Konfiteor
Z milosti Tvojej, Bože,
cestu žitia poznáme,
v nej duch náš hriešnosť zmôže,
keď síl z nej čerpáme.
Ach, Pane, ľud svoj i dnes
jak Otec uhosti
a v slove svojom prines
i darov milosti! Amen (M.R.)
1 J 1, 8 – 10 a 2, 1- 3:
“Ak hovoríme, že nemáme hriechu, sami seba klameme, a nieto v nás pravdy. (9) Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil naše hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti. (10) Ak hovoríme, že sme nezhrešili, Jeho robíme luhárom, a Jeho slovo neprebýva v nás. (2, 1) Dietky moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme Prímluvcu u Otca, Ježiša Krista spravodlivého. (2) On je obeťou zmierenia za naše hriechy a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. (3) Po tom poznávame, že sme Ho poznali, keď zachovávame Jeho prikázania”. Amen
Bohumilí kresťania!
Sú piesne, ktoré majú tzv.refrén. Refrén sa po každom verši piesne opakuje. Jeho slová spravidla obsahujú dôležitú myšlienku, ktorú je potrebné zvlášť zdôrazniť, alebo pripomínať.
Aj Písmo sväté má svoje refrény. Obsahuje myšlienky, ktoré sa v ňom vždy nanovo opakujú a ktoré sa nám pripomínajú vždy znova. Sú ako podčiarknuté slová vo vete, na ktoré by sme nikdy nemali zabudnúť.
Takým refrénom Písma svätého je napríklad veta: ”Boh je láska”. Ale aj podobná veta: “Pán Boh žiada aj od nás lásku”. To sú slová, ktoré nestačí povedať len raz. Tak, ako vo vzťahu dvoch ľudí je dôležité opakovanie vyznania lásky, podobne aj vo vzťahu k Pánu k nám je dôležité počuť opakovane, že Pán Boh nás miluje. Rovnako je dôležité pripomínať človeku zákon lásky, ktorý je obsahom Božích prikázaní a celého Božieho zákona.
Dnešný biblický text nám tiež pripomína jednu dôležitú pravdu, ktorá sa v Písme vždy znova opakuje a o ktorej Písmo, totiž Božie slovo hovorí vždy nanovo. Je to slovo o ľudskej hriešnosti. Slovo pravdy o nás ľuďoch a našej ľudskej prirodzenosti, získanej po páde dedičným hriechom. V kostole, vo zvesti Božieho slova, v kresťanskom prostredí o nej počujeme a hovoríme vždy znova. Opakuje sa ako refrén v mnohých kázňach, posolstvách, alebo výzvach k pokániu. Apoštol Ján vo svojom prvom liste napísal s celou otvorenosťou dôležité slová: ” Ak hovoríme, že nemáme hriechu, sami seba klameme, a nieto v nás pravdy”. (v.8)
Tí, čo boli na Službách Božích minulú nedeľu, keď sme si v cirkvi pripomínali pád mesta Jeruzalema a jeho chrámu a neveru ľudu izraelského, majú túto zvesť o hriechu a výzvu k pokániu v čerstvej pamäti. Mnohí preto pristúpili k spovedi a stolu Pánovmu s prosbou o odpustenie hriechov a o novú milosť Božiu.
Máme skúsenosť, že ľudia, ktorí v Pána Boha neveria, razantne popierajú svoju hriešnosť a svoje hriechy. Nechcú o nich ani počuť! Možno niektorí pripustia, že sú mnohí ľudia hriešni a každodenne hrešia, ale sami sa medzi nich nepočítajú. Preto hovoria, že nepotrebujú pokánie a pokánie ani nerobia.
Žijeme vo svete, v ktorom sa slovo “kajúcnik” stalo hanlivým slovom. Ľudia, ktorí svoje hriechy poznali a verejne vyznali sú terčom posmechu, alebo nenávisti, keďže hovoria nielen o svojich hriechoch, ale aj o hriechoch iných ľudí. Považujú ich za slabochov a zradcov.
Nejde samozrejme len o myslenie súčasného sveta. Spomínam si, ako mi jeden priateľ, vtedy študent ekonómie rozprával svoj zážitok z prednášky z civilného práva, ktoré im prednášal istý slovutný pán profesor z právnickej fakulty. Na záver svojej prednášky povedal: “Viem, že vás právo a zákony príliš nezaujímajú, ale zapamätajte si pre život aspoň túto osvedčenú poučku: Pred súdom je priznanie poľahčujúca okolnosť – ale nepriznanie – oslobodzujúca”. Je zrejmé, že podľa tejto ľudskej múdrosti konajú mnohí priestupníci a hriešnici aj dnes.
Nedávno som čítal v jednej internetovej diskusii na evanjelickom portáli názor a výčitku kresťanom asi v tomto duchu: “Vy neustále hovoríte o hriechu. Nemali by ste to robiť, ak chcete osloviť a získať dnešných ľudí. Ak im budete pripomínať hriech, nebudú vás mať radi”. Našli sa viacerí, ktorí sa s týmto postojom stotožnili…
Sú to slová a názory, ktoré protirečia apoštolským slovám Jánovým: “Ak hovoríme, že nemáme hriechu, sami seba klameme a nieto v nás pravdy. Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý, aby nám odpustil hriechy a očistil nás od všetkej neprávosti”. Popieranie hriechu a hriešnosti človeka neznamená len to, že “sami seba klameme”, ale aj Jeho, totiž Pána Boha “robíme luhárom a Jeho slovo neprebýva v nás”.(10)
Istý zakladateľ jednej sekty v Amerike, ktorá dnes pôsobí aj u nás raz o sebe vyhlásil: “Bratia, ja som už dva roky nevidel svojho starého Adama”! – Ale ostatní mu vraj povedali:” Ty si nevidel svojho starého Adama? Ale my sme ho za tie roky pri tebe nejeden raz videli”.
O tom, že „nie je hriešnik“ si nedovolil o sebe povedať ani jeden z apoštolov. Poznáme vyznanie Petrovo, ktorý povedal: ”Pane, odíď odo mňa, lebo som hriešny človek”. Poznáme vyznanie Pavlovo: “…z milosti Božej som, čo som a Jeho milosť nebola pri daromná”. Poznáme slová Pánove adresované synom Zebedeovým Jakubovi a Jánovi: ” Neviete, čieho ste ducha”! Apoštol Jakub napísal: ”Lebo keby niekto celý zákon zachoval a previnil by sa v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým”. (Jk 2,10)
Je však skutočnosťou, že sa nielen medzi neveriacimi, ale aj veriacimi sa nájdu mnohí kresťania, ktorí sa považujú nielen za zbožných, ale aj za bezhriešnych, takže vraj oni sami nepotrebujú pokánie. Často ho očakávajú od iných, vyzývajú iných, aby činili pokánie, ale naznačujú, že oni sami pokánie nepotrebujú.
Takým človekom bol zbožný farizej, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium ( L 18, 9-14). Tento zbožný človek sa modlil:” Bože ďakujem Ti, že nie som taký, ako aj ostatní ľudia, alebo ako aj tento publikán” – tento hriešnik…Počuli sme však, čo povedal na tieto slová a postoj farizeja Pán Ježiš: ”Veru hovorím vám, tento – totiž kajúci publikán – odišiel do svojho domu ospravedlnený a nie tamten”.
Bratia a sestry!
Na tomto mieste sa trošku pristavme, aby sme si povedali niečo o tom, ako je to v našej cirkvi. Niektorí evanjelici stále hovoria, alebo aj píšu, že čiastka služieb Božích, ktorú máme na začiatku s názvom konfiteor, je “cudzí prvok” v našich službách Božích a že nepatrí do našich evanjelických služieb Božích. Samotné slovo “konfiteor” je latinské a znamená: “vyznanie hriechov”. Poznanie a vyznanie hriechov je to, čo v našom texte hovorí apoštol Ján, alebo to, čo v evanjeliu hovorí Pán Ježiš o kajúcom publikánovi, ktorý vyznal: “Bože buď milostivý mne hriešnemu”. Keďže ako evanjelici sa pridŕžame Písma svätého, vyznanie hriechov na službách Božích jednoducho nesmie chýbať. Ono je tiež tým spomínaným refrénom nášho duchovného života, aby sme sa nepodobali onomu pokryteckému farizejovi z podobenstva, alebo nenasledovali deti tohoto sveta. Preto na službách Božích spievame v nábožnej piesni Kýrie: Kyrie elejson – Pane zmiluj sa, alebo slovne vyznávame hriechy formou Konfiteora. (Číslo 1, alebo 2)
Bratia a sestry!
Niekto by mohol azda položiť otázku, či takýto dôraz na vedomie hriešnosti nás nevedie k určitému pesimizmu v otázke mravného konania: Ak sme teda hriešni, má zmysel bojovať proti hriechu? Dosiahneme tým niečo?” – Ak by sme takto zmýšľali, ľahko by sme upadli do druhej krajnosti, totiž do mravnej ľahostajnosti a laxnosti. Ale apoštol Ján v ďalších vetách píše:” Dietky moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. A keby niekto zhrešil, máme Prímluvcu u Otca, Ježiša Krista spravodlivého”.
Ako kresťania teda máme zápasiť s mocou hriechu, máme odolávať pokušiteľovi a snažiť sa plniť Boží zákon a Božie prikázania. Apoštol si je vedomý toho, že bezo zbytku sa nám to nepodarí, že niekedy sa “potkneme”, možno na ceste za Kristom aj padneme. Ale skrze nášho Prímluvcu u Boha smieme povstať a ísť ďalej po ceste spásy. Apoštol Pavel vyznáva podobne: “Nie že by som už dosiahol, alebo bol dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, na čo ma aj Kristus Ježiš uchvátil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa za tým, čo je predo mnou, cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristu Ježiši”.( Fil 3, 12-14)
Slová refrénu o našej hriešnosti majú však aj svoju druhú stránku, ktoré sú druhou stranou tejto mince. Je to jednak pravda o našom Pomocníkovi a Prímluvcovi – Obhajcovi v nebesiach a najmä samotný dar milosti nášho nebeského Otca v našom Pánovi. On totiž naše dlhy lásky aj sám vyplatil. Zaplatil za naše hriechy tú najvyššiu cenu. Skrze Krista nám “odpustil naše hriechy a tak nás očistil od každej neprávosti”. Apoštol Ján hovorí: ”On je obeťou zmierenia za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta”. Táto zvesť nie je nejakou “lacnou milosťou”, ak sa snažíme kresťanským spôsobom života získať nie záslužné skutky, ale nám ide o poďakovanie a dobrorečenie nášmu Pánovi spôsobom nového života a Jeho verným nasledovaním.
M.Luther túto snahu vyjadril známymi slovami: ”Denne máme mŕtviť starého Adama v nás”. Túto snahu prirovnal k tvári muža: Muž si bradu a tvár holí, ale ona mu vždy nanovo narastie. Kto chce byť oholený, musí tak robiť stále nanovo. Tak aj hriech máme pri sebe vždy nanovo odstraňovať. To je zmysel Jánových slov: ”Dietky moje píšem vám, aby ste nehrešili. – Po tom poznávame, že sme Ho poznali, keď zachovávame Jeho prikázania”.
Bratia a sestry!
Varujme sa preto svetského zmýšľania a konania, života bez ochoty k neustálemu pokániu. Varujme sa súčasne aj farizejstva, sami sa vyhlasujúc za spravodlivých. Varujme sa mravnej ľahostajnosti a neklesajme v boji s hriechom.
Zároveň dôverujme nášmu milostivému nebeskému Otcovi a nášmu Prímluvcovi, ktorý sa v nebesiach neprestajne prihovára za nás vzdychaním nevysloviteľným a dobrorečme Jeho svätému menu. Amen
11.nedeľa po Svätej Trojici – Holíč 22 – Mgr. Ľubomír Batka st.