovala aj počas vlády Márie Terézie (1740 − 1780), ktorá nasledovala radu ostrihomského arcibiskupa F. Barkóciho z r. 1763, smerujúcu k vykoreneniu evanjelikov. Dňa 20. júla 1768 a 30. júla 1778 bol vydaný intimát, ktorý nazýva evanjelické učenie „kacírstvom” a „smradľavou kacírskou otravou”. Koncom jej vlády však aj do Uhorska začali prenikať myšlienky osvietenstva, ktoré prijímal i jej syn Jozef II. Pomaličky začínalo svitať…

3. ECAV po Tolerančnom patente (1781 − 1918)
Po vydaní Tolerančného patentu vznikol Nitriansky seniorát (1783). K zriadeniu seniorátu sa pristúpilo po tom, keď už väčšina cirkevných zborov mala svojich farárov. Nitriansky seniorát mal 31 cirkevných zborov a rozprestieral sa od Nitry až po Nové Mesto nad Váhom a po Skalicu na Záhorí. Za seniora bol zvolený Pavel Ježovič zo Sobotišťa a za inšpektora Pavel Peťko, právnik, tiež zo Sobotišťa. Zvolení boli aj ďalší funkcionári.
Od vydania Tolerančného patentu až do roztrhania nitrianskeho seniorátu 30. novembra 1952 nitrianskymi seniormi boli:
1. Pavel Ježovič, Sobotište 1783 − 1785, 2. Ondrej Lačný, Vrbové 1785 − 1808, 3. Michal Sepeši, Sobotište 1809 − 26. 3. 1810, 4. Ján Podhradský, Senica 2. 6. 1810 − 17. 6. 1817, 5. Juraj Bobok, Lubina 30. 3. 1818 − 19. 1. 1834, 6. Štefan Djuga, Skalica 1834 − 19. 10. 1836, 7. Ján Roy, Nové Mesto n. V., 1838 − 29. 5. 1849, 8. Samuel Tesák, Senica, 1849 − 1851, 9. Ján Trokan, Kostolné, 1851 − 1861, 10. Medzitým však bol aj Jozef Miloslav Hurban v Hlbokom zvolený za seniora Prešporskej patentálnej superintendencie do 15. 5. 1867, resp. do generálneho konventu v Pešti 24. 9. 1867, 11. Samuel Tesák, Senica, 1861 − 1866,12. Ján Klsák, Sobotište, 1866 − 1872, 13. Ján Trokan, Kostolné, 1873 − 1880, 14. Ján Leška, Brezová p. Br., 1880 − 1896, 15. Ján Mocko, Čáčov, 1896 − 1902, 16. Ľudovít Čulík, Stará Turá, 1902 − 1908,17. Pavel Sekerka, Hlboké, 1908 − 1922, 18. Dušan Fajnor, Čáčov, 1823 − 1928, 19. Július Bodnár, Vrbové, 1928 − 1934, 20. Peter Boor, Holíč, 1934 − 1952.
Seniorálni inšpektori: Ladislav Zerdahely, kráľovský radca, barón Ján Jesenák st., Michal Žarnócai, Štefan Nezbud, gróf Karol Zai, barón Ján Jesenák ml., Jozef Justh. Od revolúcie v r. 1848 až do r. 1855 seniorát nemal inšpektora. Potom nasledovali Geden Zelenai, Štefan Šubert, Viliam Paulíny a ďalší.
I keď už Tolerančný patent z r. 1781 priniesol evanjelikom určité slobody, evanjelici boli iba tolerovaní. Skutočnú zmenu priniesol až XXVI. zákonný článok, keď na sneme žiadali evanjelici Leopolda II., aby sa ich sloboda zakladala na záveroch viedenského (1608) a lineckého mieru (1647). Napriek protestom rímskokatolíckej cirkvi bol napokon 24. januára 1791 zákon prijatý a vnesený medzi snemové články. Umožňoval ECAV slobodne konať svoje poslanie.
Gróf Jozef Teleky 10. februára pozval k sebe zástupcov kalvínov i luteránov. Po trojdňovej porade bolo ustanovené zadržať synodu v Budíne 15. augusta 1791 s hlavným cieľom: vytvoriť „Úniu” luteránov a kalvínov. Porady v Nitrianskom senioráte k tejto veci sa konali 24. mája a 21. júla 1791 na seniorálnom konvente. K navrhovanej Únii bolo prijaté stanovisko, že je možné uvažovať len o spojenectve vo vonkajších veciach, ale navrhované vnútorné spojenie s kavínmi sa nemá ani len nespomínať. Synoda 14. septembra 1791 v Pešti priniesla novú ústavu. Konvent v Senici 7. decembra 1791 si vypočul správu delegátov o ich účinkovaní na synode, a keďže nemohol na jej výsledku nič zmeniť, podanú správu prijal.
Je všeobecne známy zápas ECAV aj o národnú slobodu Slovákov. Jedným z jeho vodcov bol energický Jozef Miloslav Hurban, ktorý mal mimoriadne zásluhy v tomto boji slovom i činom. Patril aj k vedúcim osobnostiam v zápase slovenských patentalistov proti maďarónskym autonomistom. Na pripomenutie jeho mimoriadne bohatej a slávnej činnosti, nielen revolučnej v rokoch 1848/49, ale aj cirkevnej a spisovateľskej, si v r. 2017 −,Roku J. M. Hurbana − ECAV, ale aj spoločnosť pripomína 200. výročie jeho narodenia a jeho službu. Výpočet osobností slávneho Nitrianskeho seniorátu by bol dlhý a ozdobený slávnymi menami. Nechýbajú medzi nimi ani martýri slovenského národa, synovia evanjelického farára Jána Šuleka: Viliam a Ľudovít.
Hurban má zásluhu na vzniku Slovenského národného divadla v stolici nitrianskej, kde štúrovská mládež za prispenia učiteľa Samuela Jurkoviča hrala 5. 8. 1841 prvé divadelné predstavenie s národno-buditeľským zámerom. Po ňom nasledovali ďalšie predstavenia v Myjave a Brezovej. S jeho pomocou S. Jurkovič v r. 1845 založil v Sobotišti pomocný Gazdovský spolok, prvé peňažné svojpomocné družstvo na európskom kontinente.
Osobitnou kapitolou je vznik nových cirkevných zborov v Nitrianskom senioráte. Ide o nasledujúce cirkevné zbory:
Kostolné bolo najskôr fíliou Vaďoviec, kde bol prvým známym evanjelickým farárom Pavel Dionysi (1578 − 1594). Zbor patril pôvodne do Čachtického seniorátu a po r. 1730 zanikol. Po Tolerančnom patente sa zbor obnovil v r. 1783 so sídlom v Kostolnom.
Hlboké ako fília patrilo pred rokom 1673 k Senici. Po Tolerančnom patente bolo Hlboké najprv fíliou prietržského cirkevného zboru. Samostatným zborom sa stalo v r. 1787. Pamätná fara je z r. 1833. J. M. Hurban je pochovaný na miestnom cintoríne s náhrobkom od Dušana Jurkoviča.
Bukovec bol pôvodne od r. 1630 fíliou Turej Lúky a po vydaní Tolerančného patentu sa stal fílou Prietrže. Zbor sa osamostatnil v r. 1824.
Senica − Čáčov bol pôvodne fíliou Senice a zdieľal jeho dejiny. Čáčov sa osamostatnil v r. 1863. Medzi najväčšie osobnosti zboru patrí Ján Mocko a neskorší biskup Západného dištriktu Dušan Fajnor.
Košariská − Priepasné boli pôvodne fíliou Brezovej pod Bradlom. Zbor vznikol v r. 1870 a prvým farárom sa stal Pavel Štefánik (1872 − 1913), národovec, otec Milana Rastislava Štefánika.
Častkov bol fíliou Sobotišťa až do r. 1875. Jeho osamostatnenie sprevádzalo veľké napätie v cirkevnom zbore, keďže kopanice Havran a Chvojnica nechceli patriť do nového zboru kvôli zvýšeným poplatkom. Časť cirkevníkov hrozila odchodom z ECAV. Situáciu využila misia z Ameriky sa navrátivších baptistov, ktorí vo Chvojnici založili samostatný baptistický zbor, do ktorého získali viacerých tunajších evanjelikov.
Tretie jubileum reformácie na pôde nitrianskeho seniorátu (1817) sa svätilo v ovzduší slobody a vďaky z vymanenia sa z predchádzajúcej poroby. Generálny konvent prijal návrh biskupa Adama Lovicha o spôsobe svätenia jubilejnej slávnosti. Kňazom predpísali texty na kázne a ustanovili aj liturgiu. Bolo nariadené, aby sa slávnosť svätila jednoducho, aby „vystali streľby, muziky, tance a hodovanie a vôbec všetka nádhera”.

4. ECAV na Slovensku od r. 1918 do súčasnosti
J. M. Hurban ešte v r. 1872 založil v Nitrianskom senioráte Seniorátnu pastorálnu konferenciu kňazov. Jej ďalším predsedom bol senior Pavel Sekerka a od 15. novembra 1922 Peter Boor. SPK bola premenovaná na Lutherov spolok evanjelických kňazov (SPEVAK). Na zasadnutiach sa dbalo nielen na presné štylizovanie záverov a návrhov, ale aj na kontrolovanie ich exekvovania. Spolok sa neskôr zlúčil so Všeobecnou vnútornomisijnou a pastorálnou konferenciou pod názvom Stavovský spolok kňazstva, ale mocenským zásahom štátu bol v r. 1950 zlikvidovaný. SPK bola obnovená na stretnutí v Piešťanoch 12. a 13. februára 1990.
V r. 1934 bol do úradu seniora zvolený Peter Boor. Vo svojom príhovore vyjadril „veľkú tiaž zodpovednosti” pri preberaní dedičstva otcov. Boli to časy medzinárodnej neistoty a hrozby zo strany sovietskeho Ruska i hitlerovského Nemecka. ECAV mala síce slobodu, ale jedným sa zdala zosvetštená a odpadávali k rojčivým sektárom, druhým zase konzervatívna a spiatočnícka. Cirkev navonok rástla, ale „nie do hĺbky”. V mnohých zboroch klesala návštevnosť služieb Božích i účasť pri Večeri Pánovej. Cirkevné školstvo upadlo. V Spoločenstve evanjelickej mládeže (SEM) sa podarilo zachytiť sotva jednu desatinu mládeže.
Posledný seniorálny konvent Nitrianskeho seniorátu sa konal 8. júla 1952 vo Vrbovciach. Spolupredsedal na ňom Andrej Žiak, ktorý zdôraznil „nutnosť uvedomiť si zmeny, ktoré prichádzajú v spoločenskom živote”. Konseniorovi Jánovi Lichnerovi bol už v tom čase odobratý štátny súhlas za horlivé povzbudzovanie k vernosti v duchu hesla „ Ješče Poľska nezgynula!”, Po jeho zániku boli cirkevné zbory rozdelené do štyroch seniorátov: Bratislavského, Dunajsko-nitrianskeho, Považského a Myjavského.
Myjavský seniorát patrí medzi najmladšie a najmenšie senioráty v ECAV na Slovensku. Vznikol 1. 12. 1952 z Nitrianskeho seniorátu, ktorý 30. 11. 1952 zanikol. O zániku Nitrianskeho seniorátu vtedajší senior Peter Boor napísal: „1. XII. 1952 uskutočnená bola dávnejšie pripravovaná reorganizácia seniorátu (nitrianskeho)…” Tak ako iné cirkvi, aj ECAV sa v období socializmu dostala pod dozor ateistického štátu. Duchovno-náboženský život z vonkajších i vnútorných príčin upadal a tento trend sa nepodarilo dodnes zastaviť.
Seniori Myjavského seniorátu: Pavel Sklenár, Myjava, 1953 − 1958, Ladislav Letrík, Myjava, 1959 − 1965, Rudolf Koštiaľ, Skalica, 1966 − 1969, Pavel Machala, Turá Lúka, 1971 − 1977, Ján Bajcár, Senica, 1977 − 1983, Ladislav Valášek, Košariská, 1983 − 1994, Ivan Osuský, Skalica, 1994, Samuel Mišiak, Myjava, 1995 − 2007, Juraj Šefčík, Senica, 2007 − 2013, Miroslav Hvožďara, Vrbovce, od r. 2013. Seniorálnym dozorcom Myjavského seniorátu je v súčasnosti Štefan Ružička z Holíča.
K aktivitám v súvise s odkazom Lutherovej reformácie patria služby Božie na hrade Branč vo sviatok vierozvestov Konštatntína a Metoda 5. júla, spojené so spomienkou na tam väznených protestantov oboch vierovyznaní, odsúdených na galeje, i na Jana Husa, Daniela Krmana a ďalších martýrov našej ECAV.

Pramene a literatúra
ARCHÍV CZ ECAV Sobotište, fond BEBLAVÝ, Pavel. 
BIELA, Adriána − NICÁK, Maroš − BATKA, Ľubomír. 95 výpovedí Dr. Martina Luthera. Praha, 2015.
BODNÁR, Július. Historia cirkve ev. a. v. bukovskej. Senica, 1904.
BODNÁROVÁ, Miloslava. Vplyv mestských rád na cirkevný život miest v 16. storočí. In Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Zborník pri príležitosti sedemdesiatky doc. ThDr. Andreja Hajduka a doc. ThDr. Daniela Štefana Veselého. Bratislava, 1999, s. 35 – 36.
BRAXATORIS, Martin. História cirkve evanjelickej a. v. senickej. Myjava, 1922.
BUČKO, Vojtech. Mikuláš Oláh a jeho doba 1493 – 1568. Bratislava, 1940.
BUČKO, Vojtech. Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava, 1939. 
DROBNÝ, Ján P. Pamätnica cirkve ev. a. v. veľko-prietržskej. Myjava, 1908. 
HALLON, Pavel. Z dejín malackej farnosti. Malacky, 1933.
HOFERKA, Martin. Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16. − 18. storočí. Skalica, 2011.
GAJDOŠ, Vševlad Jozef. Františkáni v slovenskej literature. Jednota Clevelend, Ohio, 1979.
KALESNÝ, František − ROTHKEGEL, Martin. Habáni v Sobotišti. Zborník. Sobotište, 2001.
KOČIŠ, Jozef. Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo. Martin, 1981.
KOWALSKÁ, Eva. Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí. Veda, Bratislava, 2001.
KVAČALA, Ján. Dejiny reformácie na Slovensku. Liptovský Sv. Mikuláš, Tranoscius, 1935.
LUKAČKA, Ján. Krajné 1392 – 1992. Bratislava, 1992.
MINÁRIK, Jozef. Väzenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka. Bratislava, 1982.
NÉMETHY, Ludovicus. Series parochum et parochorum archi-dioecesis strigoniensis. Ostrihom, 1844.
PAULINY, Ladislav. Dejepis superintendencie nitrianskej. Zv. I. – IV., Senica, 1891.
PETRÍK, Borislav − RYBÁR, Peter. Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava, 2001.
MOCKO, Ján. História posvätnej piesne slovenskej a kancionálu. Liptovský Sv. Mikuláš, 1909.
PETROVIČ, Vladimír − KOČ, Ondrej − PROKSA, Pavel. Z dejín ev. cirkvi a. v. v Skalici. Senica, 1997.
PLEKANEC, Matej, a kol. Kolíska kresťanstva na Slovensku. Bratislava, 2011.
PROKSA, Pavel. Stánok Boží s ľuďmi. Z dejín ECAV v Holíči. Holíč, 1995.
PROKSA, Pavel. Ťažká cesta svätých. Rukopis. Holíč, 1992.
SZIMONIDES, Ľudovít. Proces s Danielom Krmanom. Liptovský Svätý Mikuláš, 1940.
ŠÁTEK, Jozef. Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu. Trnava, 1946.
UHORSKAI, Pavel, a kol. Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry. Tranoscius, 2002.
VARSIK, Branislav. Husiti a refomácia na Slovensku do Žilinskej synody. Sborník FF UK v Bratislave, roč. VIII, č. 62 (3), Bratislava 1932.
VARSIK, Branislav. Husitské revolučné hnutie a Slovensko. SAV, Bratislava, 1965.
VARSIK, Branislav. Osídlenie Myjavy a Myjavskej pahorkatiny do začiatku 17. storočia. Zborník FF UK, roč. XXIII, s. 91 − 161, Bratislava, 1971.
VARSIK, Branislav. Myjava do r. 1948. In Myjava. Bratislava, 1985.
VESELÝ, Daniel. Dejiny kresťanstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikuláš, 2004.
VIRŠINSKÁ, Miriam. Evanjelická cirkev a. v. v druhej polovici 19. storočia. Martin, 2011.
VYSKYDENSKÝ, Ján. Kratičká zpráva památnejších příbězích cirkve V.-Prietržské. Skalica, 1833.
Monografie: 
PLAVECKÝ ŠTVRTOK. Zost. Turčány, Juraj, Nováková, Mária, a kol. Plavecký Štvrtok, 2015.
SKALICA a ZÁHORIE. Zost. Buchta, František, Skalica, 2008.
Časopisy:
Cirkevné listy, roč. 74, č. 7 − 8, roč. 78, č. 10.
Tranovský kalendár, 1909.

106 Dejepis Zv.II, s 33

107 -Zv.II.s.34

300.ročné jub.Ref. – – Zv.II, s.148

Vznik ZED 12. a 13. 2.1990

Komentovať