M.R.ŠTEFÁNIK (na košariskej fare)
Hovoril otec na fare košariskej
(na fare, čo hrubé má múry a obloky
zamrežované, lipy voňajú vedľa nej,
i kostol belie sa v súmraku)
hovoril otec:
“Keď zve ťa osud, choď!
Nám boriť sa tu, zmárať usúdené
a kosti zložiť do poddaných zeme
sťa semä, ktoré zíde azda raz,
keď príde jar a prinesie svoj plod.
Ale ty,
keď zve ťa osud, choď!
Nás kedys’ osud tak zval, kŕdeľ malý,
za vysokými ľudstva ideály
cez hrádze, hnúšte, chraste, strminy
na výšiny, kde rodu vykúpenie
sme uzrieť chceli, podľa vidiny,
již vnukla nám v mladi Slávy dcéra,
Štúrove slová, vierou roznietené,
smrť ujca tvojho, toho bohatiera,
čo umrel za ňu na fraštackom poli…
Sme mladí boli…Rumeň ešte v líci…
my nahor stúpať chceli v státisíci…
Ale ty,
keď zve ťa osud, choď!
Š. Krčméry
(16.I.22- Mirkovi na cestu – posiela otec)