Evanjelici a tolerancia

Mýtus o „tolerantných“ evanjelikoch vznikol zrejme vďaka faktu, že evanjelickí farári sa na rozdiel od rímsko-katolíckych môžu ženiť a celibát je u nich možnosťou, nie povinnosťou. Aj to že u nás sa môže stať farárkou aj žena je vo všeobecnosti považované za toleranciu. Samozrejme, z pohľadu spoločnosti vyznávajúcej len konzum, kult telesnej krásy, úspech a popularitu, môžu tieto skutočnosti zavážiť. Avšak tolerancia v ponímaní kresťanského a súčasného sekulárneho človeka nie je jedným a tým istým postojom. Je predsa rozdiel tolerovať  iné kultúrne zvyky a iné tolerovať zlo (vraždy, zlodejstvá a pod.). Dnešná spoločnosť chápe toleranciu ako povinné rešpektovanie akejkoľvek inakosti, a nie len rešpektovanie, ale aj verejné zrieknutie sa prezentovania opačného postoja. V takomto ponímaní ak napríklad podmieňujete výber opatrovateľky pre svoje deti jej vierovyznaním, diskriminujete tým možných uchádzačov s iným svetonázorom a ste netolerantný. Spoločnosť Vás núti v záujme tolerancie zriecť sa verejnej deklarácie vlastných postojov. Oproti tomu v ponímaní kresťana iný názor rešpektujete, aj keď s ním nesúhlasíte. Preto môže žiť kresťan v tom istom meste spolu so židom či ateistom.

V USA sú evanjelici tradične konzervatívnejší oproti Európe. V Európe sa rozmáha duch „novej tolerancie“, ktorý núti za každú cenu rešpektovať akýkoľvek iný názor. Tak sa považuje vysväcovanie homosexuálnych manželstiev, či žehnanie a iná duchovná služba domácim zvieracím miláčikom v cirkvi za moderný a tolerantný krok vpred, hoci je v rozpore so samotnou Bibliou. Oproti tomu v USA sa za umiernenejších považujú katolíci, ktorí napr. uznávajú možnosť biologickej evolúcie.

Trvanie na biblickom učení však robí evanjelickú cirkev naopak konzervatívnejšou: ak je v Božích prikázaniach zákaz klaňania sa modlám, sochy, amulety, horoskopy či obrazy Vám nepomôžu; ak je napísané nepokradneš, nemôžete úmyselne neodvádzať dane; ak je napísané, že len vo viere v Ježiša Krista je spása, nemôžete hľadať ospravedlnenie v dobrých skutkoch, v kupovaní odpustkov, vo vyrezávaní drevených Betlehemov, v účasti na púťach a iných náboženských obradoch.

Svetský človek sa ale na to pozerá inak: kedysi boli farári len muži, dnes môžu byť (u evanjelikov) farárkami aj ženy. Keďže za určitých špecifických okolností je v evanjelickej cirkvi možný aj druhý sobáš po rozvode, bežne sa stretnete s (nepravdivým) názorom, že „evanjelici sa môžu rozvádzať“. Určité formy antikoncepcie sú u evanjelikov možné v rámci manželstva. Pravidlá pre zmiešané manželstvá nie sú u evanjelikov také prísne… Všetky tieto skutočnosti často vedú k mylnému záveru, že evanjelici sú vraj tolerantnejší. Na záver námet na diskusiu: ako svetskému človeku vysvetliť, že akceptácia homosexuálnych manželstiev nie je logicky ďalším modernizačným krokom v „tolerantnej“ cirkvi?