Cestou – necestou (4)

                                           Ako som sa stretol s pánom Dágónom

Vidieť Afriku na vlastné oči sa mi prvý krát podarilo pri ceste do Tuniska. Od zájazdu do turistickej destinácie v tejto krajine som očakával nielen klasický pobyt pri mori, dobré kúpanie a slnenie na pobreží Stredozemného mora, ale aj niečo viac. Okrem horúceho slnka na pobreží, alebo na púšti, ktorá tvorí asi 60% územia čaká návštevníka možnosť navšíviť aj hlavné mesto Tuniska. Volá sa Tunis a jeho súčasťou je aj územie starovekého mestského štátu Kartágo.

O Kartágu som počul už na strednej škole v súvise s tromi púnskymi vojnami a veľkým vojvodcom Hanibalom. Ten v druhej vojne prešiel s armádou a bojovými slonmi dokonca Alpy a napadol Rím zo severu. Výrok posla: “Hanibal ante portas!” vošiel do dejín, hoci napokon svoj boj prehral. Dopomohol k tomu rímsky senátor Cato, ktorý každý svoj prejav začínal i končil výrokom. ”Kartágo treba zničiť, lebo je hrozbou pre Rím !”. Kto vie, čo by povedal o hrozbách, ktoré Európu sužujú dnes. Kartágo sa stalo dôležitou Rímskou provinciou. Dodnes je možné v Tunisku nájsť bohaté a zaujímavé rímske pamiatky i keď množstvo umeleckých a stavebných pamiatok zničili germnánski Vandali a po nich Arabi.

Mňa však návšteva Kartága lákala z iného dôvodu. Pri štúdiu teologie sa často spomínalo Kartágo ako významné cirkevné centrum v severnej  Afrike, kde pôsobili významní cirkevní otcovia. Medzi nimi najmä Tertulián, Cyprián a najmä Aurelius Augustín. V cirkvi dostali označenie svätý. V Kartágu sa konali aj viaceré dôležité celocirkevné synody, ktorých uzavretia proti manichejizmu a pelagianizmu platia aj pre nás evanjelikov dodnes. Túto cestu som preto sám pre seba pomenoval cestou po stopách A. Augustína. Dúfal som, že nejaké pamiatky aj z tohto obdobia predsa len uvidím na vlastné oči. Sv.Augustín vo svojich dielach zdôrazňoval prioritu Božej milosti v dejinách spásy a bol tak duchovným učiteľom nášho reformátora M.Luthera. Dúfal som, že k nejakej fome stretnutia s veľkým cirkevným otcom tu napriek časovému odstupu môže dôjsť.

 

V čase našej návštevy vládol v Tunisku v poradí druhý prezident. Mal rád svoj ľud, ale najmä všetok ľud miloval jeho. My, ľudia z bývaléo socialistického tábora sme to dokázali pochopiť. Predsa len nás udivovalo množstvo jeho všadeprítomných nadživotných, pekne retušovaných farebných fotografií a portrétov. Nemilovať ho – to sa jednoducho nedalo.

Do Tuniska sme prileteli neskoro večer. V autobuse nás čakal asi tridsaťročný sprievodca, ktorý nás prekvapil dobrou slovenčinou. Študoval totiž na vysokej škole v Košiciach. Neskôr sme sa zoznámli aj s jeho manželkou pochádzajúcu z Košíc, pracujúcou v rovnakej profesii. Bola jeho prvou a zatiaľ jedinou manželkou. Moslimova v Tunise môžu mať legálne manželky štyri. Aby tomu predišla, konvertovala na islam. Sprievodca na úvod povedal pár základných informácií o pobyte a o krajine. Tunisko je veľké asi ako bývalé Československo. Asi 60 % jeho povrchu pokrýva púšť. V tom čase malo okolo 11 miliónov obyvateľov a zažívalo populačnú explóziu, na rozdiel od nás a EU, kde vládla a vládne skôr populačná kríza. Pochopiteľne, oboje má svoje následky a dôsledky už dnes a bude ich mať aj o pár rokov a desaťročí neskôr.

Hneď po zmienke o tom, že Tunisko je moslimská krajina, začal podávať zasvätené a podrobné informácie o islame. Keď prítomní pochopili, že hovorí najmä o náboženstve a viere, prestali mať akýkoľvek záujem počúvať ho a tým menej klásť otázky, ku ktorým bodro vyzýval. Naši ľudia boli presvedčení, že keď sa dávno “vysporiadali” s kresťanstvom, nebudú nikdy potrebovať ani žiadne informácie o islame. Po niekoľkých ponukách z jeho strany som sa prihlásil, že si rád vypočujem aj ďalšie informácie. Dohodli sme si stretnutie v našom hoteli.

Moje očakávania v Kartágu sa splnili iba čiastočne. Prechádzajúc autobusom okolo jednej bohatej štvrte, ukázala mi sprievodkyňa honosné vily so záhradami plnými zelene a paliem, kde kedysi stáli staré kresťanské chrámy. Niet tam po nich ani stopy. Náladu mi zdvihla návšteva národného múzea Bárdá. Toho múzea, na schodoch ktorého v minulom roku islamskí radikáli zabili 25 turistov a návštevníkov. V múzeu boli pamiatky z čias pôvodného obyvateľstva, z čias starej i novšej rímskej doby, mnohé pekne zachované a zase iné, nesúce stopy počínania germánskych Vandalov (r.429), alebo neskorších Arabov (r.698). Zaujali ma najmä mozaiky z podláh domov a chrámov s kresťanskými motívmi. Tak predsa aspoň niečo srdcu blízke!

Práve vtedy prišlo k stretnutiu, ktoré som vôbec nečakal a ktoré mi, ako sa hovorí, vyrazilo dych. Bolo to stretnutie s kanaánskym pánom bohom Dágónom. Pán Dágón osobne! Toho som tu skutočne nečakal. Ak by som bol niekde v Palestíne, v Izraeli, alebo v Sýrii, nebolo by to až také prekvapujúce. Ale v Karágu? Kde sa tu vzal?

Tu musím trochu odbočiť, alebo sa vrátiť v čase do doby, keď bolo staroveké Kartágo založené. Podľa povestí, založila ho fénická kráľovská vdova Elissa (Dido) po tom, ako jej brat Pygmalion, bažiaci po moci, zabil jej manžela, fénického kráľa Sychea. Podarilo sa jej na lodi uniknúť aj s veľkým zlatým pokladom. Féničania boli známi moreplavci, obchodníci a bojovníci, ale aj vynálezcovia moderného písma i peňazí.

Dobre počtovať a obchodovať vedela aj Elissa. Keď dostala ponuku od numídskeho kráľa, že si môže na cípe územia vysunutého do mora kúpiť miesto, veľké ako jedna volská koža, privolila. Lenže ona kožu rozrezala na tenučké pásiky, pozväzovala a vyznačila tak veľký priestor, ktorý sa stal územím obávaného a bohatého Kartága.  Hradby Kartága tvorili 37 km. Nuž, ako hovoria naši bratia na Dolnej zemi, “takto sa sálaše kupujú”…

Z povedaného vyplýva, že pôvodnou vlasťou Feničanov bolo územie ovládané zväzkom piatich bohatých mestských štátov na dnešných palestínskych územiach pri Stredozemnom mori. Medzi nimi vynikali najmä Týrus a Sidon. (Mt 11, 20-22) Ich obyvatelia sú každému čitateľovi Biblie známi ako Filištínci, čo je len iný názov pre starých Feničanov. ( Porovnaj aj správu o žene Sýrofeničanke v Mk 7,24-30) Spolu so zlatom si Filištínci priniesli do novej vlasti aj svoje starobylé božstvá. Medzi nimi samozrejme nechýbal ani otec Baala a iných baalov a ištárt – Dágón. Spomínaný je v Písme na mohých miestach.

Filištínci boli silným ekonomickým, vojenským, no najmä duchovným nepriateľom starých Izraelcov po ich príchode do Kanaánu, do Hospodinom zasľúbenej zeme. Ich kulty a náboženstvo bolo lákadlom a zvodom pre Izrael najmä pre väčšiu vojenskú silu a bohatstvo Filištíncov. Preto proti nim bojoval už Samuel, keď ukoristili “truhlu Božiu a vniesli ju do domu Dágónovho a postavili ju vedľa Dágóna. (1 S 5, 2) V boji pokračovali izraelskí sudcovia. Medzi nimi Gideon a najmä Samson. Dosiahli síce aj pekné úspechy a baálov a ich vyznavačov porážali. Ale aj sami klesali. Samsom doplatil na obdiv k pekným Filištínkam dokonca tri krát. Láska k Dalile ho stála nielen “skalp”, ale napokon aj život. Bolo to vo chvíli, keď filištínske kniežatá obetovali práve Dágónovi . (Bližšie o tom čítaj v knihe Sudcov kap.15 a 16)

Najväčší nepriateľ Židov ich utláčal aj za vlády prvého izraelského kráľa Saula. ( 1 S 1, 52)  Proti obrovitému Filištíncovi Goliášovi z Gatu, ktorý tupil Izrael sa nedokázal postaviť ani Saul. Odvahu našiel iba mladučký pastier a spevák Dávid. Nepotreboval ani zbrane, ale Goliáša skolil jednou ranou z praku. (1 S 17) Dávid neskôr ako kráľ mal ešte veľa príležitostí dokázať svoju odvahu. Filištínci, ako pripomína aj biblický text, mali vynikajúce a na tú dobu moderné zbrane. Poznali písmo i výrobu železa. O tom môžeme čítať v Biblii svedectvo v 1 S 13, 19-22. Šalamún okrem boja siahol aj k diplomatickým krokom, ako ich poznáme u nás v počínaní najmä Habsburgovcov. Koho nedokázali poraziť, s tým sa spojili. Najčastejšie sobášmi.

Podobne urobil aj Šalamún, ale prinieslo to Izraelu len úpadok. Dokonca postavil oltár Aštarte a Molochovi. (1 Kr 11,5 -7) Vrcholom úpadku bola vláda kráľa Achába, ktorý si vzal za manželku fanatickú pohanku, sidónsku princeznú Ízebel. ( 1 Kr 16, 29-31)  V najväčšom ohrození viery musel zasiahnúť prorok Eliáš. Na vrchu Karmel nielen zostudil filištínskeho pána a boha Baala, ale aj pobil veľa jeho kňazov. Posledné útočište mu však musel poskytnúť sám Hospodin, ktorý ho prijal do neba. Filištíncov porazili a ich chrámy a modly zničili až hrdinskí bratia Makabejci.

Lenže v Kartágu Dágón ovládal mysle ľudí naďalej. Tak ako Molochovi dokonca aj Izrael prinášal obete detí, tak nimi nepohrdol ani Dágón. V Kartágu archelógovia našli nielen Dágónovu sochu, ale aj cintorín, kde na ploche asi jeden hektár bolo nájdených okolo 4000 detských kultickýh obetí, najmä z rodín bohatých patricijov. Boli presvedčení, že nimi si zasluhujú a udržia svoje bohatstvo. Pritom tento pán bol naozaj iba vyrezávaný drevený špalok, vysoký okolo 100 – 120 centimetrov. Bol síce pomaľovný farbami, ale nič viac, iba obyčajný drevený kôl.

Stojac zoči-voči pánovi bohovi Dágónovi som si uvedomoval dve veci. Prvou je skutočnosť, že príchod kresťanstva a evanjelia znamenal veľký dar slobody pre všetkých ľudí, ktorí Krista Pána prijali. Táto “výmena panstva” mala vždy, a má aj dnes, svoj veľký dopad na život človeka. Druhá vec je smutnejšia. Vidiac sochu Dágóna, boha, ktorý je dielom ľudských rúk, človek žasne, ako mu mohli múdri ľudia tak slepo slúžiť?

Lenže, komu a akému bohu slúžia mnohí naši súčasníci? Je to najmä boh menom “mamon”. Má mnohé podoby. Raz je to boh plechový, inokedy tehlový a nechýba ani zlatý. Presvedčenie mnohých dnešných múdrych je také pevné, že mu obetujú mnoho. Neraz aj svoje deti, ich životy i spásu svojej duše. Ono, tým Kartágincom sa zase až tak diviť nemusíme. Dar Krstu svätého, ktorý prví kresťania nazývali “výmena panstva”, funguje aj dnes, ale žiaľ, neraz už len v opačnom garde.

Ľubomír Batka st.

Komentovať