Múdrosť vedúca k spravodlivosti

                           Múdrosť vedúca k spravodlivosti

_____________________________________________________

Jak smutno zvädla nám radosť srdca…

pred trón sa vznáša modlitba vrúca-

Pred trón Tvoj, Bože, v milosti stály:

zdvihni nás pri spomienke, daj pokoj pravý! Amen.

 

Daniel 12,1-3:“ V tom čase povstane veľké knieža Micháél, ktorý sa zastane synov tvojho ľudu. Nastane čas súženia, akého nebolo, odkedy jestvujú národy, až po tento čas. V tom čase bude zachránený tvoj ľud i každý, ktorého nájdu zapísaného v knihe. Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia, jedni na večný život, druhí na hanbu a večné zavrhnutie. Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy a tí, ktorí mnohých privádzali k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“.Amen.

 

           Vážené spomínajúce a ďakujúce spločenstvo, milí domáci viery, bratia a sestry v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!

           

          Z meudonskej hvezdárne v Paríži, kde pracoval a niekoľko rokov aj býval Milan Rastislav Štefánik, je nádherný výhľad na celý Paríž. Z plochy parku je vidieť všetky najznámejšie monumenty a pamätníky Paríža. Medzi nimi aj známu Ivnalidovňu, v ktorej je umiesnená hrobka Napoleona Bonaparteho, nazývaného „Veľkým“. Bol veľký vojak a dobyvateľ. Z pohľadu  jedných hrdina, z pohľadu iných  zotročovateľ národov. Jeho snahou bola túžba po moci a vláde. Ako veľký stratég si zabespečil aj to, aby každý, kto príde k jeho hrobke sa mu aj po smrti poklonil. Jeho sarkofág je totiž možné vidieť iba z galérie hrobky,  pričom sa treba nahnúť cez zábradlie a tak pozrieť dole na jeho hrob. To sklonenie sa pred ním  je vlastne vynútené, rafinovane premyslené. Zdanlivá múdrosť…

 

  Aký to obrovský rozdiel, keď opäť dnes i v najbližších májových dňoch príde do skromného slovenského rodného domu, a k mohyle iného francúzkeho vojaka a generála, ktorým sa Milan Rastislav Štefánik stal, mnoho vďačných  rodákov,  so skutočnou úctou , hlbkou vďakou a  láskou . Skláňame sa pred  géniom jeho ducha, silou lásky a pravej služby. Aj on bol vojak, ktorý „nosil v torbe generálsku palicu“. Bol odvážny stratég a nebojácny hrdina, ktorý nikdy necúvol pred ťažkosťami. Ale nebol dobyvateľ! Bol tvorca a osnovateľ našej národnej slobody , zakladateľ demokratických základov našej slobodnej otčiny. Syn skromenej evanjelicko-kresťanskej fary, velikán ducha  a mravnosti. On netvoril putá rabstva pre nikoho, ale privádzal ujarmených synov a dcéry svojho milovaného národa k dôstojnému životu a novej budúcnosti. 

    Takto sa skláňame aj my dnes pred jeho vzácnou pamiatkou, na miestach, ktoré sú každému Slovákovi  vzácne a posvätné. Je to rodný dom, košarišská fara i kostol, v ktorom bol prijatý v Krste svätom za Božie dieťa. Tu sa s ním naposledy lúčili jeho  domáci  i rodáci, ale aj množstvo spolubojovníkov, legionárov a zástupcov mnohých štátov z Európy a USA. Uvedomujeme si aj po 91 rokoch, aký veľký dar sme v ňom od Všemohúceho dostali.

Aké to bolo požehnanie , keď ho Pán ako jedno z 9 žijúcich detí chudobnej rodiny zachoval pre rodinu, ale aj pre náš národ. Bolo to už vtedy, keď prekonával ako 5 ročný   kiahne  a babke Kubovíčke povedal:“Babičko, snáď to vydužíme…“.(M.Juríček)

A vydržal toho ešte omnoho viac. Aké zvláštne a predivné sú  Božie cesty… 

 

       SZ prorok Daniel bol svedkom jednej ťažkej epochy svojho národa, keď sa v 6 st.pred Kristom stal  porobeným a deportovaným národom v Babylonii za kráľa  Nebukadnecara. Mnohí si mysleli, že je to koniec všetkých nádejí pre ľud SZ, pre jeho vieru v Stvoriteľa a Pána všehomíra. Mali pocit, že sa nikdy nenaplnia ich túžby po slobode a požehnanom živote. Mladý Daniel, podobne ako náš mladý Milan, prešiel z rodinného prostredia pod cudzie plyvy myšliekové, ideové a národné. Vieme, že sa nespreneveril svojmu rodu, ani poslaniu, ku ktorému ho pozval Pán a Dárca života. Prekonal pripravenú „ohnivú pec“ i „jamu s levmi“ a mohol oznamovať  svojmu ujarmenému ľudu Božiu pomoc  a návrat z babylonského otroctva. A nielen to,  ale jeho posolstvo hovorí aj o výhľade v tom navyššom horizonte!  Siahu ku koncu vekov, k novému nebu a zemi. Prináša Božie zasľúbenie o pomoci „zhora od Otca svetiel“(Jk 1,17), cez knieža,  posla Božieho Micháela a hovorí o konečnom víťaztve dobra nad zlom a života nad smrťou. 

   Tento výhľad je upevnený,  zreálnený a do ešte väčšieho svetla postavený v živote a diele Ježiša Krista, víťaza nad  hriechom,  nad otcom lži a neprávosti (diablom) i nad smrťou. To je vízia a nádej, ku ktorej aj my,  dnešní kresťania máme vzhliadať a ňou sa posilňovať a oduševnosť. Preto, aby sme v našich  dnešných zápasoch nezabudli na pravé hodnoty a perly uprostred mnohej „bižutérie“ tohto sveta. Aby sme na našich cestách smerovali k pravým cieľom a o pravé hodnoty zápasili a bojovali. 

 

Tieto hodnoty i prostriedky  nám  pripomína i životný príbeh a dielo nášho rodáka a velikána. Nepochybne, vieme, že  ten najrozhodujúcejší zápas vybojoval  pre nás Boží Syn Ježiš Kristus  na kríži. Boh  dal  svojho Syna pre nás, „aby sme život mali a hojne mali“, aby sme dosiahli život večný. Ale súčasne Hospodin v každom čase posiela svojich služobníkov, obdarených zvláštnymi charizmami, aby pomáhal svojmu ľudu už v tomto svete. Ku koncu vekov to bude knieža Micháél, ako o tom hovorí Božie slovo a zasľúbenie. On vybojuje to, čo bude ešte potrebné pre dar posvätný dar života vybojovať, keď „nastane súženie, akého nebolo od kedy jestvujú národy až do posledného času“.

 

Pán Boh nielen vyvolenému národu, ale aj  nám už v tomto svete a živote posiela svojich  pomocníkov a hrdinov viery!  Ak im my vôbec dovolíme narodiť sa, ak ich potom správne pripravíme do života a dovolíme im duchovne  rásť, vzdelávať sa  a správne sa  duchovne  ukotviť  a orientovať, ak im pomáhame v duchovnom raste a vzdelelaní, môžu  byť a stať sa požehnaním. Podobne, ako  praotec ľudu SZ Abrahám, ktorému Boh prisľúbil : „Požehnám ťa, tak staneš sa požehnaním“, podobne ako mladý Daniel a jeho priatelia, hoci žili  pod cudzím jarmom. V čase, keď rástol Milan na košarišskej evanjelickej fare, na  stole toho nebolo veľa, podobne ako v mnohých iných rodinách. Ale túžba po poznaní a pravých hodnotách, ako i charizmy od Boha nechýbali.

    Milan prijal aj druhé meno, ktoré mu malo pripomínať knieža našich predkov, jedného z najväčších – Rastislava a jeho odkaz. Možno povedať, že sa tomuto odkazu nespreneveril. Bol vnímavý  ku svojim pokrvným i duchovným koreňom. Počúval slová  svojho otca, ktorého napriek roztržke v mladosti neprestal milovať a vážil si ho až do konca života, takže  jeho priateľ Dr. P. Blaho mohol tlmočiť pri jeho  tragickej smrti slová jeho záväte: „Chcem byť pochovaný tam, kde leží môj otec. „

Počúval slová Jozefa Miloslava Hurbana, prvého veľkého bojovníka za našu národnú slobodu, ktorý bol krstným otcom jeho apenka. Čítal aj oddkaz a často sa pozeral  na olovený gombík z uniformy Vilka Šuleka, brata starej  mamy Ľudovíty,  detí sobotišského kňaza Jána Šuleka.Vilko bol Maďarmi popravený na šibenici pri  Bereksegu – dnešnom Šulekove, spolu  s Karolom Holubym, tiež  synom evanjelickej fary. Boli hrdinovia v Hurbanovom povstaleckom vojsku. Ale bol tu aj odkaz Vilkovho brata Ľudovíta, evanj. kaplána u J.M.Hurbana, ktorý bol úradmi zatknutý ako parlamentár, keď niesol s Danielom Bórikom, senickým kaplánom Žiadosti slovenského národa prijaté na Brezovej na stoličný úrad do Nitry. Bórikovi sa podarilo z väzenia ujsť, Ľudovít, ujo Milanov, dokonal utýraný ako 26 a pol ročný v komárňanskej pevnosti. Bol tu aj príklad jeho krstného otca Štefana Fajnora, ľudomila, ktorý ho iste oslovoval. To sú korene, z ktorých vyrastal, hojne zalievané  rosou  a citom materinskej a rodičovskej lásky. Tieto korene nemôžeme ani dnes prehliadnuť.

 

    Milí priatelia!  

Bola to možno zvláštna kombinácia vecí, ktoré si neskôr  v kufri  niesol Milan aj do Prahy na štúdiá, totiž  o.i. Kralickú Bibliu a  pištoľ. Obe tieto „zbrane“, akoby predurčili  jeho  životnú dráhu. Bol rytier  ducha, ale aj neohrozený vojak. Nie div, že bol neskôr  nositeľ vyznamenia Čestnej légie. Tak sa stal pre náš národ darom. „Poslom zhora“, kniežaťom Micháélom, ktorý sa zastal svojho ľudu v čase súženia , v čase vojnovej vravy, akej dovtedy nebolo. A hoci tomu vtedy zrejme iba málokto veril, náš národ bol cez jeho službu, obete a boje zachránený.

   Nepochybujeme  teda, že je zapísaný v“knihe života“. Nielen v košarišskej matrike pokrstených, ale v tej knihe, ktorá bude otvorená na konci vekov , pri stvorení „nového neba a zeme“. Ako Daniel hovorí:“ vtedy ľudia vstanú z prachu zeme“. Avšak ich údel nebude rovnaký! Mocou Božou vstanú z mŕtvych: “ jedni na večný život, druhý na hanbu a večné zavrhnutie a zatratenie“.

            

    Dnes sa môžeme opäť zamyslieť nad týmto posolstvom, aby sme si vybrali a volili našu cestu. Prorocké slovo  Danielovo platí  pre tých, ktorí nás predišli,  niektorí v útlom veku, ako Fedorko, milovaný braček Milanov, inkedy po dlhej  zemskej púti, ale  neraz aj  nečakane, tragicky, na vrchole tvorivých síl a hrdinského diela, ako Milan. My ako kresťania nasledujeme  v prijatí aj toho nečakaného a ťažkého úderu slová  SZ Božieho muža Jóba: “ Či len dobré veci budeme prijímať od Hospodna  a zlé nie? Hospodin dal, Hospodin i vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo“!

 

    Milan R.Štefánik bol obdarený darom múdrosti, ale aj nevšednej pracovitosti. Nezakopal hrivny a talenty, ktoré mu boli dané. V tom ho treba nasledovať nám i prichádzajúcim generáciam, aby sme sa nespreneverili nielen jeho odkazu, ale aj Božej vôli. Bol múdry, ale ako ap.Pavel hovorí o tomto dare: „nebol múdry len pre seba“! Svoje obdarovanie  použil nielen pre  osobnú karieru, alebo slávu, ale pre  službu lásky blízkym i ďalekým. O láske  povedal moho vzácnych slov. Po láske túžil, lásku i sám hľadal, ale najmä ju rozsieval. Kto dnes pozná a uznáva iba sebalásku, pestuje úzkoprsý egoizmus a nevie žiť a  pracovať pre iných, zhasne… Milan R.Štefánik kresťanstvo žil.  Odkaz Pánov: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete  vzájomne milovať“- tento odkaz  až do posledného dychu naplnil. 

Spomíname preto  na neho bez bázne a strachu aj pri pohľade na posledné veci človeka: smrť, vzkriesenie a posledný súd. Plne sa spoliehajúc na zasľúbenie Božieho slova: „Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy a tí ktorých mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“.

         

  Vďačná spomiemka, ktorú prežívame tu a ktorá bude pokračovať aj na bradlanskej mohyle, nás inšpiruje a zaväzuje: nepremrhať ten dar služby, lásky a sejby spravodlivosti v podobe jeho boja za slobodu, demokraciu a  pravé európanstvo. Tento boj náš rodák  viedol  nielen hrdinsky, ale aj  šľachetne, nezištne, s čistými rukami  a obetavou láskou. Preto bol Pánom Bohom požehnaný a víťazný. Zastal sa synov svojho ľudu v pravý čas a preto sa skvie, ako blesk oblohy a svieti i dnes, ako jasná hviezda na oblohe. Jeho časná smrť, hoci podľa nášho ľudského úsudku predčasná a  tragická, nemení nič na konenčnom víťaztve života nad smrťou v Kristu Ježiši, našom Pánovi. Na Jeho diele spásy a na Jeho sľube: „Pretože ja žijem, aj vy budete žiť“!

Aj  Milanovi R.Štefánikovi, aj nám dnes dáva vernosť Božiemu zákonu a životu podľa evanjelia pevnú nádej aj pre večnosť.   Nádej prebývania vo večnej vlasti, v trvalej blaženosti, skrze Krista, nášho Pána. Od vekov až naveky platí pravda  Božieho slova a Jeho sľub:“ Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“! Amen.

             

Modlitba: Ž 121         Košariská 3.5.2010    Ľubomír Batka st.