Jozef, Jákobov syn, bratmi predaný do Egypta, nevinne tam väznený, nakoniec povýšený na hodnosť mocného panovníka, sa stáva záchrancom, spasiteľom najprv svojho ľudu, no aj celého Egypta a okolitých národov. Jeho stretnutie a napokon spoznanie s bratmi tvorí jeden z najslávnejších okamihov opísaných v Knihe kníh. Tento Jozef, jeho osudy, život, udalosti, jemu učinená krivda a za ňou nasledujúca sláva, tvorí krásny predobraz Toho Syna Dávidovho, ktorý keď do svojho vlastného prišiel, vlastní Ho neprijali. Predaný, zavrhnutý, odovzdaný synom toho šíreho sveta, toho zlorečeného sveta, On svoj život kladie za ľudské viny. A keď premohol smrť, na svetlo vyviedol nesmrteľnosť a život, stáva sa Spasiteľom najprv svojho ľudu a za ním všetkých národov až do posledných končín zeme. Jozef, predchodca mena nad každé meno, meno Ježiš.
Józua, veľký vojvodca, ktorý zverený ľud nielen z púšte cez Jordán do svätej zeme priviedol, ale im tu zem aj vydobyl a potom losom rozdelil. Tento Józua zvoláva snem, pred celým národom vyzdvihuje neodškriepiteľnú pravdu, že nepochybilo ani jedno slovo, ktoré Hospodin sľuboval, ale všetko sa tak stalo. Zaväzujúc sa, že on bude s celým svojim domom slúžiť Hospodinovi, vyzýva svoj ľud, aby sami rozhodli, komu oni chcú slúžiť. Či bohom, ktorých opustili v Egypte a či Hospodinovi, ktorý im verne dodržal všetky svoje sľuby. Ľud volí Hospodina a verne Mu slúži spoločne so svojim vodcom, kým tento žije. Józua je obraz Ježiša, Vojvodcu a Víťaza nad diablom, svetom, hriechom i smrťou, ktorý svoj ľud vlastnou krvou vykúpil, mocne vedie do onej pravej, zasľúbenej zeme, o ktorej je napísané: „Podľa jeho prisľúbenia očakávame nové nebo a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť.“(2Pt 3,3) Aj On! Na začiatku tisícročného Kráľovstva, až zastanú Jeho nohy na hore Olivovej, zvolá prvý snem, pred ktorým bude môcť vyrieknuť, že nezostalo nesplnené ani jedno zasľúbenie Božie, ktoré hovorili o tomto slávnom konci doby milosti, času súdu a začiatku doby Kráľovstva. Tam On svoj ľud i všetky národy, nad nimi prišiel kraľovať, ako ten pravý Józua, Hospodinovi poddá, aby známosťou Hospodinovou naplnená bola celá zem. Jeho ľud vojde s ním v zmluvu Božiu a on tú zmluvu dodrží, lebo Jeho Vojvodca nezomiera, smrť nad ním už viacej nepanuje, On je večný. A tak toho slávneho snemu malým predobrazom bol ten prvý snem Józuov. V mene Józua leží časť mena Toho najslávnejšieho, Ježiš.
Joziáš, posledný Judský kráľ. Veď tých, čo ešte za ním nasledovali, už možno nazvať len bezmocnými vazalmi. Tento Joziáš slávi so svojim ľudom Veľkú noc. Takú Veľkú noc, aká ešte nikdy od Samuelovej doby nebola slávená. No, či ani za Dávida? Ani za Dávida! Všetko Dávid krásne usporiadal: hudbu, spev, triedy kňazov i Levítov, strážcov chrámu, a všetky poriadky, ale nikdy nemal tak očistený národ, súc obklopený častými vojnami, aby bol spolu s ním mohol úplne starý kvas vyčistiť. Ach, on to nemohol!
Šalamún, v prvých rokoch svojho nádherného panovania, vynakladal všetok čas a sily na chrámovú stavbu a svojho paláca, a než bol so všetkými stavbami hotový, pominula jeho vlastná vernosť voči Bohu, začal budovať chrámy pohanských bohov, pre svoje pohanské ženy. Budoval výsosti a tak položil základ duchovného úpadku a rozdelenia s Hospodinom na celej čiare.
Všetci nasledujúci zbožní judskí králi vždy len reformovali, ale nikdy nepreviedli na pravú očistu svoj ľud, aby odstránili všetok kvas. Prišlo až po veľkého reformátora, Ezechiáša. Tomu pripadla doprostred očisťovania Veľká noc. Slávil ju krásne, ale cítiac, že ľud nie je očistený, veľmi vrúcne prosil, aby Hospodin odpustil a nevzdialil svoju milosť a požehnanie za to neúplné svätenie Veľkej noci.
No, teraz sa prizrime na toho mladého kráľa, Ezechiášovho pravnuka, ako si ten počína pri tom slávení Veľkej noci! Hoci má ešte len 26 rokov, je to už osemnásty rok jeho kraľovania nad Júdskom. Osemročný chlapec až do šestnásteho roku hľadá v skrytosti Boha, od šestnásteho Ho začne hľadať verejne. Spoznal, že to judské modlárstvo je najväčšou prekážkou, že pre neho je Boh ďaleko a tak on sa k Nemu nemôže dostať. No tak to modlárstvo začne čistiť. A ako tak, vyčisťujúc celú zem, áno, aj kus izraelskej zeme od modiel a oltárov, pustil sa nakoniec do opravovania chrámu, a tak sa dal konečne Hospodin nájsť svojmu roztúženému dieťaťu. Neprišlo videnie ani žiaden div, našli len knihu zákona, a nájdené slovo živého Boha ukázalo mladému kráľovi všetku nečistotu a príčinu Božieho hnevu. Prorocké ústa prinesú vysvetlenie, no aj spásnu zvesť, že Joziáš našiel milosť a že pre neho, kým tento kráľ žije, bude ešte Judské kráľovstvo trvať. No tak kráľ začne práve teraz dôkladnú očistu a národ ide s ním. Očistia sa kňazi, očistia sa Levíti aj strážcovia chrámu, očistil sa ľud, celý národ, a takí očistení, ako žiada apoštol Pavel nenakvasení v čistote a v pravde (1K 5,8), slávia potom Veľkú noc a jedia spoločne veľkonočného Baránka. Len tento jeden jediný raz bola tak slávená Veľká noc v Jeruzaleme, áno na zemi vôbec.
No, blíži sa ešte jedna Veľká noc a tá zas bude slávená v Jeruzaleme, kde ten pravý Joziaš, ktorého onen dávno zosnulý kráľ, Joziáš Judský, bol len maličkým predobrazom, sláviť ju bude so svojim ľudom a so zástupmi všetkých národov, pamiatku veľkonočného Baránka, toho Božieho Baránka, za ľudské pokolenie zabitého, pamiatku Jeho očisťujúcej krvi, pamiatku vyslobodenia z Egypta skazenia. To bude ta pravá veľkonočná slávnosť, lebo všetko pri nej bude iste, kňazstvo, Levíti, deti Božej služby, kniežatá a správcovia, ľud i národ, muži, ženy, deti, áno, všetko.
Joziáš bolo meno kráľa, o ktorom stojí napísané, že nebolo jemu podobného pred ním, ani po ňom. Avšak je malým predobrazom toho slávneho, spasiteľného mena Ježiš.
A tak tie tri nezabudnuteľné mená splývajú dovedna a tvoria časť toho Jozef, Józua, Joziáš – Ježiš.
Meno nad každé meno, pred ktorým má kľakať každé koleno.
On, Spasiteľ, Vojvodca, Víťaz nepremožiteľný, Kráľ, Jemu podobného nikdy nebolo, ani nebude, Kráľ nad kráľmi, Ježiš, buď pochválený dnes i na veky vekov.
„Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno.“ F 2,9
Pokoj Vám!!