Diskusia o bohoslužbách




Diskusia o bohoslužbách

 

Každá diskusia o bohoslužbách je zároveň aj diskusiou minimálne o týchto troch veciach: o identite, o viere a o poslaní cirkvi.

 

O identite cirkvi

 

Diskusia o identite cirkvi je to v tom zmysle, že človek i spoločenstvo sa ľahšie identifikuje s určitými vonkajšími znakmi ako so znakmi vnútornými. Samozrejme, každý súdny človek súhlasí s tým, že vnútorná identita je dôležitejšia, hodnotnejšia, zrelšia atď ako len vonkajšia, ale v praxi to vyzerá inak.

Vonkajšie znaky sa ľahšie identifikujú aj pre tých, čo sú „vo vnútri“ ako aj pre tých, čo pozerajú „zvonku“. Preto zmena formy sa veľmi ľahko vníma ako zmena identity. Takéto zjednodušované odvodzovanie identity od vonkajšej formy, či dokonca jej stotožňovanie je znakom istej nezrelosti a v skutočnosti nedostatku vnútornej identity. To však nič nemení na fakte, že „sa to tak deje“, a preto v istých kruhoch sa akékoľvek narušenie vonkajšej formy vníma ako zásah a ohrozenie identity.

Keďže toto vnímanie je viac emocionálne ako racionálne, je ťažko prístupné racionálnym argumentom. Otázka identity totiž nezahŕňa len náš rozum, ale celú našu bytosť, okrem racia aj ostatné zložky nášho bytia.

Jedinou možnosťou asi zostáva posilňovanie vnútornej identity, nie popieraním vonkajšej. Ak bude prežívať človek svoju identitu nielen ako vonkajšiu, ale aj ako vnútornú, tak bude prístupnejší zmenám foriem, pretože sa nimi bude CÍTIŤ menej ohrozený.

 

O viere

 

Diskusia o viere cirkvi je to v tom zmysle, že viera spoločenstva na jednej strane vytvára bohoslužbu, formuje ju vtláča jej osobitnú pečať, pretože bohoslužba je aj formálnym konkrétnym vyjadrením viery; na druhej strane však aj bohoslužba vytvára a formuje vieru.

Ak je v cirkvi dôraz na utrpenie Krista, bohoslužba bude zdôrazňovať tento akcent. Ak cirkev viac zdôrazňuje „víťaziaceho Krista“, tak aj bohoslužba bude viac oslavná a „bojovná“. Ak cirkev zdôrazňuje úlohu Ducha Svätého v živote kresťana, tak bude viac piesní o Duchu Svätom. Ak sa bude cirkev viac angažovať v boji za riešenie sociálnych, ekologických a spoločenských problémov, tak táto angažovanosť sa bude prejavovať aj v modlitbách, piesňach a liturgii. Ak ide o cirkev, kde zohráva významnú úlohu cirkevná hierarchia, tak úloha farára bude posilnená. Ak ide o cirkev zdôrazňujúcu všeobecné kňazstvo všetkých veriacich, tak ich zapojenie do bohoslužieb bude väčšie.

V tejto súvislosti je zaujímavé všimnúť si aj spevník danej cirkvi. Často podľa obsahu – delenia piesní – zistíme, hlavné dôrazy cirkvi v rovine praktizovania viery, a tiež vidíme, čo daná cirkev opomína.

Je pozoruhodné si všimnúť, že liturgia zachováva isté prvky viery, ktoré odolali aj vplyvom racionalizmu či liberalizmu. Stále v Kréde odriekame „stvorenie“ a nie evolúciu, stále vyznávame „narodenie z panny“, hovoríme o „pekle“ a „vzkriesení“, „poslednom súde“ atď. Je síce otázkou, nakoľko týmto výrokom viery ešte rozumieme a nakoľko sa s nimi tí, ktorí ich odriekajú aj skutočne stotožňujú, ale sú tu, a pri keď začneme brať svoju vieru vážne, musíme sa s nimi vysporiadať. Pozitívny prvok liturgie je v tom, že dáva isté mantinely a upozorňuje nás na to, čo verili naši otcovia. Pripomína nám, že naša viera „nespadla z neba“, ale na niečo nadväzuje.

Preto zmena obsahu v liturgii – napr. vylúčením Modlitby Pánovej alebo Kréda ako povinných prvkov bohoslužieb môže časom viesť k odklonu od kresťanskej ortodoxie. Naopak, prítomnosť týchto tradičných prvkov nám pripomína hľadať istú vyváženosť medzi rôznymi extrémami a módnymi trendmi, či osobnými preferenciami, ktoré môžu vplývať na stvárnenie bohoslužieb.

 

O poslaní cirkvi

 

Diskusia o poslaní cirkvi je to v tom zmysle, že v tom, ako sa v cirkvi pristupuje k diskusii o bohoslužbách odráža vnímanie cirkvi o svojom vlastnom poslaní, úlohe, cieľoch a dôvodoch, prečo tu cirkev je. Ak cirkev vníma seba samú primárne ako dediča minulosti, tak bude mať tendenciu čo najvernejšie zachovať a odovzdať aj ďalšej generácii toto dedičstvo v nezmenenej forme. Ak cirkev vníma seba samú primárne ako nástroj evanjelizácie sveta, tak bude aj vo výraze bohoslužieb reflektovať snahu o oslovenie evanjeliom „všetkých ľudí“. Bude mať tendenciu otvoriť sa pluralite bohoslužieb v závislosti do toho, akej cieľovej skupine majú bohoslužby slúžiť.

Ak cirkev vníma seba ako takú, ktorá sprostredkúva „tajomstvá Božie“ človeku, tak bude mať väčší priestor na bohoslužbách mystika, obrazy, symboly, sviatosti a pod. Ak cirkev vníma seba samú primárne ako poslanú „zvestovať“, tak bude dôraz na „Slovo“, hovorené, vysvetľované a pod. A väčší dôraz bude na rozumové pochopenie a uchopenie Slova. Ak cirkev vníma seba samú primárne ako vyslanú slúžiť tomuto svetu, tak na bohoslužbách bude mať väčší priestor služba, napr. Modlitbami za rôzne potreby, ohlasovaním akcií, zbierok, služba vkladaním rúk a pod. …

 

 

Komentovať