Predreformačná

                                Predreformačná

Slovo Tvoje prameň sily –

daj nám ho, daj, Otče milý,

udrž nám ho pri čistote

a nás dobrom pri živote.

Nedals otcom zblúdiť v púšti,

nás tiež prichýľ, neopusti,

veď nás cestou, kde niet bludu,

žehnaj z lásky svojmu ľudu!  Amen  (M.R.)

R 1, 16 – 17:

“Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo: lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu, predne Židovi, potom aj Grékovi. (17) Zjavuje sa v ňom zaiste spravodlivosť Božia z viery pre vieru, ako je napísané: Spravodlivý bude žiť z viery.” Amen

     Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!

    Nechceme zabudnúť na udalosti, ktoré sa začali v roku 1517 v nemeckom meste Wittenberg, keď Martin Luther, augustínsky mních a profesor na tamojšej teologickej fakulte dal pribiť na dvere zámockého chrámu výzvu k verejnej dišpute o pokání, o odpustkoch a ich hodnote. Zrejme vtedy ani sám netušil, akú lavínu zápasov tým spustí. Diskusia sa v stanovenom termíne síce neuskutočnila, ale napokon sa predsa začala a v podstate trvá dodnes, aj keď jej rozumie stále menej ľudí. Jej podstatu nechápu nielen tí, ktorí nežijú v cirkvi, ale neraz ani tí, ktorí žijú v cirkvách rozličného vierovyznania, vrátane našej evanjelickej.

    Mnohých nezaujíma a nevzrušuje otázka, ktorá zaujímala Martina Luthera, ale aj jeho kolegov, teológov a poslucháčov, ale i väčšinu ľudí v stredoveku. Tá otázka je známa: Ako nájdem milostivého Boha? Alebo: Ako získam istotu spasenia? Ako bezpečne môžeme vedieť, že som a môžem byť človekom radosti a pokoja teraz, ale aj v hodinu smrti a ako obstojím pred Božím súdom?

   Myslím, že Lutherovo načasovanie vydania 95-tich výpovedí o odpustkoch na predvečer sviatku všetkých svätých a spomienky na zosnulých nebolo náhodné. V tomto období ľudia viac mysleli na večnosť, ako je to dnes, aj keď mnohí s večnosťou reálne nepočítajú a “život po živote” neočakávajú. Pre Luthera a jeho súčasníkov však “posledné veci” človeka neboli na poslednom, ale na poprednom mieste. Preto sa vážne zamýšľal nad otázkou, ako môže človek – hriešnik obstáť pred najvyšším Sudcom a Pánom? Ako obstojíme pred Tým, ktorý je dokonalá Pravda, Láska a Spravodlivosť?

   Pokiaľ ide o ľudské súdy a sudcov, tie nie sú dnes vnímané ako vážna hrozba. Na dnešných súdoch možno dôkazy o vine spochybniť, sudcov zneistiť, alebo si ich priamo kúpiť. 

    Ale ako obstojíme na poslednom súde? Pána Boha podplatiť nemožno. Ponúkneme Mu naše dobré skutky a zásluhy? Presvedčíme Ho: “Pozri Pane, aký som som dobrý”? Spoľahneme sa na naše ľudské hodnotenie, alebo dokonca na odpustky ktoré dodnes existujú? Alebo je tu aj iná cesta k pokoju?

Na novú cestu ukázala reformácia cirkvi.

   Slovo reformácia je odvodené od slova reforma a znamená opravu, zmenu. Nie je odstránením “starej” cirkvi  a budovanie novej “na zelenej lúke” Podobne ako slovo “renovácia” domu, chalupy, či zámku neznamená jeho zbúranie a odstránenie. To isté platí o “reštaurovaní” starého umeleckého diela, napríklad obrazu. Neznamená to jeho odstránenie, ale jeho zviditeľnenie v pôvodnej kráse a v pôvodnom štýle.

    Lutherovi tiež išlo o cirkev v jej pôvodnej podobe, v jej jednoduchosti a sile, v dynamike misijného oslovenia sveta a o ponuku slobody svedomia. Dnes je táto hodnota rešpektovaná, ale v Lutherovej dobe to bolo nóvum.  

    Východiskom jeho reformácie bolo siahnutie po Božom slove. Po slove, ktoré poznal ako zákon, ale ktoré spoznal aj ako evanjelium. Práve slovo evanjelia mu zaznelo z Písma ako posolstvo radostnej zvesti pre človeka a svet, ako posolstvo, ktoré “je na spasenie každému veriacemu”. 

    Spoznanie Božieho slova ako evanjelia znelo a zneje aj dnes priam ”provokatívne”, v zmysle pôvodného významu latinského slova “pro voko”, čiže ako “volanie k niečomu”. Ono totiž volá ľudí k viere v Pána Ježiša v ktorom sa “zjavila milosť Božia”. V evanjeliu  ide o Božie konanie pre človeka a pre svet, ktoré je vždy prvotné. Po ňom môže a má nasledovať naša ľudská odpoveď v pevnej dôvere, že Ježišovo dielo “je mocou Božou na spasenie každému veriacemu”. V ňom je istota nášho spasenia a ospravedlnenia, preto apoštol svedčí: “Spravodlivý bude žiť z viery”.

   Toto slovo o hodnote evanjelia napísal apoštol Pavel v úvode listu rímskym kresťanom, kde hovorí, že sa “zaň nehanbí”. 

“Veď ja sa nehanbím za evanjelium Kristovo,lebo je mocou Božou na spasenie každému veriacemu”! 

   Možno niekto povie: Prečo by sa mal zaň hanbiť, veď evanjeliové rozprávanie o Ježišovi z Nazareta je celkom milé a z Jeho skutkov lásky si môžeme aj dnes brať príklad. Evanjelium chápu mnohí ako reči, vhodné čítať deťom ako rozprávku pred spaním, ako príbeh o Ježiškovi, našom kamarátovi, ale nie o Božom Synovi. Je chybou, ak my kazatelia, alebo poslucháči z “Božej moci” urobíme len akýsi “odvar” v podobe jednotlivých biblických príbehov. 

    Evanjelium je však Božou mocou a silou. Má totiž svoje “grády”. Má svoju moc a silu, ktorá jediná je schopná prekonať také zlé sily, ako sú ľudský hriech, pokušiteľ a aj smrť. Je silou, ktorá môže zvíťaziť nad našou slabou a zlou vôľou, ako to spoznal aj apoštol Pavel, keď vyznal: ”vôľu k dobrému mám, ale nemám silu, aby som to vykonal”.   

    Čo všetko už človek vyskúšal, aby sa vysporiadal s tou “nesvätou trojicou” ktorú tvoria hriech, pokušiteľ a smrť? Znovu a znovu tu musíme spoznať a vyznať s Lutherom: “Čo je naša ľudská sila, sama nás nezachráni….”.  On za príkladom apoštola Pavla objavil, spoznal a prijal túto moc Kristovho evanjelia s plnou vážnosťou a v tejto moci žil a konal. A vieme, aký to bol aktívny a požehnaný život.  

    Evanjelium je Božou mocou a pomocou aj pre nás, keď klesáme pod ťarchou vín a hriechov a smerujeme k malovernosti, ako Peter. Alebo keď utekáme pred pokušiteľom, ktorý by nás chcel zničiť, namiesto toho, aby sme sa mu vzopreli, pevní vo viere a on “utečie od nás”. 

     Božia moc je veľká a víťazná aj vtedy, keď sa desíme moci smrti, keď sa naše telo mení na “prach a popol “. Ak veríme Kristovmu sľubu nezabúdajme, že neupadáme do ničoty a zabudnutia, lebo “v pamäti večnej je každý ospravedlnený skrze Krista”. Na Jeho slovo a sľub sa môžeme spoliehať tu v časnosti i potom vo večnosti pred Jeho posledným súdom. 

   Myslime na Božiu moc, keď budeme onedlho stáť v spomienkach nad hrobmi našich milých, ktorí nás predišli na večnosť. O nich i o nás s naším pevcom (M.Lúčanským) vyznávajme: “ Zostaň potom so mnou, Pane, do hrobu keď ľahnú údy; verím telo znovu vstane, Tvoja moc ho z prachu vzbudí” (ESP 440 ,5)

    O tom všetkom bola a je reformácia cirkvi. Je to plné spoľahnutie sa na Krista Pána a Jeho zásluhy. Božia moc stála za obnovou, na ktorú máme nielen spomínať, ale s ktorou máme reálne počítať aj dnes, v našich ťažkostiach. Preto sa potrebujeme aj my vždy znovu navzájom povzbudiť v obapolnej spasiteľnej viere.

    Bratia a sestry v Pánovi!

    Reformácia začal objavom, že “spravodlivý bude žiť z viery”. Tam, kde je slovo evanjelia prijímané s vierou, tam sa rodí a obnovuje spoločenstvo veriacich, ktoré sa hlási k Abrahámovi, otcovi viery, k Pavlovi, Petrovi, ale aj k Lutherovi. Spravodlivý bude žiť z viery. Tá Božia moc a pomoc bola ponúknutá najprv Židom, potom aj Grékom a všetkým pohanom, medzi nimi aj naším predkom. Dielo Kristovo dokonané na kríži je iba zdanlivo slabé a ničotné. Ježiš ukázal, že je Víťaz nad smrťou a Pán a účasť na svojom víťazstve ponúka aj nám. Povedal však aj vážne slovo napomenutia: “Kto by sa v tomto cudzoložnom, hriešnom pokolení hanbil za mňa a za moje reči (evanjelium), za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca a so svätými anjelmi”. (Mk 8, 38)

   V praktickom a bežnom živote našej cirkvi dnes, v kázaní a vyučovaní, a v myslení ľudí sa viera v Pánovo dielo často podceňuje, a neraz oj obchádza. Aj kazatelia často hovoria hlavne o láske a morálke a kladú dôraz na konanie dobrých skutkov. Samozrejme, je potrebné učiť aj zákon. Často sa však stáva, že poslucháči dobré skutky chápu ako záslužné. Akoby sme pokračovali v argumentácii väčšinovej cirkvi, ktorá kladie dôraz na hlásanie zákona ako dôvod ospravedlnenie človeka. Rímsko-katolícki kňazi často citujú slová z listu apoštola Jakuba ako opozíciu proti Pavlovým slovám o viere. ”Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov. Či ho takáto viera môže spasiť? (2, 14)

     Apoštol Jakub však už predtým upozornil Židov spoliehajúcich sa na “kráľovský zákon” (dvojprikázanie lásky) na jeho skutočný  význam, keď napísal: ”Zákon vás usvedčuje ako priestupníkov. Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým”. Aj adresátov listu oslovuje ako svojich bratov, “keďže veríte v nášho osláveného Pána Ježiša Krista”. Od poslucháčov očakáva, že budú “bohatí vo viere, dôverujúc v slávne meno, ktoré bolo nad nimi vyslovené”, čím nepochybne ukazuje na hodnotu Kristovho Krstu.

   Bratia a sestry! 

   Je nepochybné, že k spáse nevedie akákoľvek viera. Napríklad viera pohanov, ani Židov, ani viera moderného človeka v seba a v svoj rozum a svoje sily. A sú skutočne aj rôzne iné “viery”.         

     Spomínam si v tejto súvislosti na jednu skúsenosť z môjho  prvého cirkevného zboru. Potreboval som službu automechanika a cirkevníci mi poradili, že v susednej obci žije evanjelik, dobrý odborník, ale súčasne ma upozornili, že je veľký neznaboh. Do kostola samozrejme nechodil a bránil v tom aj svojej manželke. Išiel som k nemu a skutočne, prv ako sa pustil do opravy, začal spochybnovať vieru, cirkev a všetko, čo s vierou súvisí. Nebránil som sa diskusii a snažil som sa mu naznačiť pravdy Božieho slova. To sa opakovalo potom ešte 2 – 3 krát. Až ma raz privítal takýmto vyhlásením: Pán farár, rozmýšľal som o tom, čo ste mi minule hovorili a došiel som k takémuto záveru: Čosi musí byť! – Veď ešte aj tá mucha má svoj význam! Ráno budí darebákov, čo nechcú ísť do práce a nedá im spať. Preto hovorím a uznávam: Čosi musí byť”!

   O takejto a podobnej viere naozaj možno povedať: “Či ho takáto viera môže spasiť?” Viera ktorá ospravedlňuje hriešnika je plnou dôverou v Pána Ježiša a v Jeho evanjelium, ktoré je mocou Božou na spasenie.

   Preto nám Pán Ježiš ponúkol už v Krste svätom “radostnú výmenu” – totiž Jeho nový život za naše hriechy. Túto Jeho ponuku radostnej výmeny smieme prijať vždy znovu a potom žiť a konať to, čo je Pánovi milé. Taká je viera živá, v ktorej smieme žiť časne a potom večne. Preto sa za Kristovo evanjelium nehanbime a zasľúbeniu: “Spravodlivý bude žiť z viery” pevne dôverujme.  Amen

       20.nedeľa po Sv.Trojici  Predreformačná – Turá Lúka – Ľubomír Batka st. 

OsA