Herodes Veľký
Herodes bol netvor: najzradnejší netvor, aký kedy vyšiel z vyschnutých púští orientu, ktorý ich, hrozných už na pohľad, splodil viacero.
Nebol Žid, ani Grék, ani Riman. Bol Idumejec: barbar, ktorý sa plazil pred Rímom, opičil sa podľa Grékov, aby si čím lepšie zaistil vládu nad Židmi. Ako syn zradcu zmocnil sa vlády, ktorú urval nešťastným posledným Hasmanovcom (Hasmoneovcom). Aby ospravedlnil svoju zradu, oženil sa s ich poslednou vnučkou Mariamou, avšak pre nespravodlivé upodozrievanie ju zabil. To ale nebol jeho prvý zločin. Zradne dal zahrdúsiť príbuzného Aristobula: odsúdil na smrť druhého príbuzného Jozefa a Hyrkána Druhého, posledného člena panujúceho rodu. Neuspokojila ho ani vražda Mariamy a dal zabiť aj jej matku Alexandru a napokoni synov Batových len preto, lebo boli ďalekí príbuzní Hasmanovcov. Medzitým sa zabával upálením zaživa Juda Sarifejského a Matúša Margalothského spolu s ostatnými predákmi farizejov. Neskoršie dostal strach, že by Mariamini synovia mohli pomstiť matkinu vraždu, preto ich dal zahrdúsiť. Ešte pred ich smrťou rozkázal zavraždiť tretieho syna, Archelaa. Súc hýrivý, podozrievaný, bezcitný, chamtivý po zisku a sláve, nemal nikdy a nikde pokoja, ani doma, ani v Judei a ani vo vlastnom vnútri. Aby sa zabudlo na vraždy ním spáchané, daroval rímskemu ľudu tristo talentov na hostiny. Ponížil sa pred Augustom, aby utajil jeho ohavnosti, a keď umieral, zanechal mu desať miliónov drachiem, k tomu jednu loď zlata a jednu striebra pre Líviu.
Toto povýšené vojačisko, tento Arab, trochu oviaty civilizáciou, vzal si za cieľ nakloniť s Grékov a Židov a zmieriť ich: podarilo sa mu kúpiť si zdegenerovaných potomkov Sokrata, ktorí mu v Aténach postavili sochu; Židia ho však nenávideli do smrti. Darmo znova vystavil Samáriu a jeruzalemský chrám: pre nich bol vždy pohanom a uzurpátorom.
Triasol sa strachom ako starnúci zločinec alebo nový vladár; ľakal sa šumenia lístia, maličkého tieňa. Súc poverčivý ako všetci orientálci, veril znameniam a veštbám, a tak veľmi ľahko uveril trom cudzincom, prichádzajcim z Chaldejska a privedeným hviezdou do krajiny, ktorú on ľstivo uchvátil. Každý uchádzač o trón, čo aj vymyslený, ho mohol nastrašiť. Keď sa dozvedel od mudrcov, že sa narodil kráľ židovský, jeho barbarské srdce sa zachvelo strachom. Keďže videl, že sa astrológovia nevracajú, aby mu označili miesto kde sa zjavil nový vnuk Dávidov, nariadil, aby pobili všetky neviniatka, narodené v Betleheme. Jozef Flavius o tomto poslednom výčine kráľa mlčí: ale ten, ktorý bol schopný zavraždiť svojich synv, nebol by schopný zahubiť synov, ktorých nesplodil?
Nikto sa nikdy nedozvedel, koľko detí padlo za obeť hnevu Herodesovmu. Nebolo to totiž v Judei po prvý raz, že pobili mečom deti ešte pri prsiach matkiných: veď sám židovský národ za starších čias trestával nepriateľské mestá vraždením starcov, žien, mládeže a detí. Ušetril len panny, aby z nich urobil otrokyne a súložnice. Teraz používal Idumejec zákon odplaty proti národu, ktorý ho prijal.
Neviem, koľko bolo neviniatok, ale vieme, – ak možno veriť Makróbiovi – že medzi nimi bol aj malý synček Herodesov, ktorého pridájala žena v Betleheme. Pre starého samovládcu, vraha manželky a synov, to bola možno odplata, a ktovie, ako trpel, keď sa dozvedel o tomto omyle. Čoskoro musel umrieť sám, lebo ho zachvátili hnusné choroby. Telo mu ešte za živa hnilo, červíky mu žrali vnútornosti, nohy mal rozpálené a dýchal odporne a krátko. Sám sebe sa zošklivil a pokúsil sa o samovraždu nožom pri stole. Konečne umrel, keď predtým dal Salome rozkaz povraždiť množstvo uväznených mladíkov.
Vražda neviniatok bol posledný výčin smradľavého a zakrvaveného starca. Obetovanie neviniatok okolo kolísky Nevinného, táto žertva za novonarodeného, ktorý dáva svoju krv za odpustenie hriešnikov, táto obeť ľudí za Toho, ktorý sa raz obetuje sám, má prorocký význam. Tisíce a tisíce nevinných bude musieť umrieť po jeho smrti len pre jediný prečin, že totiž verili v jeho vzkriesenie: prichádza, aby umrel za iných, a hľa, tisíce narodených umiera pre Neho, akoby mali smrťou vykúpiť Jeho narodenie.
V tejto krvavej obeti nevinných a v povraždení detí rovnakého veku väzí strašné tajomstvo. Patrili k pokoleniu, ktoré Ho malo zdradiť a ukrižovať. Ale deti, ktoré toho dňa povraždili Herodesovi vojaci, ho nevideli, nedorástli, aby videli vraždu svojho Pána. Zachránili ho svojou krvou – a zachránili sa navždy. Boli nevinné a také ostali pre večnosť. Ich otcovia a bratia, ktorí pozostali, ich jedného dňa pomstia – ale bude im odpustené, “lebo nevedia, čo činia”.
Úryvok z knihy – Giovanni Papini: Život Krista