Quasimodogeniti

                                                                  Quasimodogeniti

 

1 Pt 1, 3 – 9: “Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej:(4) k neporušiteľnému, nepoškvrnenému  a nevädnúcemu dedičstvu, odloženému v nebesiach vám,(5) ktorých moc Božia zachováva vierou na spasenie, pripravené zjaviť sa v poslednom čase. (6) Veseľte sa z toho, hoci sa teraz ešte, keď treba, na krátky čas aj rmútite pre rozličné pokúšania, (7) aby vaša skusovaná viera, omnoho drahšia ako hynúce, ale ohňom sprobované zlato, bola vám na chválu, slávu a česť pri zjavení Ježiša Krista. (8) Nevideli ste Ho, a milujete Ho, ani teraz Ho nevidíte, a veríte v Neho a radujete sa nevýslovnou radosťou plnou slávy, (9) dosahujúc cieľ svojej viery, spasenie duší“. Amen
____________________________________________________________

                                                     Bohumilí kresťania, bratia  a sestry v PJK!

       Nedele po Veľkej noci majú svoje  zvláštne a výstižné  pomenovania.

Vyjadrujú sa nimi rôzne dôsledky Kristovho  zmŕtvychvstania.  Dnešná prvá nedeľa má tajomný názov:“ Quasimodogeniti“, ktorý v našej reči znamená: ako teraz narodené nemluvniatka, alebo: ako novonarodeniatka.

Možno vám to pripomína meno jednej z postáv románu Viktora Huga: Chrám matky Božej v Paríži. V ňom skutočne zvonár tohto chrámu  bol nositeľom takéhoto mena (Quasimodo), vzhľadom k tomu, že bol ako malé dieťa nájdený práve v jednu takúto nedeľu, prvú po Veľkej Noci. 

Smrť Pána Ježiša, Jeho obeť za  hriešnikov a Jeho zmŕtvychvstanie pre naše ospravedlenenie pred Pánom Bohom, prijímame osobne, vo sviatosti Krstu svätého. Vtedy sa stávame ( je jedno, či je pokrstený dieťaťom, alebo je dospelý) Božími deťmi  a vykúpencami Kristovými. V prvotnej kresťanskej Cirkvi bola prvá nedeľa po Veľkej Noci   pravideľne krstnou nedeľou, keď katechuméni prijímali dar Krstu a s ním všetko to, čo Kristus Pán pre nás svojím umučením, smrťou a vzkriesením získal. Apoštol Pavel vyjadril túto skutočnosť v liste Rímskym známymi slovami: „Či neviete, že ktoríkoľvek boli sme pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? Spolu s Ním sme teda skrze krst pohrobení v smrť, aby tak, ako Kristus vzkriesený bol slávnou mocou Otcovou, aj my sme chodili v novote života“.(R 6, 3-4).

 

      Dar nového života sme teda získali v prijatí Krstu aj my. Preto ho voláme aj duchovným znovuzrodením. Uvedomujeme si, že tak, ako sme  si sami nedali náš život telesný, prirodzený, tak sme si sami nedali ani život nový, život Božích detí. Život, ktorým sme sa narodili nie k večnej smrti, ale k večnému životu. Pretože telesným narodením z krvi sa rodíme len k smrti, ktorej sme podrobení a ktorá nás má vo svoje moci, ale duchovným znovuzrodením, novým narodením skrze Boží dar milosti sa rodíme pre večný život.

     Tak, ako vzkriesenie Ježiša Krista sa neudialo náhodne, ani zásahom nejakej neznámej moci a  mocnosti, ale  mocou a milosťou Boha Otca ,,skrze Ducha Svätého“, tak je to aj pri prijatí Jeho daru života. V Krste sme boli  pripojení k Jeho telu, spojení s Ním, ako prvotinou vzkriesených. Je to vždy dôsledok nie nášho konania, ale konania Božieho. My síce povieme: „môj krst“, „náš krst“,  „ som pokrstený“, ale krstiacim je vždy sám Boh a to celá Trojica svätá: Otec, Syn a Duch Svätý. Darom Božej milosti  si môžeme splniť ten najväčší a najvyšší cieľ nášho života. Apoštol Peter ho nazval „spasenie duše (í)“. Záchranu duše pre večný život s Pánom Ježišom Kristom, videnie Boha tvárou v tvár. Takýto cieľ, takéto nasmerovanie  a vyvrcholenie  nášho života by nebolo možné bez  Božieho milosrdenstva a Kristovho  vzkriesenia, ktoré nám vydobil a ktoré nám  daroval, ako naše osobné víťaztvo.

       Apoštol Peter vo vedomí tejto Božej milosti a nečakaného daru, ktorý aj  on osobne prijal, nemôže inak, ako o ňom svedčiť aj iným ľuďom.  Hovorí o ňom tým najslávnostnejším spôsobom, ako to zaznelo v úvode jeho listu: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás zo svojho veľkého milosrdenstva znovuzrodil pre živú nádej!“  Kto si je vedomý veľkosti prijatého daru, ktorým je začiatok večného života, ktorý začína už tu v časnosti a nikdy nekončí, ale je „nevädnúcim dedičstvom v nebi“, iste nemôže inak svedčiť, hovoriť a volať s neskrývaným vzrušením  a radosťou:“ Požehnaný Boh“!…

     Aj my sme sa stali  obdarení nádejou večnosti, skrze víťaztvo PJK nad smrťou, hriechom a diablom.  Prijatím Ježišovej smrti a vzkriesenia sme Bohom Otcom znovuzrodení. Narodení ku prijatiu dedičstva, ktoré je  nám odložené v nebesiach. Duch Svätý nám toto Božie milosrdenstvo, zásluhy PJ privlastňuje tým , že nás  obdarováva pravou vierou, a túto vieru vždy aj zachováva na spasenie.

     Dôsledok tohto daru spasenia a vykúpenia je radosť, ktorá nás  má sprevádzať po celý život. V každej situácii tohto časného putovania. Táto viera  a dôvera v  Božie milosrdestvo  je často terčom útokov sveta, nášho tela i pokušiteľa. Svet  nechce nič vedieť ani o PB, ako darcovi milosti a Tvorcovi života, či už toho prvého, pri stvorení na počiatku vekov, alebo toho nového, vo fakte Kristovho vzkriesenia. Svet nechce nič vedieť ani o existencii duše u človeka  a o pôsobení Ducha Svätého v našej duši a duchu. Keďže svet nemôže Pána Boha ovládať a využívať podľa svojho, manipulovať  s Bohom podľa svojich želaní, tí čo sú zo sveta hovoria, že Boh je pre nich nezaujímavý….Rozumejú a chcú iba to, čo sa dá predať, alebo kúpiť, zmerať a odvážiť a pokiaľ možno aj „držať v hrsti“, čiže ovládať.

      Naše telo a naša prirodzenosť tiež inklinuje k podobným postojom. Klasicky to vyslovil ap.Tomáš vo svoje žiadosti:“ Dokiaľ neuvidím stopy klincov…dokiaľ sa nedotknem rán, vôbec neuverím“. Nie že by ľudia nechceli mať plný  a večný život, ale mnohí si myslia a sú presvedčení, že  

pre to musia sami niečo dôležité a rozhodjúce urobiť! Chcú budovať na svojom konaní  a nie  konaní Kristovom. Na svojej moci a nie moci  Božej, na svojom rozume a schopnostiach, nie na dare z neba. Ak je naša viera podrobená skúškam, či už v podobe  toho, že všetko dobre a jasne nevidíme, že všetkému v otázkach života a smrti nerozumieme, alebo ide o skúšku viery v podobe  prítomnosti niečoho, čo náš terajší život  ohrozuje, ťaží a niekedy nás aj zarmucuje, sme náchylní vzdať sa daru viery. Pritom iba viera vyskúšaná, ktorá  sa snaží a možno niekedy aj trápi s hľadaním odpovede na osobné utrpenie, alebo s hľadaním  odpovede  na skutočnosť  smrti, našej osobnej, či smrti našich blížnych, je vierou zrelou. Viera, ktorá sa Ježiša drží nie iba konjukturálne – ale vždy , teda v dobrom  i v zlom, je vierou, ktorá je „darom zhora“ a tak spasieľnou vierou.

 

        Samozrejme, kresťan  musí počítať aj s podvodmi diabla, ktorý je otcom lži. Škodí tým, že požíva ako pracovnú medódu lož a polopravdy, aby nás dezorientoval a pomýlil. Príklad: Včera zahynul pri leteckom nešťastí poľský prezident  Lech Katzynski s manželkou a s nimi mnoho významných osobností poľského národa. Svet sa tak dozvedá nielen o veľkej tragédii v podobe tejto katastrofy, ale aj o omnoho väčšej katastrofe poľského národa, z ktorej sa musel spamätať v dobe druhej svetovej vojny. Ako je známe, 1.septembra 1939  sa začala 2. svetová vojna útokom hitlerovského Nemecka na Poľsko, ale krátko na to, 17.septembra, podľa tajnej dohody medzi Stalinom a Hitlerom Poľsko napadol Stalinov Sovietsky zväz. Zajatých poľských dôstojníkov a významných civilistv o rok na to, teda pred 70 rokmi postrieľali  v Katyňskom lese. Sovietsky masaker vyše 22 tisíc poľských vojakov a dôstojníkov si chcelo Poľsko konečne uctiť na najvyššej úrovni… Možno až toto nešťastie otvorí mnohým ľuďom oči o pôvodcoch sejby smrti z dvoch strán a následnej demagógii, ktorú sme  museli znášať pod  jarmom novej povojnovej  komunistickej diktatúry. 

   

     O pravej slobode Ježiš Kristus hovorí: „Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní!“ Viac, ako akýmkoľvek zemským „osloboditeľom, ľudským záchrancom a budovateľom svetlejších zajtrajškov“, viac ako mnohým pseudohodnotám dnešnej kultúry smrti,  sa môžeme a máme orienovať na dar Boží v PJK! Viera, ktorá je dôverou v Boží dobrý cieľ s nami, je viac ako zlato tohoto sveta, alebo akékoľvek iné hodnoty, pre ktoré sa mnohí vzdali a vzdávajú viery v evanjelium Ježiša Krista. Často pre falošné ilúzie sa aj dnes vzdávajú nasledovania Jeho šľapají,  hľadania kráľovstva Božieho a jeho spravodlivosti. Povedané slovami Petrovými, vzdávajú sa:  neporušiteľného, nepoškvrneného a nevädnúceho dedičstva.

 

Dnes ešte Ježiša ako Pána telesným zrakom nevidíme. Uvidíme Ho  tvárou v tvár pri zjavení Jeho slávy, pri Jeho druhom príchode. Aby sa tak stalo, museli sme sa najskôr pre nebo narodiť. Zostaňme preto deťmi neba! Amen. 

 

                                                1.nedeľa po Veľkej Noci – Sobotište 11.4.2O10-  Ľ.Batka st.


Komentovať