Ajhľa, tvorím nové: už teraz to raší!
U nôh Tvojich,
je oddych, Kriste, – oddych –
ach, naplň pravdou i dnes hruď,
a praj nám oddýchnuť…
Veď more žitia až sa pení,
púť sa nám míňa v tvrdom lopotení.
I nám sa ohlás, Pane, hlás,
radosťou večnou naplň nás! Amen (M.R.)
Iz 43, 18 – 19:
“Nemyslite na prvotné veci, a o pradávnych neuvažujte! (19) Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to? Veru urobím cestu v púšti, rieky v pustatine”. Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Mnoho ľudí – a možno aj my sami – žijeme najmä prítomnosti. Danému okamihu, danej chvíli. Aktuálnym úlohám a problémom a niekedy aj veľmi prchavým zážitkom a pocitom. Nechcem tým povedať, že by človek nemal vnímať, prijímať a prežívať realitu všedného dňa. Nebolo by správne odmietnuť napríklad zodpovednosť za svoj život, svoju prácu a povinnosť. Deň, ktorý nám dal k dispozícii Hospodin.
Ale nie je správne, ak by sme sa riadili heslom starej epikurejskej filozofie: Jedzme, pime, lebo zajtra umrieme! Alebo aktuálnejším heslom: Po nás potopa!
Je však chyba a škoda, ak zabudneme na to, že náš život má svoj veľký a slávny cieľ v budúcnosti, ku ktorej smerujeme a ku ktorej sa blížime.
Iste každý z nás žije aj z minulosti. Po stránke telesnej žijeme nielen z toho, čo sme sami urobili a vytvorili, ale aj z toho, čo nám zanechali predchádzajúce generácie. Je tiež správne učiť sa z minulosti, z dobrých rozhodnutí našich predkov. Je dobré poučiť sa aj z chýb vlastných, alebo z chýb iných. Ale nie je dobré žiť iba spomienkami.
Je to zvláštne, že si človek dokáže zapamätať niektoré nepodstatné detaily, že sa vie rozpomenúť napríklad na hodinu kreslenia v škole, keď pozoroval ospalú muchu…
Niekedy si ľudia v spomienkach minulosť idealizujú. Zrejme z takého prístupu vzniklo ono známe slovné spojenie o “zlatých dobrých časoch”. Z odstupom rokov ľudia zabudli na niekdajšie zlo a zdá sa im, že iba návrat do minulosti je cestou k dobrým a pravým hodnotám.
Stáva sa aj to, že človek niekedy uviazne v bolestných spomienkach a stratí záujem o súčasné i budúce dianie. Býva otrasený i zlomený bolesťou osobnou, alebo hriechom celých skupín ľudí, alebo národov.
Aj nám kresťanom hrozí, že ustrnieme v minulosti, ktorá sa na jednej strane neraz idealizuje, keď spomíname na slávnu minulosť predkov, ale neveríme už v nové veci a neočakávame novú budúcnosť “nevesty Kristovej”. Niektorí, keď uvažujú o dávnych krivdách, robia tak bez ochoty k odpusteniu a neočakávajú novú milosť Božiu v prítomnosti a budúcnosti.
Také uviaznutie v spomienkach, alebo sústredenie sa na prítomnosť v zmysle pohanského hesla: “Využi deň” – (Carpe diem ) hrozilo aj SZ ľudu Izraela vtedy, keď už bol pomerne dlho v babylonskom otroctve. Jedným sa zdalo, že môžu žiť iba zo spomienok, iní sa prispôsobili novej realite a hrozila im asimilácia národná, ale aj duchovná s pohanským okolím.
Či to nie je neraz aj náš stav, bratia a sestry? Keď sa pozrieme na seba ako spoločenstvo pútnikov cirkvi, jedni už len spomínajú na dobré, či zlé, iní sa plne prispôsobili odnáboženštenému svetu a dokazujú sebe i iným, že aj oni dokážu byť “múdry pre seba” práve tak ako deti sveta.
Do takejto situácie nám zneje Božie slovo: “Nemyslite na prvotné veci, o pradávnych neuvažujte!” . Tak hovoril Hospodin niekedy ľudu Izraela v zajatí, ktoré síce prišlo ako trest z Jeho ruky, ale tento trest sa chýlil ku koncu. Takto hovorí aj nám dnes. Dnešnému spoločenstvu pútnikov NZ.
Vieme o tom, že nás kresťanov – evanjelikov nezostalo veľa. Že sme mali a máme veľké straty. Vieme, že minulosť – a v histórii by sme museli ísť dozadu aj niekoľko storočí, aby sme videli a poznali všetky naše straty. Tie pokračovali aj v minulom storočí a pokračujú aj v súčasnosti. Nie je celkom možné ich nevidieť a nehovoriť o nich, aj preto, že mnohé rany sme si zapríčinili aj sami a pre mnohé nás trestal Hospodin, práve tak ako vyvolený Izrael. Preto si aj my zaslúžime napomenutie a nové usmernenie.
Bratia a sestry!
To druhé, čo nám chce Božie slovo povedať, je povzbudenie k novému pohľadu a poukázanie na Božie zasľúbenie. “Ajhľa, tvorím nové. Už teraz to raší. Nebadáte to?”
Pripomeňme si najskôr cieľ našej cesty. Určite nie je v tom, že by cirkev skončila na “smetisku dejín”. Ale nie je ani v tom, aby sme sa ako kresťania “zabývali” v tomto svete. Náš cieľ nie je a nemá byť v tejto časnosti. Je vo večnosti.
O tom, že mnohí naši bratia a sestry žijú iba v minulosti, alebo len v prítomnosti, svedčí mnoho vecí. Napríklad reč, keď ide o posledné veci človeka: “Nikto nezhorí na slnku!” Počúvame to v našom okolí a vieme, čo sa tým myslí. “Teraz žijem ako chcem – po mne potopa…Napokon ma niekto pochová. Budúcnosť? Nezaujíma ma, nijakú budúcnosť nečakám. Zomriem a bude koniec. Nijaké nebo, ani peklo.”
Je to veľmi tvrdý a obmedzený materializmus. Jeho dôsledok je morálna ľahostajnosť mnohých. Človek, ktorý má byť: Hore hľadiaci (Ho Antropos), čiže hľadiaci k nebu, stáva sa človekom bez nádeje, bez očakávania toho nového, čo Pán Boh tvoril a tvorí a čo pre nás pripravil. Je to popretie pravdy Božieho slova, ktoré hovorí: Ajhľa, tvorím nové! Je to popretie Pána Boha v Jeho podstate: ako Stvoriteľa, Záchrancu a Spasiteľa celého stvorenstva.
Na takúto duchovnú slepotu možno odpovedať iba z veľkým súcitom a bolesťou. Takúto neveru čaká iba peklo. “Kto neverí, už je odsúdený”, hovorí Pán Ježiš na adresu tých, ktorí odmietajú Jeho pozvanie do neba.
Bratia a sestry!
Chcem vás pozvať opäť k dôvere Božiemu slovu a zasľúbeniam Pána Ježiša Krista. Prišiel k nám ako Spasiteľ a chce nám dať účasť na večnej radosti, na živote, kde je On a kde On bude všetko vo všetkom. Preto nás dnes pozýva k svojmu stolu a k prijatiu toho pokrmu, ktorý “zostáva pre večný život”. To nové, čo tvorí, nebude poznačené nijakým hriechom a preto ani nijakou bolesťou. Je to zrno, z ktorého pripraví chlieb života večného. “Už teraz to raší. Nebadáte to”? Ten chlieb života prišiel z “Domu chleba” a sám Hospodin pripravil Jeho cestu k nám. Je “vodou života”, ktorá pôsobí nový život, ako rieka v pustatine. Svojím životom nám pripravil miesto, kde je “mnoho príbytkov”.
To, čo očakávame, je spôsob novej existencie, kde hriech, diabol ani smrť nemá žiadne miesto. Už dnes to “nové” raší. Klíči, ako zrno pod snehom a my môžeme dôverovať Božím zasľúbeniam. Neupadnime do beznádeje pri pohľade na minulosť. Ani do hnevu, pri pohľade na prítomnosť, ak sa človeku a národom nedarí z vlastných síl a schopností uskutočniť ideály francúzskej revolúcie: bratstvo, rovnosť a slobodu. Ani vtedy, ak sa nedarí uskutočniť inou revolúciou sľúbený “raj na zemi bez Boha”. Tým konečným cieľom nie je ani nejaké demokratické spoločenstvo štátu, alebo štátov.
Ak v takom spoločenstve žijeme, ono je iba cestou k cieľu, ktorý je pred nami. Cestou, na ktorej potrebujeme nielen telesný pokrm, ale aj chlieb duchovný, ktorý smieme prijať v slove a sviatosti Pána Ježiša.
Pán nám nedal žiadne podmienky na ich prijatie, ale hovorí: “Poďte, už je všetko pripravené”. Ak toto uistenie s dôverou príjmeme, spoznáme moc evanjelia a ona nám pomôže k pokániu a novému životu. Nespoliehajme sa na seba, ale na moc Ducha Svätého, ktorého závdavok nám v slove evanjelia a v sviatosti Pán Boh dáva. Podmienkou prijatia nie je naša spoveď, ale pokorné a veriace srdce. Pán Ježiš ho naplní radosťou, silou nádejou a novými prejavmi viery. Preto pristupujme k stolu milosti s prosbou: Maranatha! Príď, Pane Ježiši! Amen.
Nedeľa Deviatnik 2024 – Ľubomír Batka st.