Hymna lásky

1 K 13,1-13:

       Keďže sa začali  zimné olympijské hry vo Vancouveri, mnoho ľudí bude s napätím očakávať na rôzne zápolenia a ich výsledky. Víťazov budú  dekorovať medailami a na ich počesť, i na počesť ich krajiny zazneje aj národná hymna. Hymna je prvá pieseň každej krajiny, je jej symbolom a znakom.

     O  prvých generáciach kresťanov sa pohania vyjadrovali bez rešpektu a akejkoľvek úcty. Okrem iných výhrad a rôznych ohováraní hovorili, že „spievajú hymny na počesť skéhosi mŕtveho Chresta“ . V tomto bode sme sa  dodnes nezmenili. Každé naše SLB sú znova a znova oslavou „Víťaza“ nad všetkými zlými mocnosťami, Pána Ježiša Krista. Pravda nie mŕtveho, ale vzkrieseného Krista.

Naše hymny a volanie na slávu patrí Ježišovi Kriarovi i celej Svätej Trojici, Trojjedinému Pánu Bohu. Takou hymnou je aj jedna z najznámejších v Novej Zmluve, nazývaná Hymna lásky. Mnohí kresťania, ktorí poznajú Hymnu lásky z pera apoštola Pavla si myslia, že  je len oslavou lásky ľudskej. Lásky človeka. Láska prirodzeného človeka je však vždy iba milovaním seba. Je sebaláskou, čiže sebectvom. Toto nemá nijakú cenu v očiach Božích a nemá mať nijakú cenu ani v našich očiach. Tým viac ale máme túžiť po najväčšom dare Ducha Svätého, ktorým je dar lásky Božej. Keď ap.Pavel napísal, že ukáže kresťanom v Korinte „cestu ešte k vyšším darom“, aké spomenul v prechádzajúcej kapitole, mal na mysli práve ten najvyšší dar Duch Božieho, ktorým je dávajúca a svätá Božia láska. Preto jeho slová, ktoré sú pokusom vystihnúť nevystihnuteľné, hovoria  na prvom mieste o láske Božej. Plnosť lásky panuje najprv medzi osobami Svätej Trojice, ktoré sú práve pre túto dokonalosť  a silu lásky jednou Božou bytosťou. „Boh je láska “, píše aj ap. Ján .(1 J 4,8) Je to práve láska, ktorá spája Otca, Syna a Ducha Svátého v pravú a dokonalú jednotu.

 Na budúcu nedeľu, v 1.pôstnu, budem počuť z evanjelia o snahe pokušiteľa rozbiť túto jednotu medzi Synom a Otcom. Ježiš by v takom  prípade opakoval hriech prvého Adama a privodil si duchovnú smrť. Pre nás by nemohol vykonať dielo spasenia. To sa nepodarilo preto, lebo Ježišova láska k nám, hriešnikom bola vpravde:  „trpezlivá, dobrotivá“, bez „závisti“, bez „vypínania a nadýmania sa“,  – neniesla znaky „neslušnosti, nebola sebecká“. „Nerozčuľoval sa“ –  keď On Pán musel vziať na seba podobu služobníka. Pána Ježiša  spoznávame ako takého, ktorý sa nikdy „neradoval z neprávosti, ale tešil sa s pravdou“. „Všetko znášal“ a veril vo všetkom Otcovi, čo bolo nutné k našej spáse. Vo chvíli najťažšej, cítiac opustensť všetkými i Otcom- „všetkého sa nádejal“!  A „všetko (kríž i hrôzu smrti) pretrpel“! Jeho božská podstata a láska prenikala aj jeho podstatu ľudskú, tak že „nikdy hriechu neučinil a lsti nebolo v Jeho ústach“.

Apoštol Pavel pripomína niekoľko dôkazov, ktoré naznačujú, že ospevuje na prvom mieste lásku Boha Otca, Syna a Ducha Svätého.  Pripomína predovšetkým, že „láska nikdy nikdy neprestane“! Ak by išlo v jeho slovách o lásku pochádzajúcu z človeka, lásku ľudskú, tak by bolo jasné, že by tieto slová nemohol zodpovedne vysloviť. Nielen dnes, ale ani v jeho dobách nemala ľudská láska atribút večnosti.  Nič, čo je z človeka samého nie je, a ani nemôže by samo o sebe večné . Večný je len Boh. A potom to, čo  On tvorí, alebo premieňa svojou mocou a  darom Ducha svätého.

       Vo svoje óde na Božiu lásku použil Pavel viaceré obrazy. Všetky sú nádhernými slovnými vyjadreniami o hodnote Božej lásky. Napriek tomu sú sami o sebe iba nedokononalými, „hmlistými obrazmi“.  Čokoľvek povieme o Pánu  Bohu, je to vždy videnie „ akoby v zrkadle“. Až po Kristovom druhom príchode budeme naozaj môcť vidieť  a poznať Pána „tvárou v tvár“. Až v kráľovstve Božom a Kristovom budeme mať mať plnú účasť na dokonalej a svätej Božej láske.  „ Doteraz  poznám čiastočne“. Doteraz iba čiastočne vidíme moc a prejavy tejto Božej lásky. Doteraz žijeme „vierou a nádejou“ . Otázkou však je: žijeme aj láskou?

    Možno by sa teraz niekomu zdalo nevhodné hovoriť o našej láske ľudskej. Či a nakoľko ňou žijeme v tom zmysle, že ona má znaky a prejavy, ktoré vidíme a poznáme pri láske Božej. Aj v tejto veci však ide o dar a závdavok Ducha Svätého, ktorý je nám daný od Nebeského Otca a Pána Ježiša.Tak, ako sme prijali v Krste svätom do srdca semienko viery, ktoré žije, klíči a rastie, tak máme od chvíle Krstu svätého aj závdavok lásky z daru toho istého Ducha. On nás z moci smrti a neschopnosti milovať Boha i blížnych vyslobodil a  stále Slovom posväcuje. Pretvára našu sebalásku, hriech a egoizmus na skutočnú dávajúcu a slúžiacu lásku.

       Ľudia sa sa radi pochvália, ak môžu. Niekto tým, koľkými jazykmi hovorí, iný ako sa vie modliť „anjelskými jazymi“, iný svojou zbožnosťou. Múdrosť aj zbožosť, schopnosť vyučovať i  napomínať, alebo mať  akékoľvek iné „poznanie“,  napr. poznanie vedeckého chrakteru, to všetko je  nepochybne darom pre človeka. Ale zmysel nadobudnú tieto dary iba vtedy, ak nimi človek slúži iným a nie iba sebe.  „Nebuďte múdri len pre seba“- hovorí apoštol Pavel na inom mieste. Hovorí tak práve preto, že Ježiš  nebol múdry len pre seba. Nežil len pre  seba, netrpel, nezomrel a nevstal z mŕtvych len pre seba, ale aj pre nás! Preto každý, kto Ježiša Krista ako Pána nasleduje, má  sa snažiť o verné nasledovanie svojho Pána, o „kráčanie v jeho šľapajach“.

„Kristus , príklad pokory“...znejú v tomto predpôstnom čase  slová známej piesne. Pripomínajú nám čím smieme a môžeme byť z Božej milosti! Totiž šíriteľmi nie svojej, ale Kristovej lásky! Vtedy, ak z  Krista prijímame silu, energiu a inšpiráciu. Aj viera, ako náboženské poznanie, ako každé iné poznanie samo o sebe nemusí nič znamenať, ak nie je  dôverou, že On nám môže dať do sŕdc oheň Jeho lásky. To isté platí aj o obetavosti, alebo o dobročinnosti, až po Pavlovo: “keby som rozdal všetok svoj majetok a telo si dal spáliť, nič nie som“. Platí to aj o našej obetavosti, o ktorej sme  hovorili na nedávnom konvente. Ani veľký dar, ani obeť života,  (napríklad za vlasť, za bratov),  bez lásky Kristovej nám „nič nepomôže“. Platí to vtedy,  ak by išlo človeku len o to, že  si chce „urobiť meno“ a chce si tak zaistiť obdiv, úctu a uznanie u ľudí (až po oslavu svojho mena). Preto PJK na inom mieste hovorí:“ Tak svieť vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca,ktorý je v nebesiach“! Nestačí povedať-„ja svietim,  ja žijem ako  slušný človek“. Ak naše „svetlo života“ neslúži  na oslavu a zvelebenie Otca nebeského, ale iba na vyvýšenie seba – nič nám to nepomôže.

   Skutky človeka, môžu byť niekedy veľké, alebo dokonca hrdinské, ale ak nie sú odpoveďou  na lásku Boha Otca, Syna a Ducha Svätého,  vzhľadom na  spásu, večný život  a účasť v Kráľovstve Kristovom a Božom –  „nič nepomôžu“.

Milí bratia a sestry!

   Sme tu ako  spoločenstvo veriacich a spievame aj dnes piesne a hymny. Nie sú oslavou našich výkonov, našich mien, našich  obetí, ale oslavou Toho, v ktorého „silovom poli lásky“ chceme a môžeme zostať. Z ktorého lásky môžeme nabrať „vody živej“, aby ožili naše vlastné osobné vzťahy: v manželstvách, v rodinách, v spoločnosti i v cirkvi. Aby  sme napokon v silovom poli Trojjediného Pána Boha zostali večne. Lebo Jeho láska nikdy neprestane. Amen.

    Kázeň: Nedeľa predpôstna 2010  –  Sobotište a Rovensko   Ľ .Batka st.