Vianoce podľa Hviezdoslava

Vianoce podľa Hviezdoslava

Kde a kedy môže nájsť duša človeka pokoj, odpočinok a nádej, ak nie na Vianoce, ak len nie “pri jasličkách Krista, Spasiteľa”  ? Lebo dnes, tak ako včera ,“hurt profánneho tresku” hrozí prehlušiť evanjelium i spev anjelov a namiesto pokoja prináša nepokoj a zmätok. To je odkaz zrelej lyriky nášho evanjelického básnika P.O. Hviezdoslava. Na úvod k básni “Na Vianoce”, dovoľujem si uviesť tri krátke poznámky.

  1. Autora básne netreba našej evanjelickej čitateľskej verejnosti osobitne predstavovať. Pripomeňme si o ňom slová z pera Štefana Krčméryho: ” Hviezdoslav prišiel ako umelecký génius väčší od všetkých predošlých, aby zachytil všetky vlákna slovenského umeleckého tvorenia, nadpriadol ich mocnou jemnou rukou a s novým osviežením farieb utkal ich v tkanice reprezentujúcom slovenský život, vyrážajúcom slovenskú dušu pre všetky časy”. 
  2. Osobne som cítil ľútosť, že sa nádherná Hviezdoslavova pieseň: Ó hviezdny večer ( Kancionál, Príd. č. 6) nedostala do nového Slovenského spevníka. Jeden z jeho tvorcov to odôvodnil náročnou výslovnosťou verša v poslednej strofe: ” zlkajme skruchou”. Vyriešili sme si to v našej rodine tak, že pri štedrovečernom stole vždy začíname domácu pobožnosť spevom práve tejto piesne. Má bohatý obsah, plnosť citov a príjemnú melódiu.
  3. P.O.Hviezdoslav napísal viacero vianočných básní. Tu uvedená je dnes možno menej známa, ale jej obsah je nadčasový. Je aktuálna aj po 100 rokoch. Básnik v nej dokazuje umelecké kvality “poétu sacer” spojené s poslaním evanjelického profétu v čase, keď  vianočnú zvesť prehušuje “hudba neznaboha” a stále silnejšie cítiť “smrad samochvály “ a “hlas reklamného bubna”. Preto aj on hľadá, modlí sa prosí: “Ó, dajte miesto ubolenej duši…kde Mária sa nad Dieťaťkom skláňa,… kde nová hviezda novej spásy svieti “. (Ľubomír Batka  st.)

P.O.Hviezdoslav: Na Vianoce

Ó, dajte miesto ubolenej duši,

kde odpočinie aspoň chvíľku malú!

Hurt ohlušil ju, profánneho tresku

lomozy skrúšili ju smrteľnými

biedami biednu! Dajte miesto duši

na tichej čistinke stred hustej hory,

na medzi, na úvrati rodnej nivy!

Bo hrozné zjavy vidím zôkol-vôkol:

Výšina tupo mračí sa a chmúri,

na miesto vďaky za pot, krv a spásu

len odkopnutie, hrdé nevidenie,

len hluché uši pre ston ľudí mrúcich!

Kto vzbudí ľútosť nadoblačných nebies,

kto vyprosí nám milosť Hospodina?

Už oltár spustnul, dvere chrámu z pántov

vyvalili sa: maľované okná

zber kameňami rozbila, i fučí

vetrisko nimi, zápar šľahá krutý

a zmýva farbu z tvárí svätých ikón!

Už neznie z veže zvona nápev milý,

lež poplašného rehu zavýjanie,

do nehož dúcha hudba neznaboha.

Snáď skromný útulok dá duši škola,

tá semenica blahej budúcnosti?

Had vliezol oknom, lavicou sa plazí

a zanecháva slinu brucha svojho,

jed žľazov svojich pre úbohé deti.

Tak domu tichý kút: snáď u prípecka,

snáď po komôrkach chlebom voňajúcich,

tam u postieľky nemluvniat, pri truhle

ružami, tulipánmi opestrenej,

v záhradke podobločnej, kde si deva

svoj rozmarín a majoránok pestí,

snáď nájdeš pokoj ubolená duša?

Nie! Pošpatil náš útulok bes hladný,

hukotom prázdnym spríkril milú izbu,

mier porušil, lež sily nepribudlo,

chvast vnikol do svätyne, natriasanie

pochabých ľachtikárov život ničí,

cit otravuje, radosť blenom mŕtvi

a už i nádej hluší, kvári, hyzdí.

Obrazotvornosť, tvoje milé háje

nech skryjú bôľnu dušu – nepripustí

ta špinu dňa, kal všednosti a zloby

ohrada silná, verná stráž a čistá

vybraných duchov, spočiň duša verná!

Ó, beda! Ta sa vietor tiská,

z nečistých mrakov zhubná hrdza padá,

i schnú a vädnú kvety fantázie,

krčia sa formy, hasnú svetlá ducha,

sytyrov opičiacich rehot škrečí!

Ó, čistinka, ó, medza, úvrať poľná,

ó, samota, skál opustený kútik,

vy vysočiny nemé, nemá hĺbka

jaskyne tajnej, ešte nenájdenej

všetečnou nohou cudzinského blázna,

ó, dajte miesto duši ubolenej,

nech zabudne sa v tichom zamieraní,

len sama sebe dosť, len sama sebou

nech žije, nyje, prostá hrozných bôľov.

I mizne pre ňu špata politiky:

posmešné tváre, rozškľabené oči,

lieň tupá výšky, háveď snemovníkov,

sprznenej múzy zohyzdené prse,

v chliev prevrátená svätyňa a v bordel

chlípnikov prevrátené siene domu.

Nepočuť škreku luzy zdivočenej,

lže satanickej zámoty a klamu

ohavné, drzé, podlé zápolenie.

Hurt pobláznenej ulice už mlčí,

trúb fanfarónskych nepočuješ jaku,

smrad samochvály nedotkne sa čuchu,

hlas reklamného bubna nehrmotí.

A ticho, ticho na výšine nemej

a ticho, ticho v zemskej hlbokosti,

nevinný vetrík šumí čistinkami,

motýlik pestrý na medzu si sadá;

pipíška zrnká na úvrati hľadá!

Či tak, ó, duša večná, nesmrteľná?

Tak nekáže Boh! Útek pred bolesťou

je duši hrozná, kliata samovražda.

Ty musíš žiť a vlívať, smútiť, tešiť,

ty musíš jasať, tešiť sa i plakať,

ty musíš hnať i trpieť, letieť, čakať,

ty musíš bolesť znášať, revniť, túžiť,

tak Bohu, rodu, ľudstvu verne slúžiť.

A miesto, ktoré dá ti milosť Božia,

byś spočinula, znovu pookriala,

síl nabrala a nádej novú našla,

je tamno v skomnej staji Betlehema,

je tamno na Golgote skrvavenej,

je tam na hore krásnej Olivetskej,

je tam u studne v zemi Kananajskej,

je tam na brehu jazera, pod krovom

tesára v zabudnutom Nazarete!

A inej rady nieto, inej spásy!

Už prišli časy príchodu, už broní

sa zora nová, krvavá a hrozná:

zvrat veľký zhrmí, až sa vnútornosti

zemegule vulkanicky pozatrasú,

ovoria hroby, skaly rozpukajú,

opona neba roztrhne a spraští

svod, nebeský nad celým človečenstvom.

Či snáď milosť ešte neumrela,

zbadaná strašným nevďakom a zlobou,

a pošle ešte na poslednú skúšku

svätého Jána, predzvestovateľa?

Či otvoria sa ústa profetove

a nájdu čujné uši mäkké srdcia,

zbor učeníkov verných, odhodlaných:

On rozpŕchne sa medzi ľudí dobrých

a zastaví ich pred otvorom bezdny,

kam nerozumní divoko sa rútia?

Či ešte skrsnú znaky varujúce

na planinách i na búrlivom mori,

na suchej zemi, na slnku i lune,

pred nimiž spamätá sa národ celý

a padne na kolená v pokajaní?

Ó, dajte miesto ubolenej duši,

kde odpočinie spoň chvíľku malú!

Hurt ohlušil ju profánneho tresku

lomozy skrúšili ju smrteľnými

biedami biednu. Dajte miesto duši

tam pri jasličkách Krista Spasiteľa,

kde Mária sa nad Dieťatkom skláňa,

kam prostý pastier dar a pieseň nesie,

kam múdri od východu prichádzajú,

kde nová hviezda novej spásy svieti.

Ó, dajte miesto ubolenej duši.

Komentovať