Kedy správne budujeme cirkev?
1 K 3, 9 – 15:
“Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba. (10) Ja ako múdry staviteľ podľa milosti Bohom mi danej položil som základ, ale iný stavia na ňom; každý však nech si dáva pozor, ako naň stavia! Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, tým je Ježiš Kristus. (12) Či na tomto základe stavia niekto zlato, striebro, drahokamy, drevo, seno, slamu, (13) každého dielo vyjde najavo; ukáže to totiž súdny deň, ktorý sa zjaví v ohni, a sám oheň sprobuje dielo každého, aké je. (14) Ak niekomu zostane dielo, čo postavil, vezme odplaatu; (15) ak niekomu dielo zhorí, utrpí škodu; sám sa síce zachráni, ale len ako cez oheň”. Amen
Bratia a sestry!
Už niekoľko rokov prežíva Slovensko tzv. stavebný boom. Vidíme, ako sa intenzívne stavajú nové prepychové domy i ako sa rekonštruujú staré. Stavebníci majú často iba jeden problém: Aký materiál si z bohatej ponuky vybrať? Z akého materiálu stavať, murovať, pokrývať, zateplovať, maľovať a vybaviť interiéry? Zorientovať sa v širokej ponuke materiálov nie je jednoduché. Aj preto sme svedkami zvláštnej situácie, že nielen veľké firmy, ale aj drobní investori a to muži i ženy sa stávajú odborníkmi v stavebníctve. Je to zvláštny fenomén dneška, že častou témou rozhovorov sú otázky stavania, budovania, prerábania. Muži i ženy, starí i mladí sa stali zrazu odborníkmi na stavby a stavanie.
Z biblického textu sme dnes počuli veľmi zrozumiteľnú vetu. Apoštol Pavel hovorí o sebe toto: “Ja ako múdry staviteľ – položil som základ, ale iný stavia na ňom. Každý nech si dáva pozor, ako naň stavia”!
Na prvé počutie to nie je slovo originálne. Múdrych staviteľov máme okolo seba veľa a zdá sa, že všetci si dávajú pozor, aby stavali čo najlepšie. Rozdiel je však podstatný. Apoštol hovorí síce o stavbe domu, ale používa to len ako príklad k tomu, aby mohol povedať dôležité veci o stavbe ľudského života. O bytoch a domoch a opravách historických budov sa síce hovorí pomerne veľa, ale o samotnom živote, prítomnom i tom budúcom, veľa neuvažujeme, ani nehovoríme. A to napriek tomu, že život je iste viac ako akákoľvek iná stavba.
Častokrát som už počul z úst ľudí pri pohreboch: “Teraz, keď nám malo byť najlepšie a zabývali sa v novom, (opravenom) dome, prišla smrť…. S ňou aj otázky, na ktoré by si mal človek zodpovedať skôr a nielen až potom, keď zistí, že “je ako vánok, ako para, ktorá sa nakrátko ukáže a potom zmizne”, ako hovorí apoštol Jakub.
Veriaci kresťaň okrem “stavby vlastného života” má na mysli ešte jednu dôležitú stavbu a to je stavba spoločného duchovného domu – totiž stavbu cirkvi. Je potešiteľné ak Slovensko opeknieva a rastie, pokiaľ ide o stavby polyfunkčných budov, nových domov a bytov, ale naša cirkev, ako duchovná stavba, nebývalým tempom chátra. Nesie znaky opustenej chalupy, alebo schátranej budovy, kde sa už nebýva, ani nechodí a je vydaná na pospas zubu času…Pritom cirkev, to nie sú v prvom rade budovy: kostol, fary a zborové domy, ale samotní ľudia: naši bratia a sestry, alebo už len bývalí bratia a sestry. Nehovoriac o tom, že s duchovným a náboženským úpadkom ide ruka v ruke aj úpadok morálny. Preto nás dnes zaujíma najmä to, ako by sme mali stavať jednak stavbu nášho života, aby obstála v časnosti, ale aj potom, na konci vekov a poslednom súde a ako máme správne stavať duchovnú stavbu stavbu našej cirkvi. Preto si kladieme otázku:
K e d y s p r á v n e b u d u j e m e c i r k e v?
Na základe apoštolského svedectva odpovedáme: Keď sme verní
1. jej základu
2. jej stavebnému materiálu
3. jej duchovnému odkazu
Bratia a sestry v Pánu!
Apoštol Pavel mohol o sebe povedať, že je múdrym staviteľom cirkvi preto, že budoval a staval na základe, kde uholný, základný kameň bol vlastne už položený. Položil Ho sám Boh – Otec, ktorý dal svetu svojho Syna za Spasiteľa v osobe Ježiša Krista. To je jednoznačne rohodujúcim prvým krokom pre stavbu cirkvi v tomto svete. Nie je viacero cirkví, je iba jedna, tá, ktorá má základný kameň v osobe a diele Pána Ježiša Krista.
Ak je tým základom niečo iné, napr. pápežstvo, alebo akýkoľvek iný ľudský základ, dochádza k deformácii. Apoštol Pavel ani sám seba a svoju skutky neoznačuje za základ cirkvi, ale hovorí jasne o milosti Božej, že môže on sám i jeho poslucháči, ktorých vyučoval, obrátil a priviedol k viere, poznať Božiu milosť, ktorá je v osobe a diele samotného Krista.
Ani on, Pavol, ale ani napr. apoštol Peter, ani Apollo, či iný apoštol, nie je základom cirkvi a “uholným kameňom” na ktorom by sme mali stáť a ďalej rásť a budovať svoju vieru. Vieme, že mnohí kresťania uvažujú a myslia inak a vychádzajú pri tom z nesprávnej interperetácie Kristových slov, ktoré povedal Ježiš Petrovi pri Cezarey Filipovej:“Ty si Peter a na tej skale vystavím si cirkev a brány záhrobia ju nepremôžu”
Lenže vždy, a tak aj pri tomto vyznaní Petra: “Ty si Kristus, Syn Boha živého” na začiatku stojí Božia milosť, ako aj sám Ježiš hovorí: “Šimon, syn Jonášov…telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec,ktorý je v nebesiach”. Je to tá istá Božia milosť, ktorá bola daná Pavlovi a ostaným apoštolom, keď uverili a správne spoznali Ježiša ako Pána!
Stavať potom na takomto základe je možné tak, že cirkev je skutočne pravá a apoštolská, ako to vyznávame aj v Nicejskom kréde. Nie že by stála na apoštoloch samotných, ale stojí na ich viere, ktorá je darom Ducha Svätého. Jedným slovom, platí slovo apoštola Pavla: “Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus”.
2.
Povedali sme v úvode, že dnes je pomerne ľahké byť odborníkom na stavbu aj vďaka moderným a kvalitným stavebným materiálom. Kedysi, keď sa stavalo napr. z kameňa, ktorý bolo treba opracovať a správne usadiť do stavby to iste nebolo tak jednoduché, ako dnes.
Lenže stavba cirkvi je náročná aj tým, že je nielen potrebné stáť pevne a neomylne na viere v Ježiša Krista, ale navyše treba používať ten istý “stavebný materiál”, ktorý spája cirkevv jednotu, ako tomu bolo na samom počiatku vzniku cirkvi. Jej stavebý materál sa teda nemení. Čo je tým “stavebným materiálom” stavby cirkvi? Je ním Slovo Božie a sviatosti Pána Ježiša.
Siahať po tomto slove, používať Ho a ním budovať svoj život ako kresťana i život celej cirkvi je náročné, ale stavba cirkvi sa nezaobíde bez tých pôvodných spájajúcich materiálov, ktoré spájajú nás, “ako živé kamene”
Veríme im? Máme ochotu a odvahu spoľahnúť sa na slovo Pána Ježiša, na Jeho evanjelium a na Jeho zasľúbenia ktoré nám dal, na jeho sviatosti a život z viery? Máme dôveru a odvahu viery spoľahnúť sa na Jeho slovo? Veríme zasľúbeniu o Krste svätom, že je potrebný pre časnoť i pre spásu nášho života keď hovorí?” Kto uverí a bude pokrstení, bude spasený.“ ? /Mk/ Podobne máme veriť Pánovmu zasľúbeniu o prijímaní Jeho svätej večere: “Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život”.
Stavať na čomkoľvek inom je omyl a vedie to napokon k duchovnému hynutiu. Dnes sú populárne najmä rôzne ľudské aktivity a možno sa niekomu zdá, že práve všelijaké okázalé akcie a aktivity sú pre rýchlosť a pevnosť stavby cirkvi efektívnejšie. V konečnom dôsledku však všetko to ľudské, v časoch Lutherových nazývané: “ ľudské nálezky”, čiže výmysly, viedlo k úpadku cirkvi a nezachránia ju ani dnes.
3. Bratia a sestry v Pánu!
Tretím nebezpečenstvom pri stavbe cirkvi je, ak staviame iba pre časnosť. Ak staviame nielen na vlastných výkonoch, alebo výkonoch iných ľudí, ale najmä na vonkajších veciach. Ako kresťania máme byť verní celému duchovnému odkazu zvestovanému Kristovým evanjeliom a apoštolským učením.
Je v skutočnosti jednoduchšie postaviť napr. školu, ako urobiť z nej dobrý duchovný ústav. Je ľahšie postaviť, prípadne opraviť kostol, ako naplniť ten kostol jasajúcim, spievajúcim davom ľudí, ktorí úprimne chvália Boha.
Apoštol Pavel vie, že aj vonkajšie budovanie cirkvi môže mať v sebe zárodok viery, ono povestné “horčičné zrnko” a potom práve táto viera zachráni budovateľa cirkvi. Avšak mnoho z toho, čo je dnes dôležité, čo je predmetom obdivu, uznania, možno aj ľudskej chvály, napokon neobstojí a nebude ocenené na poslednom súde.
O takýchto nádejach apoštol hovorí:“Sám sa síce človek zachráni, ale len cez oheň”. To značí: cez oheň súdu, ktorý bude tam, kde sa človek spolieha viac na plnenie Zákona, ako na milosť Božiu. Tak smeruje pravdepodobne k sklamaniu, ktoré je dôsledkom toho, že človek príliš budoval a staval na sebe a svojich zásluhách.
Naopak, to čo je isté a pevné, to je pevná dôvera v zásluhy Pána Ježiša. Viera a nádej v Toho, “ktorý si nás zamiloval a dal dušu ako výkupné za nás”! Vždy platí slovo apoštola Jána:“ My milujeme, lebo On prv miloval nás“. Toto je pevný a nepohnuteľný základ stavby nášho duchovné života i celej cirkvi. Ak to vieme, ak to vyznávame ústami a veríme celým srdcom, iste aj budeme konať v duchu odkazu Ježiša Krista, keď hovorí a učí nás o pravej ľudskosti, humanite a láske. Tak budeme konať aj v duchu odkazu apoštolov i mučeníkov kresťanskej cirkvi i všetkých verných svedkov Božej pravdy.
Ak takto veríme, nemusíme sa obávať o stavbu našej cirkvi, a dokonca ani posledného súdu, lebo jedno zo zasľúbení Ježiša Krista znie: ”Kto verí vo mňa – nebude súdený”! Preto pracujme na stavbe našej cirkvi verne a vytrvale ďalej, v istote a dôvere, žesprávne ju budujeme vtedy, keď: sme verní jej základu (uholnému kameňu), jej skutočnému stavebnénu materiálu: slovu evanjelia a sviatostiam Ježiša Krista a jej duchovnému odkazu a príkladu jej verných svedkov. Amen.
Kázeň – 12.nedeľa po Svätej Trojici – Ľubomír Batka st.