Dvojprikázanie lásky
Mt 22, 34 – 36
“Keď farizeji počuli, že umlčal saducejov, zišli sa (35) a jeden z nich, znalý zákona, pokúšal Ho touto otázkou: (36) Majstre, ktoré je veľké prikázanie v zákone? (37) Odpovedal mu: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. (38) To je veľké a prvé prikázanie. (39) A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. (40) Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon, aj proroci.” Amen
Bratia a sestry v Pánovi, milí priatelia!
Po skončení druhej svetovej vojny sa hovorieval nasledovný bonmot: ”Každý fašista mal svojho žida”! Čo sa tým myslelo, alebo čo to znamenalo? Ukázalo sa totiž, počnúc Norimbergským procesom s fašistickými pohlavármi, až po súdy s menšími “rybami” národného socializmu (nacizmu) a fašizmu, že veľmi mnohí vrahovia z fašistického tábora sa bránili obvineniam zo zločinov proti ľudskosti takým spôsobom, že tvrdili, že pomohli nejakému prenasledovanému Židovi alebo židovskej rodine k záchrane pred deportáciami do koncetrákov aby sa vyhli genocíde a temer istej smrti. Zrazu mal teda “každý fašista svojho Žida”. Neraz to boli jednotlivci, alebo bohaté rodiny, ktoré za takúto pomoc zaplatili celým majetkom.
Ale po prehratej vojne bolo svedectvo takéhoto zachráneného Žida, alebo rodiny nielen poľahčujúcou okolnosťou, ale vydávalo sa to dokonca za prejav ľudomilnosti a humanity súdeného. Mnohí z tých, ktorí mali ruky a svedomie pošpinené krvou sa tak vydávali dokonca za “ochrancov Židov”, a nie za ich prenasledovateľov.
Jeden skutok pomoci, často zištnej, sa vydával pred súdmi i pred verejnou mienkou za dôkaz lásky k blížnemu. Aj u nás, na Slovensku mnohí, ktorí išli do vojny s Hitlerom, sa takto snažili neskôr dokázať, že určité výnimky, draho zaplatené, sú dôkazom, že “milovali svojho blížneho, ako seba samého”. Preto sa hovorilo: “Každý fašista mal svojho žida”.
Tento prepletenec lží a poloprávd, a možno niekedy aj pohnutého svedomia, je ľuďom veľmi ťažké rozpliesť a rozsúdiť. Ťažko dovidíme na skutočné pohnútky srdca človeka, ak sa tak v niektorých prípadoch stalo. V skutočosti až súd Pána Ježiša Krista, súd naozaj najvyšší, toto všetko ukáže v pravom svetle.
Táto skúsenosť je nielen skúsenosťou časov nie až tak dávnych, ale aj našej prítomnosti. Ľudia aj dnes svoje vlastné hriechy a “prešľapy” veľmi ľahko prehliadajú, zľahčujú a sami seba ospravedlňujú. Mnohí radi používajú rôzne polopravdy, aby ukázali, a dokázali, akí sú dobrí. Tvrdia, alebo si myslia, že v podstate plnia nielen ľudské zákony, ale aj tie Božie, zhrunuté v dvojprikázaní lásky známom už zo SZ: ”Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou a svojho blížneho ako seba samého”. Tento názor a táto prax ospravedlniť seba pred súdom verejnosti i súdom Božím prešla aj do viacero ucelených filozofických systémov, ktoré hlásajú: “Človek je dobrý.” Alebo: “Ľudia sú vo svojej podstate dobrí”.
Ukazuje sa, že každý človek nájde vo svojom živote niečo, čo môže vydávať ako prejav, alebo dôkaz lásky k Bohu, alebo k ľuďom, ako prejav “ľudomilnosti”, filantropie, alebo humanity. Niekedy je to prejav lásky k nejakej malej skupinke ľudí, napríklad prejav lásky k svojej rodine, alebo k svojím deťom, či manželskému partnerovi. Ako Pán Ježiš hovorí, aj zlí vedia dávať svojim synom dobré veci. (Mt 7,9 – 11)
Niekedy sa stáva, že dokonca rodič miluje iba jedno zo svojich detí, ktoré uprednostňuje pred inými, ktoré preferuje, vyvyšuje, ktorému odpúšťa to, čo druhému dieťaťu nie. Spomeňme niektoré známe príbehy z Biblie, ktoré o tom hovoria. Napríklad Jákob uprednostňoval Jozefa pred jeho bratmi. Tiež Abrahám mal rád Izáka, ale Izmaela vyhnal do púšte. Rebeka priala Jákobovi, a vymyslela plán, ako poškodiť Ézava.
Farizeji a zákonníci v dobe Ježišovej poznali veľmi dobre prvé a najväčšie prikázanie zákona: “Milovať budeš Pána, svojho Boha,”…i to druhé: ”Milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého”, ale slovo blížny vzťahovali iba na svoj národ, prípadne iba na svoju náboženskú skupinku.
Dejiny nám jasne ukazujú, ako niektoré hnutie, alebo učenie hlásalo síce “všerovnosť”, ale na strane druhej vždy “vyrábalo” nepriateleľov. Keď vládlo, preferovalo “triedu robotníkov a roľníkov”, ale likvidovalo skupinu podnikateľov a “kulakov”. Neraz je to podobné aj s láskou k národu. Mnohí hlásajú lásku k národu, ale len k vlastnému, a iné národy a národnosti nemajú za nič, alebo ich považujú za nepriateľov.
Z dejín cirkvi poznáme veľké prejavy prenasledovania evanjelikov ako “heretikov” zo strany väčšinovej cirkvi. Je to boľavá a smutná kapitola, kým prišlo aspoň k tolerovaniu iných vierovyznaní. Ale ani vo vnútrocirkevných vzťahoch nemožno vidieť vždy len prejavy lásky, ale často aj prejavy “lásky neláskavej”…
Bratia a sestry v Pánovi!
Nielen tieto skúsenosť, ale najmä samotné Božie slovo nás vedie k pokornejšiemu a pravdivejšiemu pohľadu na človeka, na nás a na ľudstvo, ako spomínané výroky ľudských filozofií o “dobrej podstate človeka”. Pán Ježiš o všetkých nás hovorí: ”Ľudské srdce je zlé od mladosti”. Žalmista vyznal: ”V hriechu počala ma matka” a naznačuje porušenosť človeka od života matky. Prvý Adam prišiel na svet z Božej vôle, bez hriechu, ale zhrešil on i Eva. My, ich deti prichádzame na svet porušení a poznačení dedičným hriechom a v tomto zmysle apoštol Pavel vyznal: ”Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej”.(R 5) Bohatému mládencovi, ktorý sa chválil, že Božie prikázania zachovával od svojej mladosti, Ježiš povedal: “ Prečo ma voláš dobrý? Jeden je dobrý – Boh”. Preto sa právom môžeme a máme pýtať: Ak nie sme dobrí, môžeme byť s týmto stavom spokojní? Iste nie, lebo cítime a vieme, že s našimi skutkami a prejavmi lásky neobstojíme pred súdom Božím.
Dnes sme si pripomenuli, že Pán Boh nám dal poznať svoju vôľu vo svojom zákone. V “Desatore” nám dal svoj zákon, ktorý je dobrý a bolo by skvelé, keby sme ho my, alebo ľudia okolo nás, poznali a plnili. Ale, žiaľ, to sa nedeje, alebo sa to je deje iba zriedkavo a obmedzene. Preto nám často prichodí slovami kráľa Dávida volať vždy znova: ”Srdce čisté stvor mi, ó Bože, a obnov vo mne ducha pevného”.
Bratia a sestry!
Môžeme sa právom pýtať, aký je význam Desatora a význam celého Božieho zákona pre nás, ak sme zlí, čiže hriešni a keď vidíme, ako ľudia nedokážu Boží zákon naplniť a nie sú schopní skutočnej lásky k Pánu Bohu a blížnym?
Iste, zo zákona, alebo z jeho plnenia nebude spasený ani jeden človek. Nikto z ľudí nie je a nebude pred Pánom Bohom ospravedlnený, hoci sa sám vždy ospravedlňuje. Možno ho takým urobí aj ľudský súd, lebo – “každý človek má svojho žida”, a nájde pri človeku niečo, čo je navonok dobré a čo je možno v ľudských očiach prejavom lásky.
Práve pre túto ľudskú snahu a neraz pýchu, nám zákon Boží slúži ako – zrkadlo. Zrkadlo, či je veľké, alebo malé, ukazuje aký naozaj sme. Vždy nám ukáže našu skutočnú tvár. Ak je na nej “špina”, alebo vráska, je zbytočné hnevať sa na zrkadlo, ktoré nám ju ukáže. Podobne Boží zákon nám hovorí pravdu nielen o našej tvári, ale aj o našej duši. Preto nás vedie k pokore a k pokániu. Je zbytočné hnevať sa na zrkadlo, alebo ho rozbiť, podobe ako zbytočne rozbil dve kamené dosky Destora Mojžiš pred táborom ľudu. Niektorí by podobne chceli zničiť Božie slovo. Ono zostáva naveky pravdou o nás.
Druhý význam Božieho zákona je v tom, že slúži ako plot, či ohrada, ktorá chráni život a majetok blížneho.Podobne aj zákon Boží chce chrániť nášho blížnho pred nami a pred našou zlou vôľou. Jasne hovorí, čo nemáme robiť a čo robiť máme, ak chceme konať Božiu vôľu a túžime po novom živote, po “novom srdci”.
Tak nás napokon Boží zákon, alebo počutá suma zákona, v ktorej je zhrnutie celého zákona i prorockej vychovávateľskej zvesti, vedie bližie k Tomu, ktorý Boží zákon vyplnil za nás. K Pánovi Ježišovi Kristovi, nášmu Spasiteľovi. On prišiel na svet nie aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Preto trpel a zomrel na dreve kríža. Nie za svoje, ale za naše hriechy. Trpel a zomrel, aby nás ospravedlnil a vykúpil zo smrti večnej a diabolskej moci. Bez Jeho pomoci a zásluh by sme nemali nádej, že na Božom súde budeme omilostení a ospravedlnení.
Ak by sme dokázali Boží zákon naplniť dokonale, Pán Ježiš nemusl prísť na svet, nemusel ani trpieť a zomrieť. Bez Božej milosti ponúknutej svetu a človeku v Ježišovi by sme jednoducho neobstáli a nedosiahli život a spásu. Ale vďaka Ježišovi, ak s dôverou príjmeme Jeho ponuku radostnej výmeny, získavame “milosť nad milosť”. Čo je to tá “radostná výmena”? To, že my Mu dáme naše hriechy a On nám dá svoj čistý a nový život a s ním aj radosť a blahoslavenstvo večné.
Táto radostná výmena sa deje už v Krste svätom, ako ho vnímali už prví kresťania. Mocou a pôsobením Ducha Svätého nám dáva živú vieru a istotu, že túto radostnú výmenu chce pre nás a s nami Pán Ježiš vykonať. A ak aj po Krste svätom zhrešíme, lebo naša podstata sa nemení, Pán Ježiš chce vždy nanovo urobiť to isté. Preto chce, sme Mu dôverovali a verili v Neho. Preto dáva zvestovať svoje evanjelium vždy nanovo. Aj vo svojej Svätej večeri dáva nám novú silu na cestu, aby sme chodili “v novote života”. Naše poďakovanie a dobrorečenie srdca a úst môžeme a máme potom doplniť našou snahou žiť tak, ako chce On a náš Otec nebeský. Životom lásky k Pánu Bohu a služby našim blížnym, čiže skutkami, ktoré nie sú síce záslužné, ale Otcovi a ľuďom milé. Amen
18.nedeľa po Svätej Trojici – Ľubomír Batka st.
OsA2000