Lk 10, 38 – 42:
“Keď išli ďalej, vošiel do nejakej dediny. (Tam) Ho prijala do domu žena, menom Marta. (39) A tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Ježišovi k nohám a počúvala jeho reč. (40) Ale Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním. Pristúpila a povedala: Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže. (41) Odpovedajúc Pán, riekol jej: Marta, Marta, starosltlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci; (42) ale treba len málo, vlastne jedno! Práve Mária si vyvolila dobrý podiel, a ten jej nebude odňatý”. Amen
Kresťanská cirkev pomenovala dnešnú nedeľu jednoduchým názvom: Deviatnik. Je v ňom upozornenie na rozhodujúcu udalosť v pozemskom diele Ježiša Krista. Tou udalosťou je vzkriesenie Ježiša. Deviatnik teda znamená, že o deväť týždňov budeme sláviť Veľkú Noc. Doteraz sme si všímali prvú časť pozemskej cesty Ježiša Krista, ktorá sa začala Jeho vtelením a narodením a pokračovala poukazom na prvé skutky a svedectvá Ježišove. Prišla však chvíľa, keď sa definitívne “obrátil tvárou k Jeruzalemu” a to znamená aj ku krížu, ktorý Ho očakával. Učeníkom musel o svojej smrti ešte mnoho povedať. Mnohé bolo treba vysvetliť. Nebolo ľahké prijať tú cestu, na ktorú vykročil Ježiš v plnej poslušnosti vôli nebeského Otca. Cestu kríža k sláve musel objasňovať nielen dvanástim, ale aj širšiemu kruhu učeníkov, príbuzným i priateľom.
Medzi blízkych priateľov patrili aj sestry Mária a Marta. Evanjelista Ján ich poznal osobne a preto (na rozdiel od evanjelistu Lukáša) uvádza, že bývali v Betánii. Podstatné je však niečo iné. Nešlo len o obyčajnú priateľskú návštevu Lazára a jeho sestier. Ježiš im chcel osobne povedať o tom, kým je, odkiaľ prišiel a kam sa po dramatických udalostiach aj vráti. V dôvernom domácom prostredí učil a vysvetľoval aj im, aká je vôľa Otcova, ktorú prijal.
S Ježišom boli obyčajne aj Jeho dvanásti učeníci. Marta sa zrejme rozhodla pohostiť všetkých. To iste nebola ľahká, ani jednoduchá a lacná záležitosť. Jej počínanie možno označiť za skutok milosrdenstva a láskavej dobročinnosti. Mnohí by povedali: urobila dobrý skutok. Urobila ho pre Ježiša a zrejme aj pre Jeho učeníkov a tým si urobila “schodík do neba”. Očakávali by sme teda, že ju Ježiš pochváli a vyzdvihne jej aktivitu a horlivosť.
Ale nestalo sa tak!
Martu Ježišove reči v danej chvíli, keď hovoril, nezaujímali. Aby sme si jej aktivitu a obetavosť vysvetlili “na dobrú stránku”, nazdávame sa, že si zrejme myslela, že reči a svedectvá Ježišove počkajú. Že ich možno odložiť až po jedle a občerstvení.
Často sa chápu Ježišove slová a reči ako napomínanie, alebo dokonca ako kritika nášho konania. V tomto prípade to však bola Marta, ktorá napomínala a kritizovala Ježiša. Nepriamo aj svoju sestru, keď povedala: “ Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže”!
Boží Syn, ktorý smeruje ku krížu, znášal viaceré obvinenia zo strany židovských učiteľov, ale aj z kruhu blízkych. Ježiš tento Martin názor, že On nedbá na je prácu a horlivosť neprijíma a preto ho jemne, ale dôrazne odmieta. Odmieta ho preto, lebo nič nie je dôležitejšie, ako to, čo koná Boh.
Jeho cesta do Jeruzalema a na kríž bola Božou vôľou a cestou zasľúbenej spásy sveta. Obetovanie svätého života Ježišovho za nás a za naše hriechy je dôležitým medzníkom na tejto ceste. Správen pochopenie Jeho utrpenia a kríža a správa o ňom má prednosť a prioritu pred všetkým. Ježiš o tom hovorí týmto slovami: ”Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci; ale treba len málo, vlastne jedno”! Len jedno je prioritné a najdôležitejšie! Keď Kristus hovorí, učí a oznamuje evanjelium, vtedy máme počúvať a prijímať Jeho slovo. Cesz počuté slovo prijímame totiž Jeho službu. Jeho obeť za nás a pre nás, ktorú Otec pripravil priniesol. Keď Ježiš hoorí, vtedy vždy aj koná a my máme “ jesť pokrm”, ktorý nám prichystal. Prijať to, čo nám On nám podáva, lebo Jeho pokrm a nápoj sýti a zachováva človeka pre večnosť.
Bratia a sestry!
Na tomto poznaní a základe stála, stojí a bude stáť cirkev Kristova. Všetko ostatné je druhoradé. Konanie človeka a tak aj ľudské sýtenie je druhoradé. Naše ľudské konanie má prísť potom, keď je k tomu správny čas. Je iba dôsledkom toho, čo Kristus vykonal a čo nám z milosti privlastňuje a dáva.
Neraz sa ľuďom zdá, že tou najdôležitejšou vecou pre nás sú naše ľudské skutky. Naša dobročinnosť a vôbec to, čo možno označiť ako službu pre telo, alebo pre potešenie očí. Všeobecne ale môžme povedať: najdôležitejšie nie sú naše ľudské aktivity a skutky.
K podstate Lutherovej reformácie prispelo jeho osobné poznanie a presvedčenie práve o tomto poradí: o priorite Kritovho vykupiteľského diela pred všetkým. Reformácia priniesla nový pohľad na evanjelium a slovo Kristovo. Jeho podstata sa nazýva učením “ o ospravedlnení hriešneho človeka“. Toto nové poznanie viedlo potom podstatnou mierou k obnove cirkvi.
K dosiahnutiu spásy treba z našej strany len málo- vlastne jedno. To čo vykonala dokonal na Ježiš Kristus. Luther to vyjadril slovíčkom: LEN, JEDINE ( sola). Kde je vyznanie, že sme ospravedlnení pred Bohom milosťou Božou skrze Krista, tam človek získava, podobne ako Mária: “dobrý podiel”. Podiel na živote a diele Kristovom, ktorý nielen Márii, ale žiadnemu veriacem nebude odňatý. Ak my zdnanlivo “len” sedíme pri nohách Pánových, a skrze počúvanie jeho slova dostávame dar viery, tam stojíme my i cirkev na dobrom a pevnom základe. Áno, patrí k nemu poznanie, že spasenie je len z Božej milosti, zásluhami Kristovými, prijatými vierou.
Ak sa, na druhej strane, vracajú niekedy mladšie i staršie generácie k názorom betánskej Marty, je to krok späť. Možno súdia v tejto veci aj podľa názoru súčasného pápeža, ktorý opakovane zdôrazňuje: Rozhodujúce je milosrdenstvo človeka, teda naše skutky! Ježiš však chváli Máriu a hovorí o podiele, ktorý jej nebude odňatý.
Ak je predmetom nádeje ľudské miosrdenstvo, potom je vždy potrebné aj iné. Ak je milosrdenstva u ľudí málo, či už zdanlivo, alebo skutočne, je vždy aj záslužných skutkov. Potom vidia niektorí kresťania nasledovné riešenie a hovoria: netreba zúfať! Rímska cirkev mala a má “poklad zásluh” vytvorený čiastočne zo zásluh Kristových a najmä z nadbytočných skutkov svätých. Ochotne z nich niečo popustí – prípadne aj (pre)dá vo forme odpustkov. Treba len prísť tam, kde sú otvorené Petrovým nástupcom “ brány milosrdenstva”…
Bratia a sestry v Kristu!
Náš život, naše skutky hodnoťme vždy, aj dnes, skromne. Tým viac však chváľme a oslavujme skutky Božie a najmä vykupiteľské dielo Ježiša Krista. Preto, keď znie Jeho slovo, radi a ochotne ho počúvajme. Sadajme si k Jeho nohám s otoreným srdcom a dobrorečme Mu za to, že “len jedno je potrebné” k spáse. To najdôležitjšie už Ježiš z lásky vykonal pre nás a pre všetých, ktorí na Neho s dôverou očakávajú a k Nemu vzhliadajú. Amen
Nedeľa Deviatnik – 08/ Prietrž 2017 – Ľubomír Batka st.
Slovak