Lutersko-evanjelické samospasiteľné náboženstvo

V dnešnej dobe plnej zľahčovania a relativizácie luteránskeho učenia je celkom povzbudzujúce a osviežujúce prečítať si nasledovný úryvok z diela Štefana Pilárika: Currus Jehovae mirabilis: 

"V prvý Zelený štvrtok po kázni ma odviedol nabok dobrý a pobožný pán Michal Libercsay, slúžny a povedal mi: „Vaša Dvojctihodnosť, kázali ste na pravo, ale ja mám jednu dušu, ktorá stojí ešte na ľavo.“ Myslel tým svoju manželku, ktorá bola kalvínka. (Moja kázeň o Velebnej sviatosti Pánovej, o sviatostnej prítomnosti a ústnom požívaní tela a krvi Pánovej bola zameraná proti kalvínom).|10 On jej, pravda, pri sobáši sľúbil, že jej nebude robiť prekážky v jej náboženstve. Na to som mu dal túto dobrú radu: „Pane môj, pri obede sa budeme zhovárať trochu o kázni a pripomenieme si Kristove slová o ustanovení jeho Svätej večere.“ A tak sme sa takýmto rozhovorom vhodne zblížili s paňou a ja som mal príležitosť poučiť ju o pravom požívaní velebného tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. A keď som vysvetľoval slová ustanovenia mnohými dokladmi z Písma sv., uviedol som napokon tento výrok sv. Pavla: „Kalich požehnania, ktorý žehnáme, či nie je spoločenstvom krvi Kristovej? A chlieb, ktorý lámeme, či nie je spoločenstvom tela Kristovho?“ Tu si dala doniesť maďarskú bibliu, či sú aj v nej tie isté slová a keď ich našla, dotkol sa Hospodin svojím sv. Duchom srdca tej panej. Preto nám podala ruku a sľúbila, že sa zriekne na Veľkú noc svojho bludu a príjme lutersko-evanjelické samospasiteľné náboženstvo prijatím Velebnej večere, načo u všetkých u dvora, najmä v srdci jej manžela povstala veľká radosť."