Zasvitol deň nového roku. Deň, ktorý je dňom rozličných dobrých vinšov, prianí a želaní. Pre kresťana je síce jeden deň ako druhý; sám o sebe je každý deň len malá čiastočka času, ale v Pánovi je každý deň drahým časom Božej milosti, sviatkom, slávnosťou a časom dobrých žiadostí a prosieb za telesné i duchovné dary, za príchod Božieho kráľovstva, za sestry a bratov, blízkych i ďalekých, znánych i neznámych, tvoriacich jednu rodinu v Kristu. No a keď aj my by sme pri tomto novej časti života – Novom roku – mali by sme si niečo želať, iste si musíme žiadať ako verné dietky svätého evanjelia: v Novom roku novú vrúcnosť, lásku, vernosť k našej starej a vždy novej (obnovujúcej) evanjelickej viere.
Naša evanjelická viera je stará ako sväté evanjelium. Pán Ježiš sám určil obsah evanjelickej viery, On dal príkaz svojim učeníkom: „Kážte evanjelium všetkému stvoreniu“, – a kde oni to evanjelium kázali a našli duše, ktoré ho prijali, tam zobudili evanjelickú vieru t. j. vieru v evanjelium. Prvý, ktorý v mene všetkých učeníkov evanjelickú vieru vyznal bol Šimon Peter, keď na otázku svojho Pána: „Vy za koho ma pokladáte?“ odpovedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého“; lebo toto vyznanie je obsahom evanjelia t. j. radostnej zvesti, že Boh dal svojho Syna na vykúpenie sveta. Keď prvá kresťanská cirkev, či už to bola cirkev jeruzalemská, prijala evanjelium, či mala inú vieru ako evanjelickú? A všetky cirkvi (zbory), ktoré v tom čase povstali, či v Ázii, Európe a Afrike, áno aj sama cirkev v Ríme a kdekoľvek zaznel hlas apoštolov hlásajúcich evanjelium, či mohli mať inú ako evanjelickú vieru, Kristom určenú a apoštolmi kázanú vieru? Veď všetci uverili evanjeliu, všetci vyznávali, že tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal aby nezahynul, ale večný život mal každý kto verí v Neho. – Teda naša evanjelická viera nie je niečo nové, vyše 500 ročné, ako to zo zlosti naši nepriatelia vymýšľajú, – ktorým by sme veru ľahko dokázali, že niektoré články (dogmy) ich viery nie sú ani 100 rokov staré, – ale my sa držíme viery evanjelistov a apoštolov, pre ktorú sa židia i pohania v prvotné časy spikli a chceli ju vykynožiť a úplne zničiť, všetka moc a múdrosť starého sveta, mocní svetovládcovia a ideológie, rímski cisári i suroví náboženskí zúrivci; a mečom i ohňom, žalármi i mukami, potupením i vraždami takmer celý vtedy známy svet premenili na údolie sĺz a nárekov, – no evanjelickú vieru zadusiť a vyhubiť nevládali. A teraz, keď ten revúci lev a vrah od počiatku nevládal dosiahnuť svoj cieľ násilím, čo teda urobil proti evanjelickej viere? Zasial do pšenice kúkoľ nenávisti a tmy. Nastali časy vnútorného boja v Kristovej cirkvi. Brat proti bratovi ako Kainov príklad, kresťan proti kresťanovi dvíhal vraždiacu ruku. Tieto vnútorné spory povstali len zo závisti, hľadania márnej slávy, urazenej pýchy, hádok v tom: kto je prvý a najväčší? – a za nimi nasledovali pochybnosti vo veciach viery, odbočenie od Božieho slova, upadnutie do ľudských výmyslov: – táto vnútorná nemoc cirkvi viac poškodila evanjelickej viere na svete ako všetky vonkajšie rany, ktoré cirkvi dali židovstvo a pohania. No i to sa muselo pominúť. Keď už lampa evanjelickej viery takmer zhasínala, vtedy Pán sveta, ktorého jedine Jeho vôľa sa musí plniť v nebi i na zemi, vzbudil si nových apoštolov – reformátorov, aby to hasnúce svetlo zažali novým jasom a vysoko zdvihli pre národy sveta. – Ale aká tu znova vzbura na Sione proti tomu zažatému svetlu evanjelickej viery! Znovu, tak ako na počiatku sa spojilo všetko, čo malo moc a vládu v západnej cirkvi, počnúc cirkevnými vladármi od pápeža až po najjednoduchého mnícha a aj svetskí vladári počnúc od najvyššieho až po najnižšiu vrchnosť, – aby to svetlo násilne zhasli. Koľko sĺz, krvi, mučeníckej smrti a nekonečného nešťastia nám doniesol boj proti evanjelickej viere! A hľa, Boh nedopustil, aby bola evanjelická viera zničená. Stará cirkev ustala a prestala zúriť násilným spôsobom proti tej starej, ale novou silou jasajúcej viere, lebo i svetové pomery Božím riadením sa tak zmenili, že už prenasledovanie nebolo možné.
Ale nemyslime si, že už je koniec všetkého boja. Môžeme čakať, že ako v starej Kristovej cirkvi po prvom rozhorčenom telesnom boji, keď vieru násilným spôsobom nebolo možné vyhubiť a hodil „ten starý nepriateľ“ do cirkvi kúkoľ nenávisti a tmy, tak urobí aj teraz i u nás. Niekde sa už stalo – akonáhle prestal boj s nepriateľom bratia sa vrhli do seba, znevážili drahé dedičstvo predkov; ľudia ochabli k slovu Božiemu i k viere založenej na ňom. Len sa pozorne ohliadnime okolo seba. Do cirkvi sa hrnie satanský kúkoľ a okolo neho číhajú odvekí nepriatelia evanjelickej cirkvi. Ťažké časy bude mať viera evanjelia, no ona nezahynie, ona je z Boha a má zasľúbenie víťazstva v 1J 5,4: „všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom; a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ Ale čo bude z nás a našich dietok? Lebo je isté, že ako doposiaľ tak i teraz v nebezpečných časoch, najťažšie kríže ponesú verní učeníci Pána Ježiša! Preto hľa, želajme, áno veľmi prosme si od Pána s novým rokom nezlomnú vernosť našej drahej evanjelickej viere.
Pokoj Vám!!