Bezpečnostný systém, čo vymyslel Boh

Letecká tragédia vo francúzskych Alpách nám poodhaľuje v akej dobe žijeme a aj to ako veľmi potrebujeme Boha a jeden druhého:

Bezpečnostné opatrenia, ktoré mali zabezpečiť aby sa už teroristický útok neopakoval, teda pancierové dvere, aby sa v dopravnom lietadle nebolo možné zvonku dostať do kokpitu, boli zneužité. Človek dokáže zneužiť každý systém, akokoľvek dômyselný. Najprv bol vymyslený na ochranu, obranu, ale je možné ho zneužiť, aby sa v nestráženej chvíli pilot zamkol v kokpite a tým ohrozil a aj zničil 150 životov. Čo teraz? Šéf Lufthansy, sám pilot, povedal: “Systém ktorý by nás ochránil od podobného konania sa nedá vymyslieť”. Súhlasím, jedine že by ho už vymyslel Boh.

Príbeh kopilota, ktorý sa tu črtá, nám hovorí že úspešná profesionálna kariéra, telesný fitness, dokonca ani liečba psychiatrická, ešte neznamená že človek koná eticky, alebo nie je schopný zverstva a masovej vraždy. Depresia môže viesť k stavom zúfalstva, ale to že človek stratí ohľad na životy ostatných je prejavom izolácie, necitlivosti, resp chorej spoločnosti ak nie priamo diabolstva.

Ako je možné že kariéra a hrozba jej straty straty prestíže majú vačšiu hodnotu ako životy 150 ľudí?

Ako je možné že spoločnosť, susedia, firma ani najbližší kolegovia alebo lekár nezbadajú takéto vražedné tendencie človeka? Nie je tá doba v ktorej žijeme, práve týmto symptomatická: človek je super zosieťovaný, má naoko kontakt s celým svetom a priateľov na facebooku, ale v duši má chorobu, prázdno a je na to sám. Nie sme stvorení na to aby sme boli v spoločenstve – s Bohom ale aj medzi sebou?

Iné otázky, ktoré sa vynárajú: Čím si to zaslúžilo tých kopa tíneďžerov alebo tie deti? Ježiš na podobnú otázku, keď na nejakých spadla veža hovorí: ” Alebo si myslíte, že tí osemnásti, na ktorých padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní Jeruzalemčania? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete takisto. (Luk 13,4-5).

Keď dakam letíme tak nás viac trápi, či náhodou dostaneme upgrade, alebo aký je sendvič a koľko bude miesta na nohy, ale nezaujímame sa o to či nie je šofér šialenec resp. nepotrebuje profesionálnu pomoc?

Dôvera je stavebnou látkou našej spoločnosti. Cítime, že je to hrozba celej našej civilizácii, keď nebudeme môcť dôverovať pilotom, šoférom, rušňovodičom, kuchárkam, holičom s britvou v ruke, kolegom, učiteľom, policajtom a vládcom a v podstate všetkým, ktorým každodenne zverujeme náš život alebo život našich detí?

Ukazuje sa, že aj dobrí susedia, manželia, deti a iní spolu-ľudia sú darom od Boha, a máme sa aj o nich (nie do nich) starať a im za nich ďakovať. Ale dôverovať za nich môžeme, len keď budeme v nich hľadať človeka, pomáhať im byť ľudmi a potierať satanské tendencie. V nich aj v nás. Evanjelici tomu hovoria odborne – konať z hriechov každodenne pokánie.

Jeden z otcov z Ameriky, ktorý v tom lietadle stratil syna sa vyjadril: “Necítim hnev ani nenávisť, sústreďujem sa na tie pekné a šťastné momenty ktoré sme zažili v kruhu rodiny a s vnúčatami. Lebo ako nás učí Biblia, veríme že sa so synom stretneme v nebi pred Bohom a to nám dáva nádej do budúcna”.

Čo robiť, Majstre? Čo je ten systém ktorý nás ochráni od podobných zverských činov?

Evanjelici majú odpoveď a je napísaná celkom blízko našich sŕdc: Viera v Boha a láska k blížnemu. Je napísaná v Malom katechizme a to Otčenáši, modlitbe ktorú nám dal Pán Ježiš:

  • Vyznávať sa z našich vlastných hriechov “Odpusť nám viny naše!”
  • Modliť sa spolu s tým spomínaným otcom “Odpúšťať vinníkom našim”
  • Prosiť Boha aby nás zbavil všetkého zlého ale aj Zlého, podobných udalostí a konania (“Ale zbav nás zlého”)

Stojí za to ho vedieť aj naspamäť, mohlo by sa to dakedy zísť.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentovať