Kajúca nedeľa – evanjelická verejná spoveď
R 2, 1 – 10:
“Preto nemáš výhovorky, človeče, ktokoľvek súdiš iného. Veď v čom iného súdiš, odsudzuješ sám seba, lebo veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté. (2) A vieme, že súd Boží je podľa pravdy proti tým, čo tak robia. (3) A ty, človeče, ktorý súdiš tých, čo tak robia, a sám robíš to isté, či sa nazdávaš, že ujdeš súdu Božiemu? (4) Alebo či pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia vedie ťa ku pokániu? (5) Ale ty vo svojej zatvrdilosti a nekajúcnosti srdca zhromažďuješ si hnev, – keď príde deň hnevu a zjaví sa spravodlivý súd Boha, (6) ktorý odplatí každému podľa jeho skutkov: (7) večným životom tým, čo vytrvanlivosťou v dobrom skutku hľadajú slávu a česť a nesmrteľnosť, (8) – ale hnevom a prchlivosťou tým, čo sú svárliví, sú neposlušní pravde, lež povoľujú neprávosti. (9) Súženie a úzkosť príde na každú dušu, ktorá páše zlé, najprv na Žida, i na Gréka, (10) ale sláva a česť a pokoj každému, kto činí dobre, najprv Židovi, aj Grékovi.
Svätíme dnes 10. nedeľu po Svätej Trojici so spomienkou na zkazu mesta Jeruzalema. To je dôvod pre kresťanskú cirkev, aby si s vďakou uvedomovala Božie zasľúbenia, ale aj dôvod, aby sme si v cirkvi vážne uvedomovali aj tú možnosť, že i kresťania, pre neveru a neposlušnosť, môžu Božie zasľúbenie a požehnanie stratiť.
Tak, ako ľud SZ dostal veľké zasľúbenia o milosti a požehnaní, svojou neverou a zatvrdilosťou v hriechu sa o ne pripravil. Z tohoto dôvodu prišiel na Izrael aj trest, spustošenie na mieste svätom: zánik jeruzalemského chrámu a svätého mesta a tak i poriadkov ustanovených Mojžišom. Stalo sa tak v roku 70 po Kristu, čiže 37 rokov po ukrižovaní Ježiša Krista. Naplnili sa tak Pánove slová o Jeruzaleme, ktorý “nepoznal času svojho navštívenia”. Preto z chrámu v ktorom sa prinášali obete zvierat za hriehcy, nezostal “kameň na kameni”, s výnimkou známeho “múru nárekov”. Dejiny hovoria jasne o vyvolení a požehnaní ľudu Božieho, ale aj o vážnosti Božieho slova a o súde, ktorý “sa začína od domu Božieho .
Pohnútkou k pokániu pre nás a pre cirkev vôbec nie je však iba strach pred trestom. Naopak – hlavnou pohnútkou k pokániu je -práve Božia dobrota a milosť! Apoštol Pavel v liste Rímskym kladie kresťanom otázku zásadného chrakteru:“Alebo či pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia vedie ťa ku pokániu?”
Preto témou kajúcej nedele a zvesti Božieho slova je práve pokánie. My s dr. M. Lutherom vyznávame, že …”v cirkvi, v ktorej od Krstu svätého žijeme, nám Pán Boh denne hojne hriechy odpúšťa a dáva nám svoje veľké zasľúbenie o dare pokoja”. Iste to neznamená, že Božiu milosť máme brať nadarmo, že nemáme bojovať dobrý boj viery, viesť boj s hriechom, pokušením a neverou.
Starší pamätníci medzi nami si možno spomenú na dávnejšiu televíznu súťaž: Desať stupňov ku zlatej. V tejto súťaži dostal zaujímavú odmenu ten, kto správne zodpovedal 10 otázok a po správnej odpovedi vystupoval vždy vyššie, až na desiaty – zlatý stupienok.
Pre nás, evanjelických kresťanov je spoveď a jej konanie takouto cestou k “zlatej odmene”. V rámci spovede založenej na Božom príkaze obsiahnutom v Písme, môžeme už po 5- tich odpovediach získať dôležitú duchovnú odmenu.
Pripomeňme si na úvod, že prvé štyri stupne s p o v e d e sa týkajú pokánia a teda pravej kajúcnosti. Židia mali svoj spôsob pokánia, ktorý spočíval najmä vo vonkajších veciach. Kajúcnik si sypal na hlavu popol a odieval sa do “vrecoviny ”, šiat z hrubej, drsnej látky. Ján Krstiteľ, známy kazateľ pokánia pred vystúpením Ježiša Krista mal podľa evanjelistu Lukáša na sebe “oblek z ťavej srsti a prepásaný bol koženým opaskom”.
Aj v kresťanskej cirkvi pretrváva niekedy dôraz na vonkajších veciach. Pod pokáním sa vo väčšinovej cirkvi rozumejú pôstne jedlá, alebo zdržiavanie sa pokrmov a nápojov. V našej cirkvi symbolizuje nedeľu pokánia čierne, alebo fialové rúcho na oltári.Mnohí evanjelici si v dnešnú nedeľu iste neoblečú šaty v pastelových farbách…Určite to nie je to hlavné a rozhodujúce. Dôležité pri konaní pokánia je úprimnosť a pravdivosť. To sú hodnoty založené na Božom slove.
Dnes nám znelo slovo kajúceho žalmu a spoločne sme sa pozreli aj do zrkadla Božieho zákona, v ktorom môžeme vždy vidieť a poznať všetky naše hriechy a teda našu pozíciu pred Pánom Bohom. Je to pozícia priestupnikov – pozícia nedokonalého plnenia Božieho zákona. Prestúpenie Božieho zákona voláme hriech.
Preto prvá otázka pri spovedi znie: “Či uznávate, že ste proti Pánu Bohu zhrešili a Jeho nemilosť si zasúžili?”. Od úprimnosti odpovede na túto otázku závisí, či môžeme vystúpiť na druhý stupeň a tak smerovať ku “zlatej”. Preto kajúcim zaznieva zvesť a odpoveď z Božej strany. Pomocou je nám aj apoštolské slovo Jánovo: “Kto hovorí, že nemá hriechu, sám seba klame a nie je v ňom pravda”
Druhá spovedná otázka sa týka ľútosti nad týmto stavom hriešnosti a ľútosti z narušenného vzťahu k Tomu, ktorý nás miluje a dokazuje nám svoju Otcovskú lásku, trpezlivosť a starostlivosť. Ako prejav pravej ľútosti sa spomínajú potom dôležité biblické príklady a vzory: napríklad kráľ Dávid, ktorého z hriechu usvedčil prorok Nátan. Z Novej Zmluvy sa spomína žena hriešnica, slzy plačúceho Petra, ale aj príklad kajúceho lotra na kríži a iných.
Tieto biblické príklady sú dokladom o nevýslovnej milosoti Božej darovanej v Kristovi aj kajúcemu lotrovi, ako o tom svedčia slová Ježišove: “Veru hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji”! Varovným príkladom je učeník Judáš, ktorý síce ľutoval svoje hriechy, ale nedokázal “vystúpiť na ďalší stupeň”, čiže urobiť potrebný krok smerom k Pánovi Ježišovi Kristovi. Nedokázal odpovedať na tretiu spovednú otázku o viere:
“Veríte, že vám Boh z lásky a milosrdenstva a pre zásluhy, umučenie a smrť svojho Syna odpustí všetky vaše hriechy, veríte?”.
Lebo nestačí len ľútosť, alebo zhrozenie sa nad hriechom. Dôležité je uvedomiť si, že cesta hore nie je možná bez Pomocníka, bez Spasiteľa, ktorým je Ježiš Kristus, Syn Boží. Preto v našej evanjelickej spovedi je odpoveď na tretiu otázku o viere v milosť Božiu, ktorá je mám prejavená v diele Pána Ježiša, v Jeho kríži, obeti, v Jeho zásluhách, veľmi dôležitá a rozhodujúca.
Štvrtá spovedná otázka nás chce viesť k dobrým skutkom, ktoré nie sú záslužné, ale slúžia ako prejav našej vďaky. Dôvod záchrany sme už predtým spomenuli: je to viera v Pána Ježiša Krista. Veríme, že dobré a zbožné skutky sú dôsledkom viery. Ak sa pýtame so žalmistom: “Čím sa odmením za všetky Božie skutky milosti?” – je tu aj odpoveď: je v živote podľa Božieho slova a podľa Božích prikázaní. Je dôležité uvedomiť si, že tieto skutky majú za ceľ nie našu chválu, ale chválu Pána Boha: …” aby ľudia videli vaše dobré skutky a velebili tak nášho nášho Otca, ktorý je v nebesiach.”
Tu je síce už vrchol našej všeobecnej evanjelickej a verejnej spovede, ale nemala by svoju korunu a nedosiahli by sme cieľ, ak by neprišla Božia odpoveď a Božie uistenie o odpustení našich hriehcov. Preto vrcholom spovede je jej2.časť, ktorú nazývame: “rozhrešenie”!
Rozhrešenie je zvesť o odpustení hriechov z milosti a zásluhami Ježiša Krista. Môžeme povedať, že ak neodmieame dielo Pána Ježiša Krista – získavame naozaj “zlato” – cenné hodnoty, ktoré inak získať nemôžeme!
Naopak, odmietnutím Krista ako Pána – strácame všetko – ako sa to aj dokázalo a prejavilo v živote Izraelského národa.
Rozhrešenie – je najpotešiteľnejšia časť evanjelickej spovede a zakladá sa na ustanovení Kristovom, ktoré menujeme: moc kľúčov kráľovstva nebeského.
Pán Ježiš poveril týmto rozhrešením, zvesťou o odpustení hriechov všetkých svojich učeníkov, nielen apoštola Petra. “Zväzovať a rozväzovať”, odpúšťať hriechy v mene Kristovom dostali všetci apoštolovia – pričom ide o služobnú funkciu a žiadne vyvýšenie nad iných. Zakladá sa na zasľúbení Pána Krista a na Jeho konaní. Preto Kristus sám odpúšťa hriechy prostredníctvom svojho slova zvestovaného Jeho poslami.
To je podstata ďalšej otázky: ” Či veríte, že keď vám ja – nehodný služobník, dám rozhrešenie, odpustí vám Pán Ježiš Kristus všetky vaše hriechy?”
Bratia a sestry, o tomto diele milosti platí slovo z nášho dnešného textu:
” Sláva a česť a pokoj každému, kto činí dobré!” Darom Božej milosti je odmena pre každého veriaceho. Preto kráčajme cestou pokánia a vytrvajme na cest , vedúcej cez “5 stupňov ku zlatej“, totiž k nebeskej odmene a sláve. Amen.