Prečo sa z ctiteľov Božieho zákona stali Boží bojovníci ?
Kto by nepoznal husitský chorál, mohutnú pieseň: ”Kdož jsú Boží bojovníci a zákona Jeho, prostež od Boha pomoci a úfejtež v Neho, že konečne vždycky s Ním zvítězíte”. Je historickou skutočnosťou, že husitské vojská dosiahli moho skvelých víťazstiev v neľútostnom boji, ale dosiahli aj víťazstvá bez boja, keď sa križiacke vojská rozutekali, len čo začuli mocný spev odhodlaných vojsk Božích bojovníkov.
Ako však prišlo k tomu, že sa z ctiteľov Božieho zákona stali Boží bojovníci? Najskôr krátko pripomeňme, že Ján Hus vo svojich spisoch žiaden boj vojenskými prostriedkami a zbraňami ani nepredpokladal, ani neodporúčal. Ani nedal svojim stúpencom žiaden podnet k ozbrojeným akciám. Dokonca nedal žiaden podnet k tomu, aby sa verní kresťania nazývali jeho menom, teda – husiti. Kde sa teda vzalo samotné pomenovanie husita? Husových stúpencov husitmi nazvali ich odporcovia a nepriatelia. Meno malo dehonestovať úprimných ctiteľov Božieho zákona. O podobnom počínaní máme v histórii dosť príkladov. Nie inak to bolo o sto rokov neskôr aj s pomenovaním luterán. Malo naznačiť, že ide o nasledovníka človeka – heretika a nie o katolíckeho kresťana.
Túžili azda ctitelia Božieho zákona stať sa bojovníkmi, revolucionármi, alebo vojakmi? Určite nie. Ešte v prvej polovici roku 1419, teda vo chvíľach, ktoré bezprostredne predchádzali vypuknutiu ozbrojených konfliktov, márne by niekto hľadal v českom husitskom prostredí výzvy k boju. I na známe stretnutia ľudí na horách prichádzal ľud neozbrojený. Českým husitom bol ozbrojený boj vnútený. Aj vtedy však i najradikálnešie krídlo v Tábore hľadalo biblickú odpoveď a zdôvodnenie boja nielen u svojich, ale aj u majstrov na pražskej univerzite. Až po schválení nutnosti obrany siahli Husovi nasledovníci k zbrani. Ak sa teda z ctiteľov Božieho zákona stali Boží bojovníci, treba jasne povedať, že ozbrojený boj a vojnu prijali a chápali len ako posledný prostriedok obrany, ako prostriedok zachovania svojich životov a životov svojich rodín.
A teraz sa pozrime na tú stranu, ktorá zavelila ako prvá do útoku so zbraňou. Už v roku 1411, keď prebiehal Husov proces v Ríme a nikto v Čechách ani len netušil, že by niekto pomýšľal na vojnu, radil vplyvný publicista Ditrich z Niemu ku krížovej výprave proti Čechám. O tri roky neskôr písal známy kancelár parížskej univerzity Jaen Gerson pražskému arcibiskupovi, že s nebezpečnými kacírskymi názormi sa nemá polemizovať, ale ich treba vykoreniť ohňom a mečom. Preto nás neprekvapuje ostrý postoj J. Gersona proti J.Husovi aj na Kosnickom koncile. Dokonca koncil v roku 1417 v odmietavom stanovisku voči husitskému kalichu nesiahol k teologikckým argumentom, ale vášnivo volal po zásahu svetskej moci.
Keď bol potom za nového pápeža zvolený kardinál Colonna ako Martin V., a bol nútený zaoberať sa aj záležitosťami Čechov, vydal už vo februári 1418 výhražnú bulu, v ktorej požadoval kapituláciu husitstva a o mesiac neskôr nová bula hrozí českej šľachte križiackou výpravou. Vzápätí sa s ultimatívnymi požiadavkami pripojil k pápežovi aj koncil. V tomto prostredí sa rodili a množili požiadavky na križiacku výpravu. To sa napokon aj stalo, keď 17. marca 1420 bola vo Vratislavi pápežsku nemilosrdnou bulou križiacka výprava proti českým husitom vyhlásená.
Tento postoj si osvojil aj urazený kráľ Žigmund, ktorý rád siahal po meči, hoci v boji vždy zlyhal. Na rytierskych turnajoch, ktorých sa s obľubou zúčastňoval azda nadobudol dojem o svojich vojenských schopnostiach, ale v skutočnosti všetky vojny ktoré viedol – prehral. Prehral, žiaľ, aj obranné boje s pohanskými, osmanskými tureckými dobyvateľmi. Najskôr bitku pri Nikopole v roku 1396, keď si iba útekom zachránil holý život a potom aj ďalšiu bitku pri hrade Golubac v roku 1428. Žigmund v boji takmer zahynul, záchranu mu poskytli lode kotviace na Dunaji. Neúspech si chcel hojiť na domácej pôde v boji proti českým kresťanom – husitom. K tomuto poukazu a argumentu sa budeme musieť ešte raz vrátiť podrobnejiše, vzhľadom na blížiace sa smutné výročie bitky pri Moháči v roku 1526, pretože táto tragédia mala nepochybne už za Žigmunda svoje korene a príčiny.
Teraz si pripomeňme fakt, že proti českým husitom bolo vyhlásených až päť križiackych výprav. Päť medzinárodných trestných výprav z kresťanskej Európy, proti “kacírskym” Čechom. Všetky križiacke výpravy boli však porazené pod velením slávneho vojvodcu Jána Žižku z Trocnova. Už zrejme nikdy nikto nespočíta, koľko tieto výpravy priniesli strát na životoch, koľko finančných, materiálnych a kultúrnych strát. Českí, nemeckí, slovenskí a iní historici z úplne negatívnym postojom k husitstvu dodnes opakujú len reči o obetiach husitských vojsk, o vypalovaní a ničení kostolov a kláštorov, vraždnení nepriateľov a iných násilnostiach. Je zbytočné ich popierať alebo ospravedlňovať. Ale je treba jasne povedať, že nie inak, ba oveľa horšie si počínala aj druhá strana, ktorá tieto vojny začala.
Za všetky ničenia spomeňme len Žigmundov útok s uhorským vojskom na Kutnú Horu, v čase druhej križiackej výpravy proti husitom v roku 1422. Uhorská armáda vyplienila okolie a páchala hrozné ukrutnosti. Banské mesto, bane a mincovňu dal Žigmund vypáliť, “aby kacíři z jeho tobolky neměli klenotuov”. Žiškovo vojsko požiar napokon uhasilo. Následne dobilo aj mesto Nemecký Brod, kde sa nepriateľ snažil opevniť. Žigmundova uhorská armáda bola úplne porazená. Ale Českí husiti si nikdy nenárokovali a ani trvalo nepodmaňovali cudzie územia a ich obyvateľov.
Nikto by si nemal myslieť, že križiaci a ich velitelia boli dobrosrdeční mierotvorcovia. Už prvá križiacka výprava skončila porážkou. Podobne a ešte hanebnejšie dopadli aj ďalšie štyri križiacke taženia. Príslovečnou sa stala najmä tretia obrovská výprava, ktorú viedol pápežský legát Cesarini. Iba jeho telesná stráž sa pri Domažliciach postavila na odpor a skoro všetci padli. Ostatné vojsko sa dalo na zmätený útek, len čo začulo husitskú bojovú pieseň a na bojisku zanechalo celú výzbroj a výstroj ako korisť víťazom. Bola to jedna z najpotupnejších porážok, aké poznajú dejiny vojen.
Ale už po prvom víťaztve pri Domažliciach sa ukázalo, že husitskí bojovníci len z nutnosti obrany zobrali do ruky zbraň.
Krásnym dokladom ich túžby po mieri je vynikajúca básnická skladba najlepšieho kronikára husitstva Vavřinca z Březové, Píseň o víťezství u Domažlic, ktorá vo chvíli nevídaného triumfu husitov vrcholí nádejnými a pokornými veršami:
“A tehdy meč se změní v pluh
a oštěp v srp, jak slíbil Búh,
a zbraně se pak roztaví
ve zvony, jenž nás pozdraví.
Národ již meče nepozdvihne,
souseda válkou nestihne,
neb krásou míru, soužití
budou se všichni těšiti”.