Cirkev – invalid ?
Ef 4, 11- 16:
“A On ustanovil jedných za apoštolov, iných za prorokov, zase iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, (12) aby pripravovali svätých na dielo služby, budovať telo Kristovo, (13) až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho, v muža dospelého, k miere veku plnosti Kristovej; (14) aby sme neboli viac nedospelými, ktorými každý vietor učenia sem a tam hádže a zmieta podľa ľudskej úskočnosti a chytráctva, aby úkladmi boli uvedení do bludu; (15) ale aby sme verní pravde, v láske rástli v každom ohľade v Toho, ktorý je Hlava, v Krista. (16) On spája a zväzuje celé telo všetkýi spojivami spoločnej služby a podľa miery činnosti každého úda dáva telu rásť, aby sa budovalo v láske.” Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry v Pánovi!
Nedávno, ma zastavil mladý muž a rozhovoril sa o sebe a svojom živote. Povedal, že hľadá Pána Boha. S určitou výčitkou mi povedal: “Prečo sa dnes nevedia predstavitelia cirkvi dohovoriť a dohodnúť s predstaviteľmi vedy o tom, ako vlastne vznikol svet? Veď žijeme v slobode a treba si len spolu sadnúť a počúvať jeden druhého. Iste by sa dospelo k poznaniu pravdy”. – Keď som mu povedal, že k poznaniu Boha Otca a Stvoriteľa prídeme len cez poznanie Pána Ježiša Krista a Jeho slovo, nerozumel mi. Zrejme je presvedčený, že k spáse a večnému životu dospeje človek tým, že bude vedieť ako Pán Boh stvoril svet a to čo napĺňa. Nedospeje! Nemožno správne a dobre poznať Boha Otca, Stvoriteľa neba a zeme bez Jeho Syna.
O dôležitosti lásky ku Kristu a k Jeho slovu sme v kázni počúvali už včera, v prvý sviatok svätodušný. Lenže poznať a správne veriť v Ježiša Krista ako Pána nemôžeme bez pomoci Ducha Svätého. Spolu s naším reformátorom Dr.Martinom Lutherom vyznávame: “Verím, že ja z o svojho vlastného rozumu a zo svojej sily nemôžem v Ježiša Krista, môjho Pána, veriť ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil, v pravej viere posvätil a zachoval…” (Malý katechizmus) Jednoducho povedané, my potrebujeme pomoc a dielo celej Svätej Trojice. Ale ani to ešte nie je všetko.
Evanjelium by sme nepoznali bez služby evanjelistov a apoštolov. Bez ich vernosti a poslušnosti, bez ich stálosti vo viere. Aj ich viera sa počala a zrodila z evanjelia Ježiša Krista. Apoštolovia boli preto najskôr žiaci. Učeníci, počúvajúci slovo Kristovo. Potom Duch Svätý, ako nebeská rosa, dal zasiatemu vzácnemu zrnu vzklíčiť v ich srdcich. Možno preto často a radi hovoríme v cirkvi o “vyliatí “ Ducha Svätého na apoštolov, lebo Jeho pôsobenie malo a má účinok ako dážď a rosa na vyprahnutú pôdu. To, čo je v ľudskom srdci zasiate, môže začať klíčiť a rásť Jeho pôsobením.
Evanjelistom a apoštolom zvestoval evanjelium sám Ježiš Kristus. Ostatným ľuďom už oni sami. Potom ich žiaci ďalším a ďalším. Táto práca je nezastupiteľná a nenahraditeľná. Ale nebola by nič platná, ak by Boh Otec a Syn skrze Ducha Sätého nedal vzrast. Semienko viery zasiate v Slove do ľudského srdca je semenom v tvrdej, skalnatej, alebo neraz veľmi zaburinenej pôde. O tom vieme dosť z podobenstiev a slov Pána Ježiša, ktoré nemožno brať na ľahkú váhu.
Apoštol Pavel sám o sebe vyznal, že jemu osobne sa dal Ježiš poznať ako poslednému z apoštolov. Doslova hovorí: ”ako nedochôdčaťu”!
-Keď som bol chlapec, chodievali sme pásť husi. Keď mama kúpila 1O-12 husí, vždy sa stávalo, že jedno z tých húsat sa ukázalo akési slabé a neduživé a ak náhodou neuhynulo, také aj ostalo. Hovorili sme mu: Matej. Nevedel som, prečo práve Matej. Neskôr som si uvedomil, že Matej bol posledný z apoštolov, iba dodatočne vyvolený na miesto Judáša. Matej, prenesene znamená: posledný! A Pavel bol povolaný za apoštola až po Matejovi. Ľudsky videné: ako nedochôdča! A predsa sa dokázal ako veľký apoštol Židov i pohanov.
V liste Efezským kresťanom Pavol napísal: “ On – totiž Kristus -vyvolil jedných za apoštolov, iných za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov”. Keď spomíname na prvé Letnice, obyčajne myslíme len na tých 12-tich apoštolov.
V skutočnosti k Ježišovým žiakom patrili aj mnohí ďalší muži i ženy. Ich služba bola iná ako služba apoštolov, ale bola pre cirkev Pánovu v tomto svete tiež dôležitá. Pritom napr. Ján bol súčasne apoštol aj evanjelista. Všetci apoštolovia si počínali ako pastieri a učitelia. Tých, ktorých priviedli ku Kristu, tých aj vyučovali a poskytovali im ďalší duchovný pokrm a tak zabezpečovali ich rast vo viere.
Toto poverenie prešlo na ich žiakov a pokračuje v cirkvi vlastne stále. Aj dnes spravidla myslíme na úrad v cirkvi len u tých, ktorých menujeme farármi, alebo biskupmi. Ale cirkev Pánova mala, má a bude vždy potrebovať službu nielen úzko špecializovanú, ale aj širšiu. Každý pokrstený človek sa má v cirkvi považovať za povolaného pripravovať sa na “dielo služby”, o ktorom Pavol hovorí, že to značí: “budovať telo Kristovo”. Tým telom sa myslí cirkev Ježiša Krista. Tak, ako napr. ľudské telo má mnoho rôznych častí a iba vtedy, ak sú všetky časti živé, zdravé a funkčné, môže plniť plnohodnote životné poslanie a úlohu. Tak je to aj s cirkvou ako telom Kristovým: potrebuje, aby všetky údy boli zdravé, neporušené a plnili svoju úlohu.
-Nedávno som sledoval vo vinici človeka, ktorý sa pohybolval na vozíčku. Prechádzal pomedzi rady viniča a vylamoval nadbytočné ratolesti. Kolesá vozíčka krútil rukami. Keď som sa pozrel lepšie, uvidel som, že ten človek nemá nohy. Dozvedel som sa, že bol železničiar, utrpel úraz, pri ktorom mu vlak odrezal obe nohy. Žije, všeličo dokáže urobiť, aj sa pohybuje, ale iba v obmedzenom rozsahu.
Aj cirkev Kristova mať má čím viacerých služobníkov a pracovníkov. Za takých by sa mali považovať všetci dospelí kresťania. Ak tak kresťania nezmýšľajú a nekonajú, potom niektoré údy na tele chýbajú – raz ruka, inokedy noha, oko, ucho, časť žalúdka, či iného orgánu. Cirkev síce môže žiť, ale bude to – cirkev invalid. Žije a hýbe sa, ale v obmedzenom režime a priestore.
Bratia a sestry!
Aj vtedy, keď údy cirkvi žijú a slúžia si navzájom, sme všetci, viac či menej ako Pavol – nedochôdčatá. Nie na nás na prvom mieste záleží život, rast a existencia cirkvi.
– Raz sedel M. Luther s F. Melanchtonom v neformálnom rozhovore o živote a problémoch mladej reformovanej cirkvi. Všeličo ich trápilo. Zrazu Luther povedal: Vidíš, Filip, my tu sedíme, pijeme pivo a cirkev Pán udržuje a riadi aj bez nás! To povedal Luther o sebe a Melanchtonovi, ktorí neprestávali v cirkvi slúžiť, písať, kázať, vyučovať a zápasiť.
Bratia a sestry v Pánovi !
Aj keď je pravda, že cirkev je Kristova, On je jej Hlavou a vznikla a je udržiavaná mocou Ducha Svätého a iste môže žiť a byť aj bez nás, neznamená to, že by sme sa mali zo všetkej služby vyhovoriť, cirkev opustiť a prípadne iba sedieť pri pive…Ide o to, aby sme vedeli, kto je jej Pánom a Jemu slúžili verne a zodpodvedne.
Byť učiteľom a pastierom našich malých ovečiek, alebo dorastajúcich ovečiek môže a má byť každý otec a matka! Keď im budete slovo evanjelia zvestovať a vyučovať ich, budete tak slúžiť nielen svojím najbližším, ale aj celej cirkvi!
2. To, čo je dôležité pri vyučovaní a duchovom sýtení, pri “vodení na zelené pastvy slova Božieho” – je aj vernosť Božiemu slovu.
Práve vedomie o našom vlastnom nedokonalom poznaní, vedomie a priznanie si toho, že mnoho z naučeného sme možno už zabudli a nie vždy stojíme o DUCHA RADCU, to spolu vedie k tomu, ako ľahko môžeme deformnovať, alebo skreslovať Božie slovo a evanjelium.
Najčastejšie kresťania zlyhávajú v tom, že nerozlišujú medzi zákonom Božím a evanjeliom, alebo dokonca zamieňajú jedno za druhé. Isteže je oboje zákon i evanjelium slovom Božím, ale každé to slovo má inú úlohu a poslanie. Každé také zamieňanie je oslabením cirkvi. To sa deje neraz aj v našej evanjelickej cirkvi, priamo vo vnútri, v našom vlastnom dome. Luther pred tým všetkých učiteľov a pastierov vážne varoval.
Druhým nebezpečenstvom je možnosť príchodu zjavných bludov, ktoré sú v cirkvi neraz dlhodobo zakorenené. Objavujú sa síce vždy v trochu inovovanej podobe, ale sú rovnakej podstaty. Poznala ich už prvotná cirkev a bojovala proti nim, lebo vedela o ich zhubnej podstate.Takým bol a zostáva podnes napr. blud pelagianov a mnoho iných…
Dnes prosme preto za našu evanjelickú cirkev, aby si vážila službu apoštolov, evanjelistov, pastierov a duchovných učiteľov, a aby ju konali čím viacerí. Tí, ktorí sú na to ustanovení v cirkevných zboroch i tí v rodinách, ako všeobecné kňazstvo Pána Ježiša.
Aby sme boli ochotní a vnímaví počúvať evanjelium Kristovo a súčasne dokázali aj “rozlišovať duchov”. Tj. duchovných učiteľov, či sú vodcovia, alebo iba zvodcovia. Či sú pastieri, alebo iba nájomníci, alebo dokonca zlodeji, preliezajúci ohrady iných ovčíncov, aby kradli a hubili domáce stádo. Dary Ducha Svätého sú iste ponúknuté i nám a my smieme z nich žiť a v ich moci slúžiť si navzájom, aby sa “telo Kristovo”, Jeho cirkev aj u nás, v našej ECAV budovalo v láske. Amen.
2.slávnosť svätodušná – Sobotište 2012 – Ľ.Batka st.