Hodnota pokánia a viery v evanjelium
Mk 1,14-15:
“Keď Jána uväznili prišiel Ježiš do Galiley, zvestoval evanjelium Božie (15) a hovoril: Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie; pokánie čiňte a verte v evanjelium!” Amen
Bratia a sestry v Pánovi!
Program Ježiša Krista zostáva rovnaký a nemenný pre všetky časy. Vyjadril ho hneď po krste v Jordáne. Po 40 dňovom pobyte na púšti a po uväznení Jána Krstiteľa riekol: “Pokánie čiňte a verte v evanjelium!” Ježiš tým nielen nadviazal na Jána, ale ho aj zásadne doplnil.
Pokiaľ ide o Jána Krstiteľa, jeho reč bola priama. “Ján kázal krst pokánia na odpustenie hriechov”.( Mk 1,4) Ján zdôrazňoval: “Sekera je už priložená na korene stromov”. ( Mt 3, 10) Mnohí brali jeho slová vážne a preto mu položili celkom konkrétne otázky: Čo máme robiť? Ako sa chovať? Ako dokázať, že sme výzvu k pokániu prijali vážne?
Isteže boli aj takí, ktorí síce Jánovu zvesť počúvali, ale ju nebrali vážne a nemienili nič vo svojom živote meniť. Boli to najmä samospravodlivo zmýšľajúci farizeji a zákoníci. Aj tých však odhalil a vmietol im priamo do tváre otázku: ”Vreteničie plemä, kto vám ukázal ako uniknúť nastávajúcemu hnevu”? (Mt 3, 7)
Ján končil svoju náročnú úlohu a službu odkazom:
”Ja som vás krstil vodou, ale On – totiž Kristus – vás bude krstiť Duchom Svätým!” (Mk 1,8) Preto Ježišov krst máme aj my takto chápať a prijímať. Je dielom Ježišovým, dielom Ducha Svätého i konaním samotného Otca ktorý nám, hriešnikom a strateným pre nebo, v Krste hovorí: Ty si môj syn, moja dcéra, si moje dieťa!
Keď Ježiš začal napĺňať Boží plán spásy, nadviazal teda na Jána a jeho zvesť zákona, ale naviac začal kajúcim hriešnikom aj zvestovať novú zvesť, zvesť evanjelia. Nie, že by ľudstvu evanjelium Božie neznelo aj predtým. Iste ju nájdeme aj u Mojžiša, aj v slovách mnohých prorokov SZ, alebo v svedectvách patriarchov SZ Izraela. Ale evanjelium ako radostná zvesť o Božej milosti, zvesť o Bohu, ktorý sa nepochopiteľne a predivne zmilúva nad svetom a človekom bola predsa len ľudstvu akoby skrytá, nejasná a ľudskému chápaniu spravodlivosti nepochopiteľná.
Obrazom a dokladom toho je aj samotný Ján Krstiteľ, ktorý ide v ústrety mučeníckej smrti. Neľahko niesol, že bezbožníci môžu presadzovať svoju vôľu aj ďalej, dokonca zdanlivo beztrestne a on , ktorý sa snažil žiť prísne, odriekavým spôsobom života a verne plnil Božie poverenie, ide v ústredy mučeníckej smrti. Kráľ Herodes žil s bratovu manželku v nezákonnom vzťahu a nedokázal sa Jána zastať a ochrániť ho pred pomstichtivou Herodiadou.
Pripomína nám to slabosť, alebo možno aj podlý zámer kráľa Žigmunda, ktorý síce prinútil vtedajších troch pápežov, aby bol zvolaný koncil do Kostnice, aby sa tá najväčšia hanba kresťanstva odstránila, ale skutočného muža pravdy, kazateľa pokánia M.J.Husa dovolil upáliť. A to napriek tomu, že mu osobne sľúbil niečo iné a vydal pre neho známy ochranný list o bezpečnom príchode i návrate z Kostnice. Vieme azda všetci, ako sa táto vec v Kostnici riešila.V tomto roku si pripomenieme 600. výročie mučeníckej smrti Husovej i údelu jeho mladého obhajcu a sprievodcu Jeronýma Pražského.
Ako ťažko človek chápe a prijíma zvesť evanjelia, slovo o veľkej Božej milosti a o Božom zámere zachrániť svet a človeka hriešnika – to sme dnes jasne počuli zo svedectv SZ, z prvého čítania o prorokovi Jonášovi. Jonáš sa veľmi bránil úlohe byť kazateľom pokánia pohanskému mestu Ninive. Vedel, že aj jeho vlastný ľud bol často tvrdošijný a neochotný konať pokánie. Vedel, že Pán Boh mal mnoho práce s národom, ktorý si vyvolil za vlastníctvo a ktorý poveril, aby niesol poznanie Hospodina a Jeho zákona iným národom. Keď sa Jonáš napokon do Ninive predivnými cestami dostal, vyriekol Božiu hrozbu a napomenutie sucho, stručne, bez pohnutia srdca. Keď Abrahám prosil za hriešnych Sodomčanov, horlivo vyjednával s Pánom Bohom a žiadal pre nich milosť, ale Jonáš iba jednoducho vyhlásil Boží súd. Preto bol prekvapený, že Pán Boh na pokánie v Ninive reagoval darom milosti, životom a požehnaním tomuto kráľovstvu. Jonáš si pripadal akoby podvedený, zbytočný, lebo nechápal, že Bohu vždy ide o to, aby “všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy”.
Neskôr sa Pán Ježiš práve k Božiemu predivnému konaniu s Jonášom priznal ako k najväčiemu znameniu a predobrazu Jeho cesty a Jeho úlohy. Preto Ježiš na jednej strane hovorí: “Neprišiel som zrušiť zákon Boží, alebo prorokov”! Súčasne však dokladá: “prišiel som ho naplniť”. To znamená, že ho naplnil aj za nás a pre nás. Vzal na seba naše hriechy, stal sa najväčším hriešnikom a potom trpiteľom, hoci sám bol Svätý Boží. On sa stal našou spravodlivosťou a nádejou.
To však neznamená, že by človek nemal konať pokánie. Znova a znova si musíme klásť otázku a skúmať, čo to znamená. Čo znamená pokánie, ktoré chce od nás nielen prorok, nielen Ježiš, ale aj sám Otec. Pokánie v biblickom zmysle znamená poznanie hriechu a odvrátenie sa od neho.
Niekedy sa hovorí v cirkvi jednoducho iba o obrátení. Obrátenie znamená obrat a zmenu cesty od hriechu k novému životu. Treba však mať na mysli, že pokánie nie je hocijaký obrat a život. Musí to byť obrat a návrat k Bohu. Príchod pred Božiu tvár. Prežitie, poznanie a uvedomenie si Jeho svätosti, vo svetle ktorej spoznáme našu úplnú neschopnosť obstáť pred Jeho súdom. Apoštolské slovo o tom hovorí: ”Je hrozné, upadúť do rúk živého Boha”! ( Žd 10, 31) Keďže je to “hrozné”, nie div, že mnoho ľudí je na úteku pred Bohom, že sa toľkí pred Ním skrývajú, alebo sa snažia zahaliť rúchom vlastnej spravodlivosti. Snažia sa odiať do habitu svojich domnelých dobrých skutkov a do domnelého rúcha lásky, ktorá je však u prirodzeného človeka iba sebaláskou.
Iba ten, kto si uvedomí, že ľudské “divadielko” na lásku a dobré skutky Boh vidí, pozná a bolí Ho z toho srdce, kto si uvedomí, že je to tak, ako keď rodič počúva výhovorky a kľučkovanie svojho dieťaťa, ktoré pozná oveľa lepšie ako si ono vie predstaviť, iba ten naozaj padá na kolená a prosí o milosť. Vtedy Boh dokazuje svoju lásku a milosť.
Ľudské chápanie spravodlivosti je také, že hriešnik za všetko platí. Za zlo a hriech musí prísť trest, inak nemôže byť odpustené nikomu. Tento náhľad sa stal v cikrvi základ neskoršej odpustkovej praxe. Zhrešil si – musíš platiť pokutu! Buď trpíš v očistci, alebo zaplatíš v hotovosti.
Bratia a sestry v Pánovi!
Ježiš teda kázal nielen Boží zákon hovoriac: “Pokánie čiňte”!
Tam, kde hriešnik svoje hriechy poznáva, kde ich ľutuje a kde príjme ponuku Božej milosti v Kristovi, tam prichádza Božie odpustenie! Tam dostávame ako nezaslúžený a veľký dar vyslobodenie a ospravedlnenie. Apoštol Pavel už v príchode Ježišovom objavoval túto milosť, keď vyznal: “Zjavila sa milosť Božia spásonosná všetkému ľudu…! (Tit 2,11) My sa smieme stať omilostenými hriešnikmi skrze dielo Ježiša Krista. Jeho zásluhami, Jeho zaplatením za naše viny.
Kde je tento dar prijatý, tam sa potom rodí nový vzťah k Bohu Otcovi, nový vzťah k Ježišovi i k Jeho evanjeliu. Poznanie, že On je “chlieb života”, ktorý sa nepreje! On je tá “živá voda”, ktorá nás mŕtvych v hriechu obživuje a vedie k novému životu vďaky, radosti, slobody a nádeje. Preto pri Jákobovej studni povedal žene Samaritánke: ”Kto by však pil z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky, ale voda, ktorú mu ja dám, bude v ňom prameňom vody, prúdiacej sa k večnému životu”. (J 4,14)
V Ježišovi sa kráľovstvo nebeské priblížilo natoľko, že smieme už dnes do neho vstúpiť. Na cestu do neho nás Kristovo slovo aj dnes povzbudzuje: “Pokánie čiňte a verte v evanjelium”! To je nemenná Kristova ponuka a program. Jeho sejba, ktorá keď sa v nás zakorení a dozreje, prinesie dobrú a bohatú úrodu. Amen
Nedeľa po Deviatniku, Hlboké 2015 Ľ.Batka st.