Kňazská ordinácia

     V rímskokatolíckej cirkvi táto sviatosť uvádza človeka do kňazského stavu, ktorý má už pri ňom trvalý charakter (character indelebilis). Dotyčný dostáva moc premieňať pri eucharistii elementy na telo a krv Kristovu, v omši prinášať obete za živých i mŕtvych (potestas ordinis) ale aj sudcovskú moc pri spovedi (potestas iurisdictionis). Toto učenie viedlo potom k vyvýšeniu kňazského stavu nad laikov.

     Podľa evanjelického chápania každý kresťan je vlastne kňazom v zmysle všeobecného kňazstva. Iba že niektorí dostávajú ordináciou poverenie konať duchovný úrad v cirkvi. Nejde teda o zvláštnu moc premieňať elementy pri Večeri Pánovej, ktorú iní nemajú. Ide o poverenie k funkcii duchovného úradu. Toto ordinačné poverenie je aj u evanjelikov trvalé, pokiaľ dotyčný je cirkvou ustanovený na túto službu na niektorom mieste. Preto sa ani v evanjelických cirkvách ordinácia neopakuje, aj keď medzičasom došlo k prerušeniu kňazského pôsobenia. Opakuje sa len ištalácia, uvedenie do pôsobenia v konkrétnom cirkevnom zbore.

     Pôvodne bolo v katolíckej cirkvi sedem svätení. Dnes sa už hovorí len o troch druhoch svätenia a síce na diakona, na kňaza a na biskupa (KKC, § 1538). Kňazom je pritom len biskup a kňaz (KKC, § 1554). Diakon nie je kňazom (nemá právo posväcovania pri eucharistii). Je určený len pre službu v cirkvi.

     Pre svätenie biskupa v katolíckej cirkvi sa dnes vyžaduje zvláštny výnos rímskeho biskupa, čo v minulosti nebolo. Teda pápež dosadzuje biskupov. V evanjelickej cirkvi je biskup vybraný do svojho úradu voľbou zo strany cirkvi. Nejde pritom o zvláštnu vysviacku (ordináciu) biskupa na rozdiel od kňazskej vysviacky, ako je tomu v katolíckej cirkvi. V evanjelickej cirkvi niet ordinácie biskupa, ide len o inštaláciu biskupa (viď Agenda).

     Kto chce konať kňazskú službu v katolíckej cirkvi, vyžaduje sa od neho, aby žil v celibáte. Celibát má pre cirkev výhody (najmä v dobách prenasledovania cirkvi), ale aj veľké nevýhody. Najmä v poslednej dobe (v dôsledku masovokomunikačnej revolúcie) vychádzajú na povrch rôzne nedôstojné morálne škandály. Povinný celibát pre všetkých kňazov ako sa teraz v katolíckej cirkvi uplatňuje, je neprirodzený a nehumánny. Cirkev by nemala mať na svojich kňazov neprirodzené a nehumánne požiadavky. Povinný kňazský celibát vedie iba k mnohým pokrytectvám. Samé Písmo celibát pre kňazov nenariaďuje. Aj apoštolovia boli ženatí (Mt 8,14; 1Kor 9,5). Prvých tisíc rokov existencie cirkvi sa kňazi ženili aj na západe. Povinný kňazský celibát vlastne zaviedol až pápež Gregor VII. (1073-1085) po rozdelení cirkvi na východnú a západnú. V pravoslávnej cirkvi sa kňaz môže oženiť (musí tak urobiť však len pred vysviackou a po ovdovení sa už ženiť nesmie). Len od pravoslávneho biskupa sa žiada, že musí byť mníchom a žiť v celibáte. Z evanjelického hľadiska obstojí iba dobrovoľný celibát kňaza, ktorý cirkev kňazovi nenariaďuje, ale rozhodne sa preň sám. Celibát je aj v katolíckej cirkvi len cirkevným nariadením a teda môže byť kedykoľvek ktorýmkoľvek pápežom alebo koncilom zrušený. Treba počítať s tým, že nedostatok kňazov vo svete (nie u nás) katolícku cirkev donúti ani nie tak v dlhej dobe povinný celibát zrušiť.

     Diakoni v katolíckej cirkvi môžu byť aj ženatí. Majú právo kázať, krstiť, pochovávať, rozdávať kňazom posvätené hostie, spravovať veci cirkvi, pracovať v sociálnej službe atď., ale nemajú právo konať omšu.

     V katolíckej a pravoslávnej cirkvi môžu byť kňazmi len muží. Zdôvodňuje sa to tým, že aj Kristus bol muž a za apoštolov si vybral len mužov. Naproti tomu protestantské cirkvi v poslednej dobe už poznajú aj ženských kňazov. Zdôvodňuje sa to rovnosťou muža a ženy, ktorú treba dôsledne uplatňovať aj v cirkvi. Protestantské cirkvi sa však musia ubrániť proti tomu, aby došlo k prehnanej feminizácii kňazského úradu, pretože tá by už bola škodlivá. Treba však oceniť zmysel žien najmä pre pastoračnú prácu.

     S úradom biskupov súvisí otázka apoštolskej sukcesie biskupov. Ide o nepretržitú reťaz biskupských svätení od doby apoštolskej. Apoštolskú sukcesiu biskupov majú nielen katolícki a pravoslávni biskupi, ale aj evanjelickí biskupi v niektorých krajinách (Škandinávia) a anglikánski biskupi. V dobe reformácie totiž v týchto krajinách katolícki biskupi sa stali evanjelickími a tak reťaz svätení zostala. Aj slovenskí evanjelickí biskupi majú apoštolskú sukcesiu biskupov. Prijali ju od švédskeho arcibiskupa Nathana Söderbloma r.1927, ktorý vysvätil v Modre biskupa Fajnora. Naša cirkev si však na apoštolskej sukcesii biskupov natoľko nezakladá. Je to nie "esse" v cirkvi (niečo čo bezpodmienečne musí byť), ale len "bene esse" cirkvi (niečo, čo je dobré, keď to je). Za dôležitejšie než zachovanie postupnosti biskupských svätení evanjelici pokladajú  Lutherovu požiadavku po sukcesii apoštolského učenia v cirkvi. Rozhodujúce je, či cirkev zachovala apoštolské učenie, tak ako ho máme zapísané v apoštolských listoch, alebo sa od neho azda v niečom odklonila.

     Konečne treba spomenúť, že od 2.vatikánskeho koncilu aj katolícka cirkev začala zdôrazňovať učenie o všeobecnom kňazstve, ktoré predtým v nej bolo v pozadí. Používa preň aj názov "krstné kňazstvo", pretože kňazom v zmysle všeobecného kňazstva sa kresťan stáva v krste svätom. Všeobecné kňazstvo je účasť kresťana na kňazstve Kristovom.