„A hľa, chrámová opona roztrhla sa na dvoje, od vrchu až do spodku.“ (Mt 27,51; Mk 15,38; Lk23,45)
„Dokonané! Kristus Ježiš hlavu
k smrti naklonil.
Splatené sú dlhy hriechu;
Boh svätyne najvyššej záclonu
už odclonil.“ (K. Royová)
V momente, kedy Pán Ježiš Kristus zomrel na kríži, sa roztrhla chrámová opona. Týmto spôsobom k Izraelu prehovoril Boh. Opona už nemá symbolizovať oddelenie. Už nebude naznačovať, že neexistuje prístup k Pánu Bohu. Opona už nebude tichým a nepríjemným svedkom toho, ako nám hriechy prekážajú prísť k Pánu Bohu.
K čomu sa táto chrámová opona vlastne používala?
Účel opony bol zrejmý zo slov Božích: „opona bude oddeľovať svätyňu od veľsvätyne“ (2M 26, 33). V rámci komplexu stavieb Jeruzalemského chrámu sa nachádzali dve dôležité stavby: Budova svätyne a svätyňa svätých. Tieto dve miesta od seba oddeľovala práve spomenutá chrámová opona. Nejednalo sa pritom len o nejaké dekoratívne oddelenie. Bolo to jasné zabránenie vstupu ľudí do priestoru svätyne svätých. Opona bránila každému človeku v tom, aby vstúpil na to najposvätnejšie miesto chrámu. Vnútri za oponou bola truhla svedectva, na nej ležal vrchnák, o ktorom Boh povedal: „Tam sa budem stretávať s tebou a z vrchnáka . . . hovoriť“ (2M 25, 22). Opona zastierala vstup do bezprostrednej prítomnosti Božej, do svätyne svätých. Podľa zákona smel len najvyšší kňaz raz v roku vojsť do nej, pričom sa musel riadiť zvláštnymi predpismi. Veľkňaz smel vstúpiť za oponu v bielom spodnom rúchu, s krvou obetovaných zvierat. Pofŕkal ňou veko truhly zmluvy a vyslovil pritom Božie meno. Takto sa získavalo odpustenie hriechov pre celý Izrael. Táto opona teda poukazovala na skutočnosť, že hriech oddelil človeka od Pána Boha a zabránil mu vstúpiť do Božej prítomnosti. Lenže tieto obete neriešili skutočný prístup k Hospodinovi. Pretože v systéme obetí neexistovalo pravé a trvalé zmierenie. Obete bolo potrebné prinášať znovu a znovu, keďže človek hreší neprestajne. Opona na túto skutočnosť upozorňovala všetkých. Človek si sám zo svojich schopností nedokáže získať odpustenie svojich hriechov.
Spomenutá opona, ktorá oddeľovala túto časť chrámu bola umeleckým dielom. Mojžiš dostal od Hospodina presný popis toho, ako mala byť urobená. Z modrého a červeného purpuru a zo súkaného ľanu. V tej dobe sa pritom jednalo o najdrahšie najvzácnejšie látky. Na opone boli zobrazení dvaja anjeli – cherubíni. Títo anjeli pripomínali anjelov, v súvislosti s vyhnaním Adama a Evy z raja. Boli to anjeli, ktorí strážili záhradu, aby sa do nej prví ľudia už viac nemohli vrátiť. Postavení boli na východ od záhrady a strážili cestu k stromu života. Cesta k Pánu Bohu, cesta k životu bola teda v dôsledku nášho hriechu zatarasená. Opona mala visieť na štyroch stĺpoch, ktoré mali strieborný podstavec. Zároveň mala byť zavesená na zlatých hákoch. Pravdepodobne teda bola dosť ťažká.
Po smrti Pána Ježiša, po Jeho obeti zľutovania, keď On sám na základe preliatej svojej vlastnej krvi vošiel do nebeskej svätyne, nastala zmena. Práve v tej chvíli nás Pán Ježiš vytrhol z moci hriechu. V Ňom je dokonalé vyriešenie odplaty za hriechy ľudstva. Za bránami Jeruzalema na vršku Golgota zomrel jediný dokonalý Baránok, za naše hriechy. Od toho momentu stratili všetky obetné obrady a ceremónie v chráme význam. Pán Boh to dal najavo práve roztrhnutím opony. Opona sa roztrhla od vrchu až dole keď veľkým hlasom zvolal; „Dokonané “ a keď vypustil dušu. Keď Pán Boh roztrhol oponu počas smrti svojho Syna na Golgote, akoby nám týmto chcel povedať: „Môj Syn odstránil túto oponu. Už ďalej nie je potrebná. Môj Syn priniesol jedinú dokonalú obeť. Urobil to raz s platnosťou NAVŽDY. Jeho obeť očisťuje všetkých ľudí od ich hriechov, ak ju vierou prijímajú. Cesta do mojej prítomnosti je otvorená každému veriacemu. Všetci tam môžu prísť prostredníctvom obete môjho Syna Ježiša Krista.“ Lebo náš Pán, „ani nie s krvou kozlov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a vydobyl večné vykúpenie“ (Žid 9, 12).
Teraz je cesta otvorená, prístup k trónu milosti je voľný: „Keďže teda, bratia, máme dôveru, že dôjdeme do svätyne skrze krv Ježišovu touto novou a živou cestou, ktorú nám otvoril cez oponu, to jest cez vlastné telo;….. pristúpme s úprimným srdcom, v plnosti viery“ (Žid. 10, 19—20,22). Opona nás nemôže viac zdržovať od trónu milosti. Ona bola roztrhnutá od vrchu až dole čo bolo Božím skutkom, a preto máme ono potešujúce napomenutie: „Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas“. (Žid 4, 16)
Ako veľmi sa museli naľakať Kaifáš a Ananiáš, keď po smrti Pána vstúpili do chrámu kde visela opona roztrhnutá na dve časti a každý mohol hľadieť do svätyne svätých. Nemáme o tom síce nič poznamenané v Písme, ale je pravdepodobné, že nechceli nechať oponu roztrhnutú na dve časti a že ju asi chceli v rýchlosti zošívať. Chýbala im ale zručnosť Becáléla (2M 31, 2-3). Ak to bolo tak, tak to bolo záplatárstvo a to, čo spravili bolo zlátaninou nedôstojnou pre chrám Boží. Lenže tento chrám nebol viac domom Božím.
My nevieme, či skutočne Kaifáš a Ananiáš zošívali roztrhnutú oponu, za to ale boli v každom storočí ľudia, ktorí sa stavali medzi človeka a Boha, čo nie je v skutočnosti nič iné než zošívanie a znovupostavenie opony. Veď satan nenávidí, keď obťažený hriešnik smie ísť priamo k Pánovi Ježišovi a dosiahnuť milosrdenstvo. Hriešnik prichádza skrze tú novú a živú cestu, ktorou je sám náš Pán, ako riekol: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa“ (J 14, 6). Hriešnik sa ponáhľa k prostriedku zmierenia, k zmiercovi (Rim 3, 25) a tým je Pán Ježíš, t. j. že v Ňom prichádza do styku nečistý hriešnik s trikrát svätým Bohom a je mu udelená milosť. Tiež každé Božie dieťa smie smelo používať otvorenie cesty.
Ale ako: často o pokoj prichádzame
trápiac márne dušu svoju,
v modlitbe sa neponáhľame
so všetkou k Pánu dôverou.
Pretože nepriateľ túto voľnú cestu nenávidí, tak nemôžeme od neho očakávať nič iné než to, že použije všetky prostriedky, aby sa roztrhnutá opona opäť zošila. K tomu si použije pyšných ľudí. Na začiatku sa začalo zošívanie veľmi jemným spôsobom. Človek nepozoroval tie slabé nitky, ktoré mali spojiť rozdvojenú oponu, ale nepriateľ dobre vedel čo chcel. A tak skoro zaviedol skutky mikulášencov do efezského zboru (Zj 2, 6), ktoré Pán nenávidel. Slovo „mikulášenci“ znamená: „vládcovia, či víťazi nad ľuďmi“, a je pravdepodobné, že práve tu začalo zadržovanie ľudí pred trónom milosti, a spásu mala sprostredkovať zvláštna trieda! To bol klerikalizmus v zárodku. V pergamskom zbore sa tieto skutky stali učením (Zj 2, 15-16) a v tyatírskom zbore vidíme toto učenie v plnom rozkvete — nie, človek nesmie ísť priamo k trónu milosti, ale musí sa obrátiť na tzv. kňaza alebo duchovného, ktorý mu sprostredkuje spásu; veď len on sám má prístup za zošitú oponu, a „laik“ má čakať vonku a dúfať, že duchovný uvedie jeho záležitosť spasenia s Bohom do poriadku. Pretože sa ale opona roztrhla od vrchu až po spodok a náš Pán zvolal: „Dokonané“ ukážme všetkým hľadajúcim dušiam, že cesta k Zmiercovi, ku Kristovi, je voľná a skrze vieru v Neho dosiahnu odpustenie. Všetci veriaci sú kráľovským kňazstvom, majú teda plnú slobodu na vstup do svätyne skrze Ježišovu krv, tou novou cestou . . . Len nech si ale, hlavne tí mladší vo viere dajú pozor, aby ruky niekoho z tých, ktorí milujú učenie mikulášencov, im nevsunuli do cesty nejakú opravovanú oponu. To si tiež uvedomme, že v zboroch, kde kazateľ má všetko v ruke a ostatné údy sú nútené mlčať, je už urobených mnoho stehov na zošitie opony a to aj vtedy, keď taký kazateľ káže evanjelium a snáď aj hovorí o všeobecnom kňazstve veriacich. Ak budeme hojne vchádzať za oponu, uvidíme, ako zbor vo Filadelfii, že aj pred nami sú dvere otvorené, a že ich nemôže nikto zavrieť. Len za oponou vidíme otvorené dvere do všetkých častí sveta kam máme ísť alebo pomáhať k zvestovaniu evanjelia. Vošla si už — drahá sestra, milý brat — skrze krv Ježišovu do svätyne? Alebo zostávaš vonku v domnení, že ti niekto iný sprostredkuje spásu tvojej duše? Len vojdi, lebo skrze Pána nášho Ježiša Krista máme vierou prístup k tejto milosti, v ktorej stojíme a chválime sa nádejou slávy Božej.
Pokoj Vám!!